Olpererhütte – rybačka nad priepasťou

Tam, kde končí Národný park Hohe Tauern, začína Zillertal. A tam, kde končia sny, začína realita. Aj keď cesta k nej trvá viac ako sedem hodín, aj keď človek spí v zdieľanej izbe s ďalšími neznámymi turistami, za spoločnú sprchu na pár minút platí samostatne a domov príde vyčerpaný a unavený, že zaspí už pri pohľade na posteľ.

Ku mýtnej bráne na ceste vedúcej k vodnej nádrži Schlegeis (1802 m) prichádzame krátko pred šiestou. Na svetelnej tabuli svieti číslo dvanásť a ja viem, že to nie sú sekundy, ale minúty. Vypínam motor a všetci traja vystupujeme z auta, Janík s Jančim, ktorý sa k nám pridal vďaka facebookovej skupine Srdcom turista, si naťahujú svaly a kosti a ja prechádzam popri linkovom autobuse k mýtnici. Staršia pani s veľkou peňaženkou v ruke mi ide naproti. Podáva mi lístok v hodnote 15.50 a upozorňuje ma, že platí len do polnoci. Je jej jasné, že hore spíme, pretože sme prišli len približne dvadsať minút pred tým, než sa cesta hore na noc uzavrie. Potvrdzujem jej nevyslovené domnienky – nocujeme na Dominikushütte. Počas môjho vysvetľovania sa hrabe vo veľkej peňaženke, ale ako počuje názov chaty, opäť mi podáva pôvodný lístok. Ak spíme na tejto chate, nepotrebujeme platiť za ďalšie dni. Musíme ale parkovať priamo pred chatou, nie na parkoviskách okolo nádrže.

Prvú noc sme v päťposteľovej izbe len my traja. Ráno sa budíme niečo po siedmej a po rannej hygiene ideme na raňajky. Tie sú typicky chatové a skromnejšie, ale hladný neostane nikto z nás. O pol deviatej už schádzame ku križovatke turistických trás a vydávame sa tou, ktorá smeruje ku chate Friesenberghaus (2498 m). Podľa tabule by nám to malo trvať dve hodiny, no keď vidím, ako dlho sme pri prvom vodopáde, je mi jasné, že časový plán nedodržíme ani omylom. Nevadí, nikam sa neponáhľame a keby nás aj náhodou chytila tma, v ruksaku mám čelovku.

Spočiatku chodník stúpa lesom a výhľady na okolité horské masívy nám zakrývajú stromy. Prvý nesmelý pohľad na nádrž Schlegeis a Spitzeggkopf (2619 m) si môžeme vychutnávať až v kosodrevine, kde sa zároveň na chvíľu stúpanie stáva intenzívnejším. Pri otáčaní sa za vodnou hladinou a štítmi naokolo nám to nijako nevadí. Friesenbergalm nás víta maličkou drevenou chatkou, ale hlavne pasienkami plnými kráv. Žartovanie mojich spoločníkov nemá konca kraja. Biela krava dojí mlieko. Hnedá krava dojí mliečnu čokoládu. Tá čierna zase horkú čokoládu. Nechcite vedieť, čo tie kravy kakajú (v hre je napríklad ferrero rocher či rafaelo). Úplne to pri drevenej chatke zabije Janino, keď začne „nebyli to obyčejné budky…byli to kadibudky“. Napriek tomu, že film S tebou mně baví svět nikdy nevidel, občas tieto hlášky pred ním púšťame. A on si ich pamätá.

Krava za kravou sa vzďaľujeme z pasienkov, prechádzame chrbát Albleggu a vstupujeme do údolia, ktorým preteká riečka Lapenkarbach, napájaná výdatnými vodopádmi tečúcimi od Gefrorene-Wand-Spitzen (3250 m). Pri drevenej lávke ponad vodu si opäť robíme väčšiu zastávku na fotenie a mierne blbnutie. Pri pohľade hore sa nám oči zastavujú na kamennej stavbe – chate Friesenberghaus. Janči žartuje, že dúfa, že to nebude ako s Téryho chatou – vidíš ju pred sebou a nie a nie sa k nej dostať. Pozerám do mapy a konštatujem, že nemusí byť ďaleko od pravdy.

Serpentínky kamenistého chodníka strieda mierne stúpanie, aby sme popod Lapenkar opäť výškové metre naberali trochu rýchlejšie. Naše pohľady púta hlavne lanovka vedúca na spomínaný Gefrorene-Wand-Spitzen, a tak pri jednej z malých prestávok na oddych otváram kompass.de a pozerám, čo je vlastne zač. Potvrdzuje sa mi, čo som predpokladala. Hľadíme na vrchnú stanicu lanovky Gletcherbus, ktorá vedie na ľadovec Tuxer Ferner nad lyžiarskym strediskom Hintertux.

Posledné zákruty, posledné výškové metre a sme na chate. Po tri a pol hodinách nás tu víta nie len drevený smerovník, ale aj svišť Joachim s padákom. Väčšina turistov sedí na terase, my vchádzame do vnútra. Sme spotení a vonku pofukuje vetrík. Objednávam nám jedlo a niečo na pitie a kým čakáme, hlásim sa domov tatíkovi. Párky do kamzíka padajú rýchlosťou blesku, ja s mojím rezancovým vývarom jemne bojujem. Tie ich chatové polievky mi nikdy nechutili a Friesenberghaus nie je výnimkou. Prečo si ich potom objednávam? Lebo obvykle dojedám hlavné jedlo po veľkom turistovi s malým apetítom.

Približne po hodine oddychu chatu opúšťame a klesáme k jazeru Friesenbergsee, aby sme od neho v prudkom kopci našľapali zhruba stopäťdesiat výškových metrov. Kým doteraz to bola aj napriek prevýšeniam malina vďaka pohodovému chodníku, tu sa situácia mení. Terén je exponovanejší a skalnatejší, na niektorých miestach sa boríme so suťou. Nie je to nič, čo by sme nezvládli my aj Janino, ale musíme dávať lepší pozor. Turistov v našom smere veľa nie je, zato na zostupe ich stretávame množstvo. V sedle vo výške asi 2650 m sa rozhliadam okolo seba a uvedomujem si, že sme zhruba vo výške Gerlachovského štítu, na ktorý turisti chodia kvôli bezpečnosti obvykle s horským vodcom. Svoje myšlienky si nenechávam pre seba. Je to zaujímavé – ako charakter Tatier neumožňuje bežný turistický výstup do nadmorskej výšky, v ktorej sa práve nachádzame, kým v Zillertali by nebol problém ani s trojtisícovkou. (Nie, neporovnám neporovnateľné. Len si uvedomujem rozdiely.)

Vidiac čo nás čaká stanovujem jasné pravidlá. Janík ich pozná z posledných rokov – držať sa pri nás, dávať pozor, neskackať a nenáhliť sa, nedupať, neklásť nohy na hranu skaly. Pridávam k nemu ešte jedno – pre toho veľkého. Nerozosmievať malého, pretože stačí jeden chybný krok a bude letieť dolu žľabom. Dlho by nepadal, ale stačilo by to na to, aby sa doudieral alebo aby si niečo zlomil. A bez toho všetci môžeme byť. Janči ide prvý a skúma terén. Janino ide za ním a ja som posledná. Kým ideme úbočiami, chodník je pohodlný, dostatočne široký a ľahko priechodný. V žľaboch sa situácia mení. Nie že by sa nedali prejsť, iba musíme zvýšiť opatrnosť, pretože cestička je užšia a hlavne – skaly a kamene sú pokryté šotolinou a prachom.

Čo nám Berliner Hohenweg uberá na pohodlnosti, to nám vynahrádza dych berúcimi výhľadmi. Ako na dlani máme celý masív Zillertalskych Álp a hraničný hrebeň s Talianskom, za ktorým je mne a Janinovi veľmi dobre známa Valle Aurina (nem. Ahrntal). Spolu s nádržou Schlegeis sa nám odhaľuje aj Muttenock (3072 m) a ja Janíkovi pripomínam Lago di Neves. Je na opačnej strane tohto trojtisícového obra. Neuveriteľné, ako blízko sme boli vlani v auguste k môjmu dlhoročnému snu.

Ako hodinky ukrajujú z dňa, začínam byť nervózna. Podľa smerovníka nám prechod od sedla ku mostu pri Olpererhütte mal trvať necelé dve hodiny. Je pravda, že nejdeme zrovna raketovou rýchlosťou, ale ani sa príliš neflákame – a stále nemáme chatu zďaleka na dohľad. Aspoň že terén je zase príjemnejší a je jedno, či ideme žľabom alebo úbočím kopca. S Jančim sa zhodujeme na tom, že tento úsek nám pripomína Vysoké Tatry, konkrétne prechod od Skalnatého plesa na Veľkú Svišťovku (2037 m).

Je pol piatej a my sme konečne na mieste, kam sme obrovskou okľukou mierili už od rána. Hangebrücke nad Olpererhütte (2389 m). Čakám davy turistov, ktorí sa chcú na tomto moste odfotiť a získať tak nezabudnuteľnú a zo správneho uhla pohľadu aj dych berúcu pamiatku. Máme šťastie. Okrem nás sú tu len štyria ďalší ľudia a čakať musíme len kým sa odfotia dvaja z nich. Janči vybaľuje udicu, ktorú si zbalil po tom, čo mi Janino len tak zo srandy doma povedal, že by to bolo super – keby mal rybár fotku na moste vysoko nad nádržou a keby tá fotka vyzerala, akože fakt z tej výšky loví v nádrži ryby.

Čo vám poviem, sme tu dobrú pol hodinu. A ešte z takého uhla. A ešte v takejto pozícii. A ešte toto. A čo keby sme skúsili ísť bližšie a fotiť z podhľadu? A čo …. A tak ďalej a tak ďalej. Nechce sa nám odísť. Chceme mať istotu, že po návrate domov naozaj budeme mať ostatným čo ukázať a že si budeme môcť do svojich albumov odložiť pekné fotografie. Janino už s nami nemá trpezlivosť a džabe sa vo vedľajšom potoku.

Pár minút po piatej si sadáme na terasu chaty a objednávam jedlo sebe a krpcovi. Janči sa uspokojí s pivom a ja ho v tom nenechávam samého. Ku svojmu syrovo-šunkovému tanieru si jeden „vaicen“ objednávam tiež. Ponad Olperer (3476 m) sa prehupujú oblaky. „Ale sme mali šťastie,“ hovorím pomedzi jedenie. Bez slniečka by fotky nevyzerali tak dobre. Ako sa zaťahuje a ako slniečko postupne klesá za trojtisícovky nad nami, schladzuje sa. Z batohov vyberáme dlhé tričká a bundy a okolo šiestej zahajujeme zostup. Strmý zostup. Ortézy na kolenách po dvoch minútach dopĺňa aj ortéza na členok. Chodník sa hadí serpentínami dole popri potoku Reipenbach a ja mám od polovice kopca pocit, že Schlegeis pred nami niekto tlačí dole. Nie a nie sa dostať ku brehu. Unavené nohy síce dolu kopcom do istej miery oddychujú, ale už by som najradšej bola na našej chate a oddychovala v posteli.

Prianie sa mi plní približne o pol ôsmej večer. Chata je beznádejne plná a obsadené sú všetky stoly vnútri aj vonku. Od čašníčky si pýtam mince do sprchy a za každú z nich jej platím dve eurá. Otvárame dvere izby a zisťujeme, že nám pribudli dvaja spolunocľažníci. Keď sa po sprche ukladám na mäkký matrac a beriem do ruky čítačku kníh, otvárajú sa dvere a vchádza starší pán so synom. Syn sa nás pýta, či máme dobrý spánok. Otec vraj zvykne chrápať. Nuž, čo narobíme. S niečím podobným som počítala, mám preto štuple do uší. Poviem vám, keď sa nadránom tí dvaja zohrali a začali píliť drevo na striedačku, aj štuple do uší mi boli na dve veci.