Tre Cime a nocľah na chate Rifugio Auronzo

Sú to už dva roky, čo sme išli prvý raz cez mestečko Dobbiaco (nem. Toblach) a Janino na kruhovom objazde zmerčil podobizeň ikony Dolomitov – Tre Cime (nem. Drei Zinnen). „Mamina, tam musíme ísť!“ Nie je problém, pomyslela som si, však z Valle Aurina (nem. Ahrntal) to máme k začiatku spoplatneného úseku len niečo cez hodinu. Ej, nemohla som sa mýliť viac. K onomu začiatku spoplatneného úseku sme sa o deviatej ráno ani len nedostali. Cesta bola uzavretá, pretože parkoviská okolo Rifugio Auronzo boli plné. Beznádejne plno bolo aj dole a okolo jazera Misurina. Ale neľutujem – užili sme si Lago di Landro (nem. Durensee) a Lago di Dobbiaco (nem. Toblachersee). Veď raz …

„Veď raz…“ prišlo teraz, v auguste 2024. A čo by som to bola za matku – turistku, keby som sa okamžite po potvrdení rezervácie ubytovania do soboty 31.8.2024 neobzrela po možnosti prenocovania na chate Rifugio Auronzo? Nebol problém, akurát nás upozornili, že si máme zobrať spacáky, lebo budeme spať vo viacposteľovej izbe. (Ak ste členmi Alpenverein, budete mať zľavu – treba im predložiť kartičku tejto organizácie. Na stránke to napísané nemajú, ale keď som to spomenula pri dohadovaní ubytovania a stravy, pani mi to potvrdila.)

Myslela som si, že už ostáva len tá najľahšia časť – naplánovať cestu hore na parkovisko. Ehm, neverili by ste, aké boli TOTO manévre. Prvou ranou bola cena za použitie spoplatnenej cesty a parkovanie pri chate. Do minulého roka bola cesta k chate Rifugio Auronzo spoplatnená sumou 30,- eur na 24 hodín. Od tohto roka suma síce ostala, ale ak prekročíte 12 hodín, naúčtujú vám ju znova. Mne to vychádzalo, že budeme dokonca hore parkovať aj viac ako 24 hodín a že ma zrejme skasnú o 90,- eur. A to už sa mi panenky nie že pretočili, ale zabudli sa pri tom pretáčaní zastaviť, pretože to by bolo viac ako samotný nocľah vo viacposteľovej izbe s raňajkami bez zľavy cez Alpenverein.

Ďalšou ranou bola otázka, KDE nechať auto, ak ním nepôjdeme hore. Jazero Misurina? Odtiaľ by sme si to museli vyšľapať hore peši, čo by teoreticky nebol problém, ale my sme sa chceli najmä pomotať hore okolo troch veží a prejsť sa na všetky tie super truper zaručene megové miesta, odkiaľ sa robia nezabudnuteľné fotky. Presne viem, kam by ma Janino s týmto nápadom poslal po predošlých piatich dňoch, počas ktorých by som ho preháňala hodiny a hodiny po kopcoch.

A prichádza tretia, predposledná, rana. Mohli by sme nechať auto na parkovisku pri jazere Misurina alebo kúsok vyššie oproti kempu a zobrať autobus číslo tuším 31. Prevádzkovateľ Dolomiti bus, ktorému táto linka patrí, má stránku len v taliančine a viete čo bola sranda? Ani moja knižná kamoška z Janova, rodená Talianka, sa v nej nedokázala poriadne orientovať a nenašla informácie o tom, či treba kúpiť lístky vopred alebo sa budú dať kúpiť aj u vodiča (a nechajte si niečo takéto na poslednú chvíľu, keď v batohu budete vliecť spacáky a statív). Vyzeralo to, že sa dajú kúpiť len cez ich appku, ktorá je hádajte čo! Čiastočne v angličtine, ale podstatné veci sú zase len v taliančine. Aj by som sa zasmiala, keby to neznamenalo, že hľadám ďalej.

Do úvahy pripadalo aj to, že by sme hore išli až niekedy poobede a cestou z Corvary, kde sme boli ubytovaní, by sme sa niekde pomotali. Napríklad by sme sa s davmi turistov išli pozrieť ku jazeru Sorapis a až potom by sme šli hore k Rifugio Auronzo. Nebola som si však istá, či by sme stihli prejsť všetko, čo by sme chceli. A kde by nás zastihla tma. A tak som sa nakoniec rozhodla nechať auto na platenom parkovisku pri Lago di Landro a previezť sa hore kyvadlovým autobusom 444 premávajúcim z mestečka Dobbiaco (auto pri tomto jazere môžete nechať len 24 hodín a parkovné vás vyjde na 15,- eur). Pýtate sa prečo naň nenastúť pri Misurine? Pretože tento autobus tam cestou hore nestojí (cestou dole áno). Štvrtá rana v plnej paráde. Mimochodom, na kyvadlovú dopravu si musíte lístky kúpiť vopred a je jedno, na ktorej zastávke nastúpite. Pár lístkov nechávajú voľných, ale tie sa rozchytajú už v mestečku Dobbiaco a na ďalších zastávkach vás vodič pošle do….inej destinácie.

Po peripetiách s tým, kde nechať auto a ako sa prepraviť hore konečne posledný augustový deň parkujeme pri Lago di Landro. Je desať hodín doobeda a lístky máme kúpené na autobus o 11:30 (nechala som si rezervu na prepravu z Corvary). Kupujem parkovné, lístok dávam za predné sklo a ideme na kávičku a koláčik do reštaurácie pri jazere. Popíjame, debatíme a obdivujeme toto nezabudnuteľné miesto. Brehy sú pieskové, takže netrvá dlho a už sme pri vode. Vyťahujem pršiplášť, dávam ho na zem a sadám si naň, aby som počkala, kým sa Janino vyjaší stavaním priehradiek a hĺbením rôznych potôčikov.

Zhruba o dvanástej sme hore a mierime rovno do chaty. Jednak sme hladní a jednak sa chcem opýtať, či je možné nechať si tam aspoň spacáky, aby sme ich neťahali všade so sebou (môj ruksak nie je zrovna ľahký a to už v ňom nemám foťák). Francesca nás informuje, že sa v pohode môžeme ubytovať a dokonca nám ponúka namiesto viaclôžkovej zdieľanej izby izbu trojposteľovú. Za doplatok 20,- eur nám tam nikoho tretieho neubytujú. Neváham, priplácam. Celkovo nás noc na tejto chate vychádza na stovku – ja s polpenziou (večeru si rozdelíme, Janino nie je veľký jedák) a Janino s raňajkami, s uplatnením zľavy na Alpenverein. Keď si odmyslím tú dvacku navyše za súkromie, vychádza nás nocľah v súkromnej izbe so zľavou pre členov Alpenverein (kde nepotrebujeme spacáky, lebo sú tam periny) rovnako, ako by sme spali v zdieľanej izbe a bez zľavy.

Z batohov vyberám všetko, čo nebudeme potrebovať, a na výlet okolo Tre Cime beriem len môj ruksak. Dole sa ešte zastavíme na rýchly obed a už sme na ceste ku kaplnke a chate Lavaredo. Možno je to popoludním, možno je to počasím, ale nie je tu veľa ľudí. Od chaty Lavaredo stúpame do sedla s rovnakým názvom a míňame skupinku českých turistov. Dávame sa do reči a kúsok ideme spoločne. Neviem, kam pokračujú oni, my mierime k ďalšej chate – Rifugio A. Locatelli (nem. Drei Zinnen hütte). Nad ňou je v masíve Sasso de Sesto (2539 m) niekoľko rôzne veľkých jaskyniek (alebo skôr dier vyhĺbených do skaly), z ktorých sa dajú robiť pekné fotky. A do ktorých sa teší môj malý kamzík – lebo „mamina, tam ťa proste musím odfotiť“.

Sme nazad pri chate, keď počujem hrmenie. Zhoršovanie počasia sledujem odkedy sme vystúpili z autobusu, ale vyzeralo to, že dážď a búrky nás obídu. Snažím sa otvoriť moju windy aplikáciu, aby skontrolovala radar, ale nemám signál. Rozhodujeme sa preto ísť čo najrýchlejšie nazad k chate Auronzo, bez zastávky na Rifugio A. Locatelli -S. Innerkofler. Padajú prvé dažďové kvapky a ja rýchlo vyťahujem naše staré pršiplášte v tvare ponča, ktoré sme si s Jankom kúpili hádam pred viac ako pätnástimi rokmi. Za Janíkom to dospelácke pončo vlaje ako nevestin závoj na svadobných šatách, ale účel plní. V lejaku sa lopotíme nazad do sedla Lavaredo len aby sme zistili, že z južnej strany Tre Cime je sucho a nepadla tu ani kvapka. Vyzliekame pončá a pomalším tempom sa vraciame k chate. Všade sa zatiahlo, dolinu Valle de Lavaredo poriadne ani nevidieť, tak tam leje. Cadini di Misurina si budem musieť nechať na inokedy.

Z chaty Auronzo vychádzame znovu až okolo šiestej, aby sme preskúmali dva tunely, ktoré vidíme z okna. Podobných tunelov je v celej oblasti oko troch veží mnoho. Sú pozostatkami z čias prvej svetovej vojny, kedy tu a v okolitých horách proti sebe bojovali talianske a rakúsko-uhorské vojská. Pre oblasť Tre Cime ostanú v spojitosti s vojnou navždy v pamäti najmä dve mená. Prvým je Caesare Battisti, patriot Talianska a Trentina, ktorého popravili Rakúšania. Druhým sa stal Sepp Innerkofler, tirolský horolezec a zakladateľ rovnomennej chaty, ktorý 4.7.1915 zomrel pri obrane svojej vlasti. Innerkofler, sa chopil zbraní, aby bojoval s tými, ktorých vnímal ako votrelcov a nepriateľov – so svojimi talianskymi susedmi, ktorí naňho kedysi mávali z neďalekých štítov, alebo s ktorými si počas letných večerov zafajčil na horskej chate (pred prvou svetovou vojnou patrila táto oblasť do Rakúsko-Uhorska, nebola súčasťou Talianska).

O pol ôsmej sa delíme o chutnú večeru a zaliezame do izby. Steny chaty sú síce tenké, ale na šťastie všetci turisti dodržiavajú zlaté pravidlo nočného kľudu. Napriek tichu a tme spím klasicky zle, ako vždy na novom mieste. A bez môjho vankúšika. Od piatej už som hore na trvalo. Budia ma autá prichádzajúce na parkovisko. Okolo šiestej vzdávam snahy ešte si trochu zdriemnuť, obliekam na seba všetky vrstvy a idem s foťákom a malým statívom von loviť pekné zábery.

Cestou nazad do Bratislavy Janík konštatuje, že Tre Cime ho nijak zvlášť neočarili. Viac sa mu páčili Cinque Torri, kde sme boli v utorok. Musím s ním súhlasiť, tiež ma toto miesto veľmi neohúrilo. Hej, skaly. Hej, zaujímavý tvar. Ale ďaleko viac sa mi páčilo okolie. Do Národného parku Tre Cime sa určite vrátime, ale zvažujem skôr výlety z dedinky Sesto.