Croda Negra – poklad skrytý všetkým na očiach

Celý dovolenkový týždeň v Corvare sa nesie v duchu využívania miestnej verejnej dopravy a inak tomu nie je ani vo štvrtok, keď si plánujem urobiť výlet do Passo Falzarego a odtiaľ na Croda Negra. Predpoveď počasia sľubuje polooblačnosť s možnými prehánkami od zhruba druhej poobede, takže môj dúhový klobúčik spolu s krémom na opaľovanie vyberám z batoha ako nepotrebné, cez sudtirolmobil.info aplikáciu nainštalovanú v mobile si kupujem lístok na autobus a keďže mám ešte približne polhodinu do odchodu, zapínam čítačku a lúskam pár kapitol knihy Stratené kníhkupectvo.

O 9:02 autobus presne ako švajčiarske hodinky opúšťa autobusovú stanicu v Corvare a ja čítačku zapínam znova. Čaká ma takmer hodinová jazda do horského priesmyku pod obľúbenou turistickou destináciou Lagazuoi, ktorá je známa najmä tunelom vyhĺbeným v skale počas prvej svetovej vojny. Nad Sciaré opravujú cestu, premávku riadia semafory. Zastavujeme, šofér vystupuje z busu a dáva si cigaretku, my ostatní vnútri čakáme, kým naskočí zelená a kým sa pohnú všetky vozidlá pred nami. Najmä kvôli tomuto úseku je v appke aj na webe prevádzkovateľa verejnej dopravy upozornenie, že autobusy môžu meškať. Nakoniec to nie je také zlé, v Passo Falzarego sme o desiatej.

Zapínam si zaznamenávanie trasy a ostatných údajov na mojich garminoch, zdieľam polohu s Jankom, ktorý ostal v hoteli, a pomaly sa prepletám pomedzi odparkované motorky, autá a obytné dodávky. Prvých približne desať minút je cesta spoločná – výstup na Croda Negra kopíruje trasu 441, ktorá ide cez Rifugio Averau k autobusovej zastávke La Meria v časti Passo Falzarego, ktorá zostupuje v smere na Arrabu a spodnú stanicu lanovky k Marmolade. Okrem mňa je tu len niekoľko turistov, ktorých by som spočítala na prstoch jednej ruky. A aj z tých len dvaja odbočujú spolu so mnou na chodník číslo 442, ktorý lúkou stúpa pod Cima Gallina (2344 m). Jankovi posielam fotku hôr ožiarených slnkom – toľko k predpovedi počasia a k tomu, že sa nemám čím natrieť a nemám si čo dať na hlavu (na to, že som v batohu nechala maličkú tubu so vzorkou opaľovacieho krému od kamzíkovej kožnej doktorky, som si spomenula až poobede v hotelovej izbe).

Potím sa ako somár v kufri a funím tak, že by sa za to nemusel hanbiť ani ťažný kôň. Podchvíľou si robím prestávky – nie len na oddych (je fakt teplo), ale aj na to, aby som sa mohla kochať nádherou okolo seba. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa totiž vylepšuje aj môj výhľad, a to ešte nie som hore. Pod Cima Gallina chodník 442 uhýba doľava, ja pokračujem ďalej rovno hore. V sedle medzi týmto nenápadným kopčekom a masívom Croda Negra sú pozostatky z prvej svetovej vojny. V princípe ide „iba“ o zvyšky ochranného múru a nejaké tie brvná, ktoré sú uložené na konci prirodzenej skalnej rozoklaniny. Tá zrejme počas vojny slúžila ako prirodzené krytie namiesto zákopov a poskytovala talianskym vojakom dobrý výhľad na Lagazuoi, ktorý bol obsadený rakúskymi vojskami.

Pri odchode zo sedla očami zachytávam pani s dvoma psami. Musí sa tu motať už hodnú chvíľu, lebo pred sebou som ju nevidela a z opačnej strany (od Passo Giau) sem žiaden chodník nevedie. Pokračujem po vyšliapanom chodníčku, ktorý sa po chvíli znovu pripája na trasu č. 442 a traverzujem svah. Stúpanie tu viac menej nie je a zároveň som aspoň na chvíľu v tieni hory. Pred sebou vidím úzky skalný prielez, pred ktorým stojí nejaká staršia pani. S niekým telefonuje a aj keď nerozumiem nemecky, darí sa mi pochopiť, že sa sťažuje práve na onen prielez a konštatuje, že to nie je nič pre ňu. Prichádzam bližšie a hodnotím situáciu. Dva skalné schody, ten druhý príliš vysoký na to, aby som len vyložila nohu hore a vytiahla sa. Nevadí, priestoru na popoliezanie je tu dosť. Foťák aj mobil odkladám do batoha, aby mi nezavadzali, keď za sebou počujem, ako na mňa Nemka niečo kričí. Otáčam sa tvárou k nej a pýtam sa jej, či hovorí anglicky alebo taliansky. Smola, vie len po nemecky. Len intuitívne si domýšľam, že ma odhovára od pokračovania. Pýtam sa jej „Croda Negra?“ Keď prikývne, len pokrčím plecami, poďakujem jej a šplhám. Ako som predpokladala, na prvý schod sa mi viac menej v pohode podarilo zdvihnúť jednu nohu a zvyšok som sa už len vytiahla rukami. Druhý schod je na mňa príliš, takže leziem po jednej stene a bokom sa zapieram o tú druhú. Za dve minútky som hore.

Čo moje oči zhora nevidia? Pani so psami si to šinie k štrbine. V mysli si ťukám na čelo, v realite dávam batoh na zem a vraciam sa nad úzky prielez. Psi prvú časť zvládajú relatívne v pohode, hoci fenka vyzerá vystrašene. Sadám si na okraj prielezu, nohy dávam na strany a radím pani, aby fenku zdvihla a ja ju vytiahnem. Nedarí sa. Fenka sa v určitom momente zasekne a odmieta sa pohnúť. Chvíľu sa s majiteľkou psov rozprávam a vysvetľujem jej, že keď sa vráti na trasu č. 441, obíde horu spodkom a môže skúsiť vystúpiť na vrchol z druhej strany. Aký je tam terén však netuším, som tu prvý raz. Ostáva len dúfať, že je lepší ako toto. Lúčime sa a každá pokračuje svojím smerom.

Širokým skalným chrbtom pomaly stúpam k vrcholu. Okrem troch zostupujúcich nestretávam ani živáčika. Je tu ticho a pokoj. Hľadím smerom na Corvaru a opäť píšem Jankovi, že to polooblačné počasie som asi nechala s ním v hoteli. Gruppo dla Sella je od prestupnej stanice lanovky Boe v oblakoch a nad NP Puez – Odlez to vyzerá na dážď. Prichádza mi odpoveď, že priamo nad mestečkom svieti slnko. Na vrchole, ktorý tvorí kopa na seba naukladaných malých kameňov Jankovi volám a opisujem zážitok s dvoma psami. Je tu so mnou jeden starší pán a manželia. Keď dotelefonujem, prihovárajú sa mi po česky, smejeme sa a vymieňame si nejaké tie zdvorilostné frázy. Po chvíli všetci traja odchádzajú a ja tu ostávam sama. Premýšľam, kedy naposledy sa mi pošťastilo, že okrem mňa „tam hore“ nebol nikto. Napadá ma Wildfeld, na ktorý sme sa s Janinom vyškriabali pred pár rokmi. Kým všetci zdolávali známejšie vrcholy ako Eisenerz Reichenstein či Kaiserschild, my sme si užívali úplne prázdne turistické chodníky.

Posilnená horalkou a magnéziom si robím „svojku“ sediac na kope kameňov a keď vstávam, aby som na foťáku skontrolovala výsledok, koho nevidím? Pani so psami. Neviem ako a kadiaľ, ale podarilo sa jej ten úzky prielez obísť a vyškriabať sa hore. Niekoľko minút sa rozprávame a zvažujeme zostupové trasy. Ja v tom mám jasno, idem ďalej po čísle 442 a v sedle sa napojím na 441tku, ktorou sa vrátim do Passo Falzarego. Nemka sa vracia tou istou cestou, hoci sama pripúšťa, že so psami to bude smerom dole ešte obtiažnejšie ako to bolo cestou hore. Nuž, môžem si klepať na čelo koľko chcem, je to jej rozhodnutie a jej zvieratá. Sama najlepšie vie, čo zvládnu a ako sa jej s nimi pôjde. Na kolená dávam ortézy, vyťahujem paličky a pomedzi skaly a kamene zostupujem.

Po krátkom strmšom úseku, v ktorom musím na dvoch miestach popoliezať, začínam traverzovať svah. Popoliezanie nebolo také nepríjemné ako z opačnej strany a neboli tu ani žiadne úzke prielezy, ale som rada, že to mám za sebou. Paličky trochu zavadzali a ja som bola lenivá ich skladať a uchytávať na batoh vediac, že ich onedlho budem znova potrebovať. Croda Negra sa so mnou lúči špicom trčiacim do oblohy ako smerovník lákajúci všetkých na toto úchvatné miesto. Hovorila som, že sa na vrchole konečne aspoň trochu zatiahlo? Nie? Tak dávam na vedomie teraz. Stojím v malom sedielku a čakám, kedy mi spoza oblakov aspoň na chvíľu vykukne slniečko, aby som na fotkách mala lepšie svetlo. Neponáhľam sa, do večera času dosť a mňa už čaká len návrat k autobusovej zastávke. Pôvodne som síce premýšľala, že sa prejdem na chatu Rifugio Averau, ale keď vidím, aké davy tam tiahnu po chodníku č. 441, mením plány. Mám v živej pamäti tú plnku, čo tam bola vlani koncom augusta, keď sme si s Janíkom spravili výlet na Cinque Torri a na tejto chate sme obedovali.

O správnosti môjho rozhodnutia ma utvrdzuje aj hrebeň, na ktorého konci tróni chata Rifugio Nuvelau. Chodník je posiaty turistami a dôvodom, prečo som sa dnes rozhodla pre Croda Negra bolo najmä to, že som sa chcela po strede a Passo Pordoi vyhnúť davom. Zľava obchádzam Punta Dallago (2470 m) a na križovatke Penés de Fuozàrgo sa oddeľujem z trasy č. 442 (ktorá tu v podstate končí) a napájam sa na chodník č. 441. Napriek tomu, že turistov tu pribúda, nie je to také zlé. Je pol druhej popoludní, takže tí, čo mierili z Passo Falzarego ku Cinque Torri a chatám v tejto lokalite sú už dávno tam.

Situácia sa mení keď sa dostanem k jazeru Lago di Limedes. Okrem toho, že na konci s plytkým brehom sa vo vode osviežuje kopec deciek a ich rodičov, popri brehoch piknikujú ďalší ľudia. Široká zvážnica sa zmenila na úzky skalný chodník a podchvíľou musím zastať, aby som sa vyhla turistom v protismere. Áno, mohla som ostať na zvážnici a prejsť ponad jazero. Ale keď už som tu, povedala som si, že by to možno bola škoda. A musím uznať, že výhľady na Tofana di Roses (3225 m) stoja za to.

Motkám sa ďalej, vychutnávam si prírodu a pri vrchnej stanici odstaveného lyžiarskeho vleku Falzarego vidím koho? Presne tak – pani so psami. Zostúpila rovnakou cestou, akou šla hore. Je príliš ďaleko na to, aby sme sa pozdravili či prehodili pár slov, mne ale stačí vedomie, že to zvládli a nepridajú sa do smutných štatistík tohto leta. Podľa prezidenta Soccorso alpino nazionale v období od 21.6. do 23.7. zomrelo v talianskych Alpách 83 ľudí a ďalších päť bolo nahlásených ako nezvestných, čo je jedno z najvyšších čísiel za posledné roky. Úplnou „topkou“ je Angličan, ktorý bude musieť zaplatiť približne 14 000,- eur za záchrannú akciu, do ktorej boli nasadené dve helikoptéry a niekoľko záchranárov. Nepomôže mu ani poistenie, ak nejaké mal. Ignoroval všetky značky a varovania, ktoré hovorili o uzávere trasy, na ktorú sa vydal a na ktorej uviazol.

Pred pol treťou som nazad pri autobusovej zastávke len aby som zistila, že mi autobus zdrhol pred desiatimi minútami a ďalší ide o štvrť na štyri. Čas sa rozhodnem skrátiť si v suvenírovom obchode spojenom s menším barom a kaviarňou. Po nevyhnutnej návšteve toalety a obhliadnutí všetkých suvenírov sa však vraciam na zastávku. Je tam plno, jedlo tvoria len obložené žemle a sendviče a na sladké linecké koláče nemám chuť. Z batoha vyťahujem proteínovú tyčinku a vonku zisťujem, že autobus už je na zastávke. Je asi o desať minút tri, ale nevadí. „Vorrei andare a Corvara“, prihováram sa šoférovi, ktorý mi odpovedá, že autobus odchádza o dvadsaťpäť minút, ale ak chcem, môžem sa v ňom zložiť a buď môžem ostať sedieť vnútri (ale je tam teplo, lebo je vypnutý motor a nebeží klíma), alebo počkať vonku na zastávke. Vyťahujem mobil a viac menej pre seba si mrmlem „devo comprare un biglietto“. Evidentne som si to nemrmlala až tak popod nos ako som si myslela, lebo šofér okamžite mieri do kabíny hotujúc sa predať mi lístok. Nekupujem ho teda v aplikácii v mobile, ale priamo u neho a platím v hotovosti. Okej, aspoň viem, že to ide aj takto. 🙂