S reguláciou parkovania na Tre Cime

Ikonu severnej časti talianskych dolomitov, veže s názvom Tre Cime, sme s Janíkom prvý raz navštívili koncom leta 2024, kedy sme spali na chate Rifugio Auronzo a auto sme nechali pri Lago di Landro. Nie že by nám jedna návšteva nestačila, ale absolvovali sme ju bez tatíka. Takže keď sme si na začiatok júla rezervovali pobyt v našom obľúbenom Amonti Lunaris Wellness resort vo Valle Aurina, netrvalo dlho a rezervovala som aj parkovanie pri Rifugio Auronzo, aby sme si na toto miesto urobili spoločný rodinný výlet.

Zmeny v parkovacom systéme pri Rifugio Auronzo

Tre Cime sú vďaka instagramu a ostatným sociálnym sieťam miestom, na ktoré sa hrnú doslova davy ľudí (tento rok bola jednoznačnou topkou nevesta vo svadobných šatách idúca z vyhliadkového bodu Cadini di Misurina). Človek si možno povie „fajn, však v takých Tatrách máme zápchy na reťaziach pod Rysmi a davy idúce na Kriváň“. Lenže – na tieto miesta treba vyliezť, preto mi môžete veriť, keď napíšem, že naše davy sú nič oproti tomu, koľko „lovičov fotiek“ sa premelie na Tre Cime a Cadini di Misurina, pretože tieto miesta sú dostupné autom, autobusom alebo taxíkovými vanmi. (A pod pojmom „lovec fotiek“ nemám na mysli štandardného turistu ani bežného návštevníka hôr. Mám na mysli ľudí, ktorí netušia, kam vlastne idú. Iba videli niekde na sociálnej sieti peknú fotku a povedali si, že musia mať rovnakú. Prídu bez prípravy, bez znalosti pohybu v horskom teréne a za výber ich obuvi by sa nemuseli hanbiť ani poľskí turisti v našich Vysokých Tatrách. Ako bonus – strkajú sa, predbiehajú sa, dobre že vás nesotia dole z turistického chodníka). Znamená to nielen preplnené chaty a preplnený turistický okruh okolo skalných veží. Počas uplynulých rokov to znamenalo aj dlhé zápchy pri jazere Lago di Misurina a na ceste Via Monte Piana, preplnené parkoviská a autá nadivoko odparkované popri ceste SP49 (obdobná situácia s parkovaním je v horskom priesmyku Passo Tre Croci, odkiaľ vedie najpoužívanejšia turistická trasa k Lago di Sorapis).

Prvou zmenou v parkovaní bolo skrátenie parkovacieho intervalu z 24 hodín na 12 – v praxi to znamenalo, že za každých (aj začatých) dvanásť hodín sa za osobné auto v roku 2024 platilo 30,- eur (za karavany a obytné dodávky o pár eur viac). Toto bol najväčší dôvod, prečo som vlani nechala naše auto pri Lago di Landro – vedela som, že s prespatím strávi naše autíčko na parkovisku minimálne dvadsaťštyri hodín a ak by sme to čo i len trochu prešvihli, za parkovanie by sme Talianom nechali 90,- eur (noc s polpenziou na chate Rifugio Auronzo v trojposteľovej izbe, s príplatkom 20,- eur za to, že nám nikoho tretieho do izby nedajú, nás vyšla ako členov Alpenvereinu rovnú stovku – to len pre porovnanie).

Od tohto roka (leto 2025) sa zvýšila nie len cena, ale aj systém parkovania. Bez toho, aby ste mali vopred zakúpenú rezerváciu sa nikam nedostanete a na odbočku vedúcu na Via Monte Piana umiestnili veľkú svetelnú tabuľu, ktorá z diaľky informuje, či je parkovisko pri Rifugio Auronzo voľné alebo plné.

Ako to vyzerá v praxi?

Každý, kto chce parkovať pri Rifugio Auronzo, si VOPRED musí kúpiť parkovacie miesto na konkrétny deň a konkrétny čas. Parkovanie stojí 40,- pre osobné autá (pre obytné dodávky a karavany viac) a platí dvanásť hodín. Ak chce niekto parkovať dlhšie, musí si kúpiť parkovanie na každých plánovaných dvanásť hodín. Rezervačný systém bol spustený len krátko po otvorení prístupovej cesty na Tre Cime a buď tento rok dolaďujú detaily alebo to bude aj v budúcnosti tak, že parkovací kalendár sa bude otvárať postupne (keď som kupovala v druhej polovici júna parkovanie na 7.7.2025, kalendár bol prístupný len do 17.7.2025, na rezerváciu parkovania po tomto dátume sa muselo čakať, dnes 14.7.2025 je prístupný len do 31.7.2025). Ak by platila druhá možnosť, predpokladám, že je to preto, aby nebolo celé leto vypredané hneď na začiatku sezóny.

Na kruhovom objazde pred križovatkou ciest Via Monte Piana a Via Guide Alpine nebola tento rok žiadna zápcha (teoreticky to môže byť náhoda, ale boli sme tu dvakrát, pretože sme v piatok šli na Monte Piana, a oba razy to bolo úplne v pohode). Dôležitejšie je, že už pri tomto kruhovom objazde stojí vždy niekto, kto kontroluje, či majú šoféri rezerváciu parkovania. Ak nie, rovno ich otočia a odkážu na parkovanie niekde dole a na autobusovú dopravu. Ak áno, môžu pokračovať k mýtnici. Mýtnica je nad jazerom Lago Antorno a je pred ňou veľký nápis s upozornením, že rampa sa otvorí až v čase, na ktorý máte rezervované parkovanie. Opäť je tu niekto, kto rezervácie kontroluje (nemusíte to mať vytlačené, stačí ukázať v mobile). Ak prídete skôr – rampa sa neotvorí a je na obsluhe mýtnice, či vás vpustia alebo nie. Zo skúseností zdieľaných na sociálnych sieťach – obsluha manuálne otvára rampu, ak niekto príde pár minút pred začiatkom platnosti jeho parkovania. Ak je to viac ako pár minút, otočia vás a musíte čakať. V prípade, že prídete neskôr – žiaden problém, rampa sa vám otvorí. (V prípade, že parkujete viac ako 12 hodín, ale nezakúpili ste si na dlhší čas lístok, pri odchode sa vám neotvorí rampa až kým nezaplatíte ďalších 40,- eur v automate priamo na mieste.)

Po príchode k chate vás na parkovacie miesto odnaviguje pracovník parkoviska. Ja som v pondelok ostala milo prekvapená, že parkovisko bolo ešte poloprázdne. Prišli sme okolo jedenástej. Z minulého roka si pamätám, že parkovisko bolo beznádejne plné už o ôsmej ráno – prvé autá ma zobudili o piatej. Keď tieto zmeny celkovo zhodnotím, je to posun k lepšiemu, a to aj za cenu vyššieho poplatku. Osobne si myslím, že nie je cieľom národného parku podporovať masový a neriadený turizmus. Ich cieľom je skôr znížiť počet áut idúcich k Rifugio Auronzo a celkovo regulovať neudržateľnú dopravu tak, ako sa o to už niekoľko rokov v lete snažia pri Lago di Braies.

Cidini di Misurina

Čo si budeme hovoriť, tento horský hrebeň je dychberúci a nádheru mu nemožno uprieť. K vyhliadkovému bodu, pri ktorom sa zvyknú tvoriť obdobné rady ľudí čakajúcich na odfotenie sa ako na moste nad Olpererhütte v Zillertalských Alpách, sa mi ale ísť nechcelo a moji chlapci sa tam tiež príliš nehrnuli. V pohode mi stačili fotky asi z polcesty, odkiaľ tie výhľady rovnako stoja za to a kde nemusíte prešľapovať z nohy na nohu čakajúc, kým sa uvoľní miesto, len aby ste mali rovnaký záber ako desiatky tisícov iných návštevníkov. V prípade, že chcete ísť až na známy vyhliadkový bod, potrvá vám to z parkoviska približne polhodinu. Na niektorých úsekoch je chodník úzky a pod vami je priepasť. Nie je to nič, kde by ste potrebovali istenie alebo čo by bolo vyslovene nebezpečné, ale v mokrom počasí by som túto trasu asi neodporúčala. Tiež je problém vyhýbať sa ľuďom v protismere, a to sme mali šťastie, že sme chytili nejakú „dieru“ v premávke a veľa sme ich nestretli.

Okruh okolo Tre Cime

Väčšina ľudí začína okruh okolo Tre Cime v protismere hodinových ručičiek a my sme sa k nim bez dlhšieho premýšľania pridali. V konečnom dôsledku je ale jedno, či idete od parkoviska do prava alebo do ľava, naklesáte a nastúpate rovnaké výškové metre a aj výhľady budete mať tie isté. Ak idete na Tre Cime prvý raz, nebuďte prekvapení, že od chaty vidíte niečo celkom iné ako ste zvyknutí vídať na fotkách a informačných materiáloch. Známe tri veže v ich propagovanej forme uvidíte až zo severnej strany. Z Forcella Lavaredo mieri veľa turistov do prava k začiatku zaistenej cesty Ferrata di Luca, ktorá vedie na Monte Paterno (2744 m). Ony tie pozostatky z prvej svetovej vojny, keď sa tu medzi sebou mlátili rakúske a talianske vojská, majú niečo do seba – na trase (ešte pred tým, než jeden nevyhnutne potrebuje feratový set) je niekoľko zaujímavých dier v skale, odkiaľ sú pekné výhľady.

My pokračujeme po hlavnej turistickej trase k chate Rifugio Locatelli, kde chceme tatíkovi ukázať diery v skalnom masíve Sasso di Sesto (2539 m) a kde sa s ním chceme odfotiť. Po pár minútach sa ale Janino začína sťažovať, že ho bolí brucho (asi si dal kúsok väčší obed než bolo treba) a píšťala na jednej nohe. Pridáva sa k nemu aj Janko senior a tak ideme skratkou 105 – 101 dole a v malej dolinke pod prameňom Sorgente Rienza sa pripájame nazad na hlavný chodník. To, čo zhora vyzeralo ako pohodové tiahle stúpanie vyzerá zdola úplne inak. Počasie zatiaľ drží, takže sa nikam neponáhľame a ideme z nohy na nohu. Na lavičke, ktorá je umiestnená približne v tretine výstupu, si dávame s Janinom pár minút pauzu a robíme „selfíčka“ našim nohám. No čo, pozadie stojí za to.

Pri chate Langalm dopĺňame zásoby vody z prameňa pri potoku a Janko senior nás začína mierne naháňať. Podľa radaru možno zmokneme a nikto z nás to nechce absolvovať v skalnatom teréne na úzkych chodníkoch. Lebo áno, po odchode z chaty sa po chvíli dostávame do najexponovanejšej časti okruhu. Chodník je úzky, štrkový a treba dávať pozor, kam človek kladie nohy. Pod nami suťové pole, pred nami sedlo Forcella Col di Mezzo (2315 m) a Col de Medo (2254 m). Veže nechávame po svojej ľavej strane a oblaky k nám dofukujú prvé dažďové kvapky. Foťák balím do ruksaku a pridávam do kroku, chlapcov mám už takmer na parkovisku. Ešte „vyložiť“ močový mechúr a môžeme toto populárne miesto opustiť (verejné toalety sú nad parkoviskami a stoja jedno euro, ďalšie toalety sú na chate Rifugio Auronzo – na prízemí chaty za vchodom vľavo, cena je rovnaká).

Záver

Ak sa chcete vyhnúť cene za parkovanie a cene za autobus (čo je 10 alebo 12 eur na osobu jedným smerom podľa toho, ktorým autobusom idete), môžete zvoliť pešie trasy, ale pripočítajte si k nevyhnutným trom hodinám okruhu okolo veží minimálne dvojhodinový výstup (najkratší je od Lago di Misurina, všetky ostatné trvajú dlhšie) a rovnaký zostup. V prípade, že chcete prenocovať, ale nechcete ostávať na žiadnej z chát, môžete spať vo svojom aute alebo dodávke či karavane. Nesmiete si však vyťahovať a rozkladať stan ani žiadne kempové vybavenie (vrátane stoličiek, stolíkov a podobne). Proste – doslovne môžete prespať len vnútri vo vozidle. Tzv. wildcamping je zakázaný a neodporúčam spoliehať sa na „tichý súhlas“ okolitých chát, kedy vám možno nepriamo naznačia, že ak si stan postavíte po zotmení a zložíte ho pred svitaním, nič sa nestane. Správa Národného Parku Dolomity postupne posilňuje rangerov, ktorí presne toto kontrolujú (a nie len toto).

Pozor na drony. Ich použitie je (tak ako na drvivej väčšine územia Dolomitov) zakázané. Ak chcete použiť dron, musíte si ho zaregistrovať a použiť ho môžete len na určitých miestach, medzi ktoré Tre Cime nepatria. Prosím, rešpektujte to.