Horské jazero Lago di Braies alebo nemecky Pragser See, zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO, sa nachádza v severnej časti talianskych Dolomitov (konkrétne v doline Pragsertal alebo Valle Pusteria) a je považované za perlu Álp (niektorí ho považujú za najkrajšie jazero celého Talianska). Leží v nadmorskej výške 1494 m na rozlohe približne 31 ha. Priemerná hĺbka jazera je 17 m a jeho najväčšia hĺbka je 36 m.
Informácie k obmedzeniu parkovania
Lago di Braies patrí k najnavštevovanejším lokalitám severného Talianska, a tak v rámci ochrany prírody a vyhnutiu sa nekontrolovanému divokému parkovaniu je tu zavedené obmedzenie príchodu k jazeru autom a obmedzenie parkovania. V období od 10. 7. do 10. 9. každý rok sa medzi 9.30 a 16.00 h k jazeru dostanete len po vlastných, verejnou dopravou alebo po preukázaní sa platnou parkovacou rezerváciou. Rezervácia parkovania na všetkých parkoviskách sa naopak nachádza na stránke https://www.prags.bz/en. Ak chcete parkovať naozaj čo najbližšie, môžete použiť aj tento odkaz https://www.pragsparking.com/en.
Cesta dolinou
Pred veľkou mýtnou bránou stojí pracovník národného parku a ukazuje mi, kde presne mám s autom zastaviť, aby kamera načítala moju poznávaciu značku. Zdesený a nechápavý pohľad v mojich očiach, keď si na svetelnej tabuli nad sebou prečítam, že môj vjazd je neautorizovaný, prinúti pána v rokoch pristúpiť k okienku, z ktorého mu ukazujem mobil s platným QR kódom. Pozrie, skontroluje ostatné údaje na lístku v telefóne a posiela ma do doliny. Necelé tri kilometre od vstupu do Pragstertal mám pred sebou kruhový objazd. Sledujem značenie a opúšťam ho prvým výjazdom. Obzerám sa okolo seba a hľadám parkovisko. Prvé by malo byť 5,5 km od brehu jazera a logika veci mi napovedá, že by to mohlo byť to naše – P4. Kto by už len značil parkoviská od najvzdialenejšieho k najbližšiemu a nie naopak? Odpoveď dostávam relatívne rýchlo. Taliani. Najvzdialenejšie parkovisko je označené ako P1.
Okruh jazerom
Hladina jazera je už o desiatej dopoludnia posiata množstvom malých lodičiek, na ktorých si jeho návštevu vychutnávajú viacerí turisti. Nemyslím si o sebe, že som ktovie aký dobrý veslár, preto vôbec nenamietam proti Janinovmu rozhodnutiu prejsť všetko pešo a po súši.
Chodník nás najskôr vedie do maličkého tmavého zálivu. Vody je tu pramálo a jeden by ani nemusel na prechod na druhú stranu použiť drevený mostík. S niečím, čo má pripomínať alpského škriatka v ruke si môj kamzík hopsá z kamienka na kamienok a užíva si posledný deň dovolenky. Ešte chvíľu pokračujeme takmer tesne popri brehu a potom chodník začne mierne stúpať. Prechod popod Groβer Apostel je vytvorený umelo a istený zábradlím. Z najvyšších častí trasy sa nám núkajú nádherné výhľady na celé jazero a Seekofel / Sas dla Porta / Croda del Becco (2810 m) nad ním. Horský masív dominuje celej vodnej ploche a drvivej väčšine fotiek Lago di Braies na internete (vrátane mojich).
Klesáme po schodoch, za nami davy ľudí, v protismere davy ľudí. Od bočného prítoku do jazera medzi masívmi Groβer Apostel a Kleiner Apostel / Piccolo Apostolo (1822 m), ktorý je toto leto úplne suchý, sme opäť viac menej na úrovni vody, delí nás od nej len kosodrevina.
Južný breh je samý štrk a suť a podľa počtu turistov je obľúbeným miestom na piknik. Kto chce, môže sa rozložiť priamo na kamienkoch, kto má radšej pod zadkom niečo mäkšie, deku si môže rozprestrieť v tieni stromov o pár metrov ďalej. Tam, kde nie sú stromy, pokračuje šotolina, skaly a štrk vyššie k úbočiu Seekofelu a tvorí väčšinový charakter výstupu do sedla pod ním.
K hotelu a parkoviskám sa vraciame popod masív Schwarzbergu / Monte Nero (2142 m). Chodník je oveľa širší ako ten, ktorým sme sa dostali k južnému cípu Lago di Braies, ale ľudí je na ňom približne rovnaký počet. Na viacerých miestach sa dá dostať k hladine, ktorá je tu posiata rôznymi skalnými útvarmi a mini-útesmi.
Keď sme konečne pri kaplnke Marienkapelle, je takmer pol druhej. Ani neviem, ako nám ten čas ubehol. Hneď vedľa kaplnky je bistro a napriek tomu, že je preplnené a rad na jedlo je až vonku, majú pizzu. Pravú taliansku pizzu, svietia očká môjmu kamzíkovi a nemám srdce požiadať ho, aby sme sa najedli niekde, kde ľudí bude menej. Pán za pultom nám ohrieva naše kusy jedného z najznámejších talianskych jedál a Janík zatiaľ vyberá niečo na pitie. Staviam sa do radu k pokladni a pohľadom sliedim po stoloch vonku. Vyzerá to tak, že si nebudeme mať kde sadnúť. Našťastie moje dieťa vonku sedieť nechce a vnútri je miesta dosť. Posilnení pizzou a niečím na pitie venujeme posledné pohľady nádhernej prírode a mierime nazad k autu. Čaká nás približne päť hodín domov.
Chata Malga Foresta Jún 2024
