Cinque Torri a pozostatky z prvej svetovej vojny

Keď som ráno kontrolovala počasie, bola som presvedčená, že to vezmeme lanovkami Borest, Plans a Frara na vrch Passo Gardena, a prejdeme cez Furcela de Cir (2469 m) k jazeru Lech di Crespeina, naobedujeme sa na chate Puez a cez Furcela de Ciampei (2366 m) zídeme k lanovke Colfosco, aby sme z nej potom prestúpili na Borest a vrátili sa do Corvary. Človek mieni, počasie a Janík menia. Chcel ísť na Cinque Torri a do múzea prvej svetovej vojny, ktoré sme si všimli v nedeľu počas našej cesty z Bratislavy do Corvary.

Bezplatné parkovisko pri údolnej stanici lanovky má obmedzenú kapacitu, takže kým Janino raňajkuje, ja balím potrebné veci a kontrolujem ešte raz predpoveď počasia. Ešte neviem, aký okruh urobíme, ale určite neskončíme skôr ako na obed. Pár minút po ôsmej sadáme do auta a mierime do Passo Valparola, aby sme sa na jeho konci pripojili k Passo Falzarego. Uchvátení výhľadmi diskutujeme, čo všetko chceme počas dnešného dňa stihnúť a nezabúdame ani na vojenský tunel, ktorý začína pri chate Lagazuoi, a kvôli ktorému som nám do batohov pribalila aj čelovky a turistické rukavice. Najskôr však Cinque Torri.

Z horského priechodu odbočujeme prudko do prava a relatívne úzkou cestou zostupujeme k štrkovej ploche, ktorá predstavuje parkovisko lanovky. V čase nášho príchodu je prístupová cesta prázdna, nie je problém vyhnúť sa autám v protismere. Parkujem, berieme veci a o chvíľu už kupujem lístky (cesta hore a dole za dospelého je 26,- eur a dieťa 14,50 – rok 2024). Je zhruba deväť, keď zoskakujeme zo sedačkovej lanovky a Janino sa rozhliada okolo seba so žiariacimi očkami. Ono je tu fakt päť veží. A kopec pozostatkov z bojov z prvej svetovej vojny.

Každé miesto, či už je to zákop, poľná nemocnica, ostreľovacia pozícia, sklad munície alebo „len“ obranný val, je doplnené zaujímavosťami z obdobia rokov 1914-1918. Začínajú manifestom podpísaným predstaviteľmi obyvateľov Cortiny, v ktorom sa píše, že vojna neobíde ani ich dedinu. Bude však bojovaná vojenskými jednotkami a nie bežnou populáciou. Ten, kto nebol povolaný, nemá sa vojny zúčastňovať. Bezpečnosť a ochrana majetku obyvateľov je závislá na tom, ako sa obyvatelia Cortiny budú stavať voči vojenským oddielom. Je potrebné zdržať sa nepriateľstva a akýkoľvek nepriateľský akt je nutné nahlásiť starostovi obce. Agostino Demai, starosta Cortiny v čase prvej svetovej vojny, odporučil obyvateľom zachovať pokoj a dôveru v jeho úrad. Keď si uvedomíme, že v tej dobe bola oblasť súčasťou Rakúsko – Uhorska, majú slová o zdržiavaní sa prejavov nepriateľstva veľký význam. Vojská, ktoré tu proti Rakúšanom bojovali, boli tvorené talianskymi jednotkami a po vojne sa celá oblasť pripojila k Taliansku.

„Delostrelecká skupina v Cinque Torri je veľmi efektívna a môžem im len zablahoželať k ich práci. Ich úspešnosť však vyústila do nepriateľskej akcie vo výške 2547 m (Cima Falzarego), ktorá nás (okrem dela, ktorého polohu nikto nepozná) prinútila úplne ustúpiť pri operácii Tre Sassi. Proti Col di Bois však nikto neuspel.“ Pocol, 7.6.1915, autorom je generál major Panicali, veliteľ regionálnej brigádnej jednotky.

Pozorovacie miesta a rozhľadne boli obvykle umiestnené tam, kde prirodzená erózia vytvorila trhliny a pukliny. Tie boli pred nepriateľskými jednotkami viac než dobre maskované. Ako veľmi dobre boli tieto miesta maskované zisťujeme zhruba o tri hodiny neskôr, keď sa k lanovke vraciame popod Croda Negra cestou Sentiero delle Trincee – pri spätnom pohľade vidíme od lanovky jej začiatok, ale akonáhle trasa prechádza medzi skaly, nie je z chodníka vidieť absolútne nič.

Po tom, čo presnoríme každý zákop, každý val, rozhľadňu, poľnú nemocnicu či skalami chránené miesta určené na bojové porady, dostávame sa medzi jednotlivé veže. Nechce sa nám ísť po červenej a zďaleka ich obchádzať, miesto toho ideme po chodníku s názvom Giro delle Cinque Torri pomedzi skalných velikánov a míňame pritom množstvo horolezcov. V jednom bode zastavujeme a premýšľame, kadiaľ ten chodník asi tak pokračuje. Pred nami je len skala. Po pár metroch vidíme, že na jej konci je puklina a Janík si tento deň užíva ešte viac. Za zvukov vŕtačky (horolezci si robia kotvy) opúšťame sklané mesto a cez Giro delle Cinque Torri pokračujeme nazad k vrchnej stanici lanovky. Je takmer jedenásť – len táto malá časť nám trvala skoro dve hodiny. Ale – nemáme sa kam ponáhľať.

Turistov pribudlo – po desiatkach. Cestičkami, ktorými sme my prechádzali takmer nikým nerušení, teraz kráčajú doslova davy a občas majú problém vyhnúť sa. Gratulujem si, že sme začali tak skoro. Kamzík sa pýta, kam teraz a ja zvažujem naše možnosti a počasie. Chvíľu si z neho robím srandu, že ideme na obed do Rifugio Nuvelau, len aby som videla, ako pretočí oči a hodí na mňa vražený pohľad. Nie, keď vidím, aký hadík sa stihol vytvoriť na turistickom chodníku a aká plná je dokonca aj ferata vedúca na chatu z druhej strany, netúžim dať si tam obed. Ideme na chatu Rifugio Averau.

Väčšina turistov je vonku, posedávajú okolo chaty a jedia vlastný proviant, alebo sa uspokojujú s jednoduchým menu v bufete vonku. Ja chcem niečo teplé. Dávame si špagety a polievku, k tomu kolu a nealko pivo, a nechávame tam 43,- eur. Lacní veru nie sú, aj keď musím povedať, že porcie sú viac než štedré. Pár minút po dvanástej vychádzame do zamračeného počasia, ktoré smerom na západ sľubuje riadne búrky. Úzkym suťovým chodníkom smerujeme do sedla Furcella Averau (2435 m), kde sa ešte stále môžeme rozhodnúť pokračovať na Croda Negra (2518 m). Okrem cestičky sledujem aj počasie a v sedle mi je jasné, že jediné, čo budeme schopní absolvovať, bude návrat k lanovke.

Na chodníku Sentiero delle Trincee sme zase sami. Drvivá väčšina turistov sa zdržiava okolo chaty Averau, prípadne mieria na chatu Nuvelau alebo z nej a zvyšok obchádza Nuvelau okružnou cestou vedúcou až do Passo Giau. Užívame si pokoj a ticho, Janík pózuje na skalách a v závere trasy sa opäť dostávame do častí, ktoré počas prvej svetovej vojny slúžili vojakom ako pozorovateľne alebo úkryty. S lanovkou na dohľad začínajú padať prvé dažďové kvapky. Pridávame do kroku, ale kým prídeme k chate Rifugio Scoiattoli, po daždi nie je ani pamiatky.