Wildfeld (2043 m) je jedným z vrcholov pohoria Eisenerz v Ennstalských alpách. Z Bratislavy s Janíkom vyrážame pár minút po šiestej ráno. Je nedeľa, cesty sú prázdne, a tak nám naša takmer trojhodinová ubieha v celkom pohodovom tempe. V meste Leoben schádzame z diaľnice a na začiatku Gӧβgraben za mestečkom Trofaiach registrujem veľkú informačnú tabuľu, kde sú naznačené všetky parkoviská určené turistom – ide o spevnené plochy popri ceste s obmedzeným časom parkovania. To je povolené v zime od 8.00 do 16.00 a v lete od 7.00 do 18.00.
Prvých približne dvadsať minút pokračujeme po našej príjazdovej ceste. Stúpanie je na nej takmer nepostrehnuteľné. Podľa mapy ide o bežný turistický chodník značený červenou, no keď prídeme k odbočke nad posledným parkoviskom (Wildfeld – Kreuzenalm), márne hľadám žlté smerovníky alebo samotné bielo-červené turistické značenie. Pod jedným zo stromov vidím len dve drevené šípky. Na jednej je nápis Graskogelalm, na druhej Kreuzen.
Odbočujeme na Kreuzen a ešte chvíľu pokračujeme širokou štrkovou lesnou cestou. Viem, že sa z nej musíme odpojiť, preto pozorne sledujem okolie a akékoľvek náznaky turistických značiek. Zbytočne. Nič, na čo som z Álp zvyknutá, tu nie je. Zhruba vo výške 1100 m štrková cesta pokračuje a zároveň sa od nej oddeľuje niečo, čo cestu len pripomína. Podľa papierovej mapy by sme však mali ísť práve tadiaľ. Predierame sa vysokou burinou a trávou a o minútku sme na úzkom lesnom chodníčku, kde je umiestnená drevená šípka „Kreuzen – Wildfeld“.
Cestou hore niekoľkokrát pretíname širokú lesnú cestu. Už viem, že značku tu budem hľadať zbytočne, namiesto nej je tu vždy drevená šípka s nápisom Kreuzen a vedie nás strmo hore lesom. Kúsok pod chatou sa opäť dostávame na lesnú cestu a držíme sa smeru Kreuzen, čiže vpravo. Na chate je rušno, ale my sa nezastavujeme. Papierová mapa a aplikácia kompass.de sú v týchto miestach absolútne nepoužiteľné. S mobilom v ruke a maps.me sa rozhliadam po lúkach a menších lesíkoch nad nami. Vidím, že musíme vojsť do toho, ktorý je od nás viac vľavo, ale na lúke nevidím žiadny prešliapaný chodník ani zošliapanú trávu. A tak lúku pretíname chvíľu strmo hore a chvíľu smerujúc doľava, aby sme sa dostali na začiatok lesa. V ňom už je chodník viditeľný a kráča sa pohodlne. Janino si robí srandu, že kravy sú asi tiež turistky, pretože popri chodníku a aj priamo na ňom sú kravské lajná.
Vychádzame z lesa na ďalšiu lúku. Ak tu nejaký chodník je, nie je ho vidieť. Stúpanie do sedla sa zmierňuje, zato počet podmočených a rozrýpaných častí sa zvyšuje. Niekde mám problém aj ja sama, kopytami rozbrázdená pôda je veľmi mäkká a poddajná. Na viacerých miestach musíme hľadať alternatívny prechod cez čučoriedky a trávu.
Priamo na chodníku sa pred nami vyvaľuje niekoľko kráv. Janino sa bojí a nechce ani počuť o tom, že ich jednoducho obídeme a že ony sa samé zdvihnú a pôjdu preč, keď sa príliš priblížime. Stúpa do krovia a čučoriedok nad kravami a obchádza ich zvrchu. Zvieratá nás sledujú a pomaly sa dvíhajú, aby sa nám vyhli. Ani ja nejdem po chodníku, obchádzam ich rovnako ako Janino zhora.
Konečne sme po troch hodinách v sedle. Pred nami je približne 350 výškových metrov strmým terénom. Posledné metre ku krížu vedú príjemným terénom a už skoro nestúpame. Janík sa smeje, aký je kríž maličký.
Vietor začína byť nepríjemný. Odkladáme nedojedené potraviny, obaly hádžeme do batohov a popri plote klesáme dole. Cesta popod Speikkogel a do sedla pod Stadelsteinom je príjemná, klesanie je mierne. Kochám sa pohľadom na Kaiserchild (2084 m) a Hochkogel (2105 m) a premýšľam, kadiaľ asi vedie zaistená cesta a kadiaľ ferata na menší z nich. Na západe vystupujú proti modrej oblohe nádherné vrcholky a úbočia skalnatých obrov Národného parku Gesäuse a ja neviem, kam hľadieť skôr.
V sedle pod Stadelsteinom stretávame párik turistov, ktorí sú na zostupe. Ideme za nimi po kľukatej štrkovej cestičke až k žltým smerovníkom. Od nich vidím obchádzkovú (a našu zostupovú) trasu popod Stadelstein.
Exponovaný skalnatý terén, uzučký chodník plný menších a väčších kamienkov a skaliek. Janino ma prosí, aby som išla pred neho. Vraj aby padol na mňa, keby náhodou. Ideme pomaly a dávame pozor, kam kladieme nohy, aby nám neušli pod menej stabilným kameňom.Čím sme bližšie ku Schwarzsteinu (1953 m), tým je klesanie citeľnejšie. Zároveň sa mení ráz krajiny a pod nami nie sú holé skalné moria, ale obkolesuje nás kosodrevina.
Janík sa mi priznáva, že mu zem pod nohami pláva. Automaticky mu odpovedám, aby sa nepozeral na zrázy pod sebou, ale len pod nohy. Kontruje mi, že on sa pozerá len pod nohy, no aj tak sa mu zem vlní. Spomaľujeme, púšťam ho pred seba a prosím ho, aby zastavil vždy, keď bude mať pocit, že to „vlnenie“ je na neho priveľa. V duchu premýšľam, či je to strach z výšky a terénu alebo niečo iné, veď predsa nedávno so mnou zliezol Hochschwab, vlani v pohode prešiel Garnitzenklamm a nikdy sa na výšky či hĺbku nesťažoval. Naopak, takéto terény si užíval. Asi po štvrtej zastávke vyťahujem z batoha Piknik a aj napriek Janinovým protestom do neho „tlačím“ polovicu veľkej tuby. Áno, je to príšerne sladké. Je to hnus. Ale je to cukor. Chvíľu ešte stojíme na mieste, kamzík odpornú sladkú chuť zapíja vodou a potom pokračuje v zostupe. Kde-tu sa pridŕža kosodreviny a zastávok si začína robiť menej. Telo sa vďaka prísunu cukru znova nakoplo.
Takmer pod Schwarzsteinom odbočuje naša trasa vpravo a suť so skalami a strmými úbočiami nechávame za sebou. Cukor definitívne zašliapal, moje dieťa si túru znovu začína užívať. Pred sebou vidím Hochstein a pri predstave, že máme z jednej alebo druhej strany obchádzať ešte aj tento vrchol, aby sme sa dostali k zostupovej ceste dolinou, by som Piknik asi potrebovala sama. Vyťahujem mobil a pozerám do maps.me. Od sedla Hochtӧrl ide cesta aj do doliny a k Moosalm (1533 m). Z miesta, na ktorom stojíme, neviem určiť, aké prudké bude počiatočné klesanie zo sedla, no kamzíkovi aj tak navrhujem skratku. Cestou do sedla si užívam posledné krásne výhľady. Kaiserchild aj Gesäuse som nechala za sebou už dávno, teraz dávam zbohom Hochschwabu a jeho západným vrcholom a úbočiam. V Hochtӧrl s potešením zisťujeme, že klesanie bude pohodlné. Janino sa doslovne rozbehne po lúke a teší sa, že je zase o niečo bližšie k autu.
Sme asi v tretine trasy k Moosalm, keď sa nám v ceste objavia kravy. Tieto však rozhodne nie sú bojazlivé a mierumilovné ako ich kamošky z doobedia. Je im jedno, že sú rozvalené a porozliezané priamo na chodníku, ony sú tu doma. Nepríjemne mi hľadia do očí a niektoré z nich vykračujú priamo proti nám. Kamzík chytá paniku a tak nielen hľadám najschodnejší ústup, ale upokojujem ho a prosím ho, aby prestal pišťať a rozhadzovať rukami, pretože to na kravy bude mať zrejme úplne iný efekt ako by si želal.
Lopúchmi, trávou, bodliakmi a bylinkami si kliesnime cestičku od kráv tak, aby sme sa stále aspoň približne držali nášho smeru. Jedna z kočiek ide stále s nami. Ostatné, možno považujúc ju za vedúcu zájazdu alebo mysliac si, že je čas zísť z paše dole, ju nasledujú. V jednej chvíli sme prenasledovaní asi desiatimi zvieratami. Našťastie v momente, ako sa vzdialime dostatočne na to, aby to vedúca považovala za bezpečné, otáča sa a prestáva o nás javiť záujem. Spolu s ňou sa otáčajú aj ostatné.
Ani neviem, ako a sme pri dvoch oplotených dreveniciach. Nikde nevidím prielez, a tak sa chvíľu motáme okolo ostnatého drôtu a hľadáme cestu. Sme hodný kus pod drevenicami, keď si po priblížení mapy uvedomujem, že sme mimo. Nechce sa nám vracať celý kus, takže podliezame plot z ostnatého drôtu a snažíme sa návrat na chodník skrátiť. Sme na červenej. Na jednej z väčších skál si dávam na kolená ortézy a napájame sa na širokú lesnú cestu. Klesanie po nej je pohodové, no viem, že onedlho nás čaká doslova padák. Vstupujeme do lesa a úzka zarastená cestička nám pripomína náš výstup lesom na Wildfeld. Klesanie je naozaj nepríjemné, ale našťastie netrvá dlho. Asi po dvadsiatich minútach sme znova na širokej lesnej ceste, ktorá sa dole zvažuje veľmi mierne.
Dostávame sa do čierneho lesa. Vidíme len prvé dva tri rady stromov a ďalej iba nepreniknuteľnú tmu. Ruka v ruke pokračujeme ďalej, rozprávame sa o našej predstavivosti a smejeme sa jeden na druhom. Ani neviem kedy prejdeme odbočku ku skratke na parkovisko. Že sme ju minuli, si uvedomím vo chvíli, keď kúsok pod nami vidím cestu, ktorou sme kráčali ráno. Našťastie vychádzame z lesa tak, že parkovisko s autom máme na dohľad. Je 17.15 h a pred nami takmer trojhodinová cesta nazad domov.
