Lungauer Kalkspitze

Trasa – Ursprungalm – Oberer Giglaschee – Znachsattel – Akarscharte – Lungauer Kalkspitze – Obersee – Brotrinnl – Ursprungalm

Po návšteve benzínky sa v nedeľu ráno prepletáme uličkami Rormoosu a trochu blúdime. V mieste, kde sa stretávajú Preunegg a Zainerweg dávame zbohom civilizácii a ako tak širokej asfaltke a prechádzame nedokončenou mýtnicou. Brzdím, aby kamera mohla načítať moju ŠPZ a po jej potvrdení pokračujem ďalej. (Lístok na daný deň som kupovala vopred cez internet – dá sa tak urobiť od tohto roka. Lístok platí od vami zvolenej hodiny (alebo hodiny prejazdu cez mýtnicu) dvanásť hodín, ak čas prekročíte, musíte zaplatiť ďalšie parkovné. Na lístok sa nevzťahuje žiadna zľava cez Sommercard.)

Na rakúskych, slovinských a talianskych cestách som už zažila všeličo. Ale toto je rozhodne topka. Cesta je úzka, dve vozidlá sa v protismere len tak neobehnú, musia sa vyhýbať. Dole to nie je veľký problém, adrenalín prichádza až po pár kilometroch, keď začíname naberať nadmorskú výšku – zhruba kilometer za Moarhofalm. Prvú sériu esíčkových zákrut sa mi na tom mojom Hyundai s motorom 1.4 mpi (spoľahlivá benzínová atmosféra) a plným autom darí prejsť na dvoječke. Druhá séria zákrut je väčšia chuťovka – tu sa do dvojky nepokúšam ani len preradiť a modlím sa, aby som neprehriala motor. Ako bonus tá šotolina na niečom, čo kedysi mohlo byť asfaltkou, nepríjemne podšmykuje. Dúfam, že v protismere nestretneme auto. Naozaj netuším, kde a ako by som sa mu vyhla. Spolieham sa na to, že je skoro ráno a keď, tak všetci mieria rovnakým smerom ako my. V momente, ako vidím parkovisko, niet na svete šťastnejšieho človeka.

Je osem ráno, vonku je sviežo a svieti slniečko. Áut je na parkovisku požehnane, no súdiac podľa orosených skiel majitelia spali na chatách v okolí. Keď máme všetko, čo potrebujeme (a ja tento raz aj iontový nápoj a želatínové cukríky z pumpy pre prípad núdze), pomaličky sa vydávame za novým dobrodružstvom. Neprejdeme ani desať krokov a so Sylviou už fotíme – ona mobilom, ja mojou „ultraľahkou“ zrkadlovkou (dnes som ale statív nechala v kufri auta). Za sebou počujeme zvuk kolies na šotoline. Prichádzajú prví turisti.

Za prvou zákrutou sa nám usadená pod kopcami v celej svojej kráse odhaľuje Unsrpungalm – usadlosť s niekoľkými drevenými domčekmi. Z pravej strany sa nad ňou týči Kampspitze (2390 m), zozadu na ňu dolieha Steiriche Kalkspitze (2459 m) a my nevieme, kam hľadieť skôr. Keď sa dostatočne pokocháme, začíname na širokej zvážnici naberať výškové metre. Sylvia sa od nás oddeľuje a ide úzkym chodníkom popri potoku, aby mohla dosýtosti fotiť miestnu flóru. Tá je, mimochodom, úplne iná ako bola včera okolo jazera Riesachsee. Kým v sobotu sme videli nespočetné množstvo orchideí druhu vstavačovec Fuchsov, ľaliu zlatohlavú, ľubovník bodkovaný či dúškú tymiánovú, tu nám spoločnosť robia najmä žlté a biele hlavy kvetov z čelade astrovitých. Občas zahliadneme aj dúšku tymiánovú, ale po orchideách ani pamiatky. Je veľmi zaujímavé sledovať v praxi, aká je príroda rozmanitá a premenlivá (a to sme len približne 10km vzdušnou čiarou a dve doliny od miesta, kde sme boli v sobotu).

Ako naberáme výškové metre a blížime sa k jazerám Giglachsee, pri spätnom pohľade sa nám začína odkrývať masív Dachsteinu. Prechádzame popri päte hrebeňa tiahnúceho sa od Hochwurzenu a zrazu sme pri jazere a rovnomennej chate. Spoločnosť nám okrem pár turistov robia aj kozy a kravy, ktoré neodmysliteľne patria ku koloritu alpskej prírody. Hľadím smerom ku Unterer Giglachsee, pri ktorom som bola vlani v októbri a zároveň obdivujem všetko, čo som vtedy kvôli oblačnosti a hmle nevidela.

Na chvíľu sa zastavujeme na chate s úmyslom dať si nejakú tú kávu a možno koláčik a posilniť sa pred ďalším výstupom, ale po chvíli odchádzame. Pred chatou postáva množstvo ľudí, ktorí sa navzájom lúčia a mne dochádza, že sa asi ešte podávajú raňajky pre tých, čo tam spali. Sadáme si na skaly neďaleko chaty a posilňujeme sa vlastnými zásobami. Okolo nás prechádza pán so psom a ja veselo poznamenám „aký fešáčisko“. Pán sa rovnako veselo plynulou slovenčinou opýta, ktorého z nich mám na mysli. 😀 Cestou do sedla Znachsattel (2059 m) sa ešte niekoľko razy obchádzame, pýta sa nás, aké máme plány a zvestuje nám, kde všade už bol. Znachsatell je na minútku mierne mätúce. Na skalách vľavo je značka aj s číslom chodníka, ale do prava ide ďalší chodník. Bez signálu sa nám mapy nedarí načítať a tak premýšľame, kadiaľ pokračovať. Nakoniec vysvitne, že chodník vedúci vpravo hore ide len na nejakú výhliadku. Ideme ďalej po trase č. 702 (trasa č. 770 klesá až do obce Weisspriach na južnej strane pohoria Schladminger Tauern).

Postupne sa nám otvárajú krajšie a krajšie výhľady a jediné, čo ma pri niektorých mrzí je postavenie slnka. Pro fotení oproti nemu mi nepomôže ani polarizačný filter. Grétka s Kikou si idú svojím tempom, ja so Sylviou zase svojím. Kde sa dá, tam dievčatá posedávajú na skalách čakajúc na nás a potom (zase chvíľu) spoločne pokračujeme. Blíži sa čas obeda, na oblohe nad nami niet ani mráčika a oskar začína riadne pripekať. V sedle Akarscharte (2315 m) sme približne o pol dvanástej a pred záverečným výšľapom ku vrcholovému krížu si dávame krátku pauzu. Pred horúčavou nás zachraňujú len občasné závany vetriska – no keď prídu, stojí to za to.

Posilnené cukrom, iontovým nápojom a vodou zahajujeme posledných 160 výškových metrov k vrcholu. Chodník vedie kameňmi a šotolinou a tam, kde by bolo stúpanie príliš prudké, sa kľukatí ako užovka v lese. Baby mi zmizli niekde za ohybom, Sylvia je podo mnou a rovnako ako ja, aj ona si vychutnáva výhľady na všetky svetové strany po svojom – fotením všetkého možného aj nemožného. S pohľadom upretým na lyžiarske stredisko Obertauern a ďalej na zasnežené štíty Národného parku Hohe Tauern stojím na šotoline a v tichu sa kochám. Rakúske Alpy práve pre takéto otvorené výhľady zbožňujem a sobota bola len malou ochutnávkou toho, čo Schladminger Tauern skrývajú. Ale najmä – nebola som kvôli chorobe a zníženej kapacite pľúc v „kopčekoch“ niekoľko mesiacov a v tejto chvíli si uvedomujem, ako veľmi mi to chýbalo.

Za esíčkami nás čaká úzky štrkový chodník v strmom teréne a tu už je naozaj nevyhnutné mať pevný krok a netrpieť závratmi (neodporúčam ísť sem v zlom počasí alebo keď je mokro – môže sa šmýkať). Na viacerých miestach chodník striedajú vyhladené skaly a ja sa pristihujem pri tom, ako rozmýšľam, či sa mi naozaj chce ísť až ku krížu alebo to otáčam a idem nazad. Nie že by som nevládala, skôr sa necítim úplne komfortne. S krížom na dohľad sa rozhodujem pokračovať – bola by škoda to vzdať tak blízko k cieľu. Kika mi robí vrcholovku, ja si fotím všetky svetové strany a s príchodom Sylvie si dávam na pravé koleno ortézu. Paličky zatiaľ nechávam pripevnené na batohu.

Späť v sedle sme za necelých dvadsať minút, sadáme si na skaly a čakáme na poslednú z nás. Pred jednou popoludní vyrážame k Oberhüttensee a chate Oberhütte, na ktorej sa plánujeme poriadne najesť. Zostupová cesta je najskôr celkom pohodlná, ale po pár minútach sa mení na výživné popoliezanie šmýkajúcim sa štrkom a skalkami. Občas si musíme hľadať svoju vlastnú trasu, aby sme sa bezpečne dostali nižšie. Všetky sa zhodujeme na tom, že smerom hore by sa nám to asi šliapať nechcelo.

Keď sme konečne pri jazere, s nedôverou hľadím na hrebeň s vrcholmi Mitterkarspitze (2149 m), Kranzlhӧhohe (2095 m) a Meregg (2235 m) a snažím sa nájsť sedlo Brotrinnl (2088 m), ktorým vedie naša návratová trasa k autu. Vidím niečo, čo pripomína chodník, ale všetko je v tak strmom teréne, že sa mi nechce veriť, že by to malo ísť práve tadiaľ. Na chate sa posilňujeme poriadnym jedlom, dopĺňame zásoby vody, natierame sa opaľovacími krémami a opúšťame civilizáciu, aby sme nabrali posledných približne 230 výškových metrov, kým nás bude už čakať iba klesanie. A áno, trasa vedie presne tadiaľ, kadiaľ som si myslela.

Spočiatku sa ide síce namáhavo, ale relatívne pohodlne. Slnko neúprosne praží na naše chrbty a my sa potíme ako tie povestné somáre v kufroch. Podchvíľou stojíme, aby sme sa vydýchali a otočili sa slniečku čelom – nech páli aj na iné časti tela. Prvých sto výškových metrov máme za sebou ani nevieme ako. Už „len“ stotridsať. V takmer kolmom suťovitom teréne. Zvažujem každý krok. Pred tým, než skutočne nohu zaťažím, skúšam stabilitu kamienkov a kameňov, na ktoré ju chcem postaviť, aby sa podo mnou nešmykli. Nečakala by ma zrovna prechádzka ružovou záhradou. Moje nové Columbie PeakFreak II Outdry držia na všetkom ako prilepené a ja sa v duchu vytešujem, že mám alternatívu ku goretexovým merellom, ktoré nosím nie len na turistiku, ale aj ako zimné topánky do roboty a z roboty.

Kotol pod samotným sedlom je čo do sklonu a čo do náročnosti terénu asi najhorší. Ale už sme takmer hore a s viacerými zastávkami, kedy Grétke ostalo nevoľno po výdatnom obede a následnom strmom výšľape, sme v sedle po päťdesiatich minútach od odchodu z chaty. Aj keď je to fajn výkon, je pred nami minimálne hodina klesania na parkovisko a čas pokročil. V duchu si hovorím, že budem rada, ak sa do Bratislavy vrátime o desiatej. Na koleno opäť pripevňujem ortézu, palice radšej nechávam v batohu a rezkým krokom začínam ukrajovať z posledných dva a pol kilometra dole do doliny. Priznávam, v tomto bode už nie som veľmi kolegiálna, ale začínam cítiť pravý členok (lebo sa podvedome aj napriek ortéze snažím odľahčovať koleno) a ľavé koleno, na ktorom ortézu nemám. Dievčatá nechávam za sebou a tak rýchlym tempom, ako ma moje robokopovské telo pustí kráčam dole. Sklon svahu je príjemný, chodník tiež. Asi tak do polovice, od ktorej už človek umiestnenie chodníka skôr tipuje než si ním je istý. Je to tu čistá divočina, no na druhej strane – dostala som sa do lesa, ktorý ma ako tak chráni pred neúprosnými slnečnými lúčmi. Na chate som sa síce poctivo ponatierala opaľovacím krémom, ale horúčava mi už je nepríjemná a ja som vďačná za nový iontový nápoj, ktorý som si nedávno objednávala cez môjho trénera a ktorý na tejto túre testujem prvý raz. Keď nič iné, necítim sa dehydrovaná a rozhodne vládzem lepšie ako v sobotu počas ďaleko nenáročnejšej túry.

Vychádzam z lesa, obzerám sa za seba, či neuvidím moje spoločníčky a keď po nich niet ani chýru ani slychu, rozhodujem sa pokračovať k autu. Aspoň pootváram dvere a poriadne ho vyvetrám, aby sme si nesadali do pojazdnej sauny. Neprejdem ani desať krokov keď počujem, ako na mňa kričí Kika. Nakoniec neboli za mnou až tak ďaleko. Vraciam sa k nim, skladáme sa na tráve pri potoku a všetky štyri sa vyzúvame z topánok a ponožiek, aby sme si v studenej vode schladili namáhané chodidlá. Vodou z potoka zo seba zmývam aj prach a opaľovací krém, nech sa v aute môžem poriadne ponatierať pantenolom. Je pár minút po pol šiestej, navrhujem, aby sme sa pohli. Sylvia ostáva a natáča a fotí si zurčiaci potôčik a rastlinky okolo neho. Nevadí, nemáme sa kde stratiť, dobehne nás.

Sauna v aute nakoniec nie je tak zlá. Kým sa poprezúvame, poprezliekame, ja vyzunknem dva šumivé aspiríny a všetky odľahčíme svoje telá o nepotrebné tekutiny, stihne sa vyvetrať. O šiestej sme na tej úžasne zážitkovej ceste, po ktorej pred asi pol hodinou klesali dva autobusy (neverila by som, že sa tam autobus dostane, keby som to nevidela na vlastné oko). Ako na tej úzkej ceste dávali tie esíčkové zákruty netuším. Ja sa pri tých pravotočivých musím vždy mierne nadvihnúť, aby som vôbec videla, kam idem a či nechytám pravými kolesami svah. Všetky štyri sa svorne modlíme, aby sme v protismere nestretli žiadne vozidlo. Prvá séria zákrut so strmým zrázom je za nami keď zo mňa v tieni stromov vyletí šťavnaté „kuuuuuur….“ – oproti ide dodávka. Šťastie nám praje – sme v mieste kde sa to, čo sa vydáva za cestu, mierne rozširuje a na mojej strane je miesto určené na to, aby sa tu dve vozidlá idúce oproti sebe vyhli. Druhú sériu esíčok tiež absolvujeme bez prekvapenia a najhoršiu časť máme za sebou. Ďalšie autá stretávame až v údolí, kde s vyhýbaním sa nie je tak veľký problém ako hore. Nedokončená mýtnica mi dáva zelenú (odchádzame hodinu pred tým, ako nám má prestať platiť parkovné) a my sa vraciame do civilizácie. Aby sa nám štvorhodinová cesta domov predĺžila na viac ako šesť hodín, lebo čo? Lebo v Judenburgu bola veľká cena Rakúska a Slováci, Češi, Poliaci a Maďari si to nemohli nechať ujsť. Prvá zápcha nás spomaľuje už pri Leobene, ale tá je len na pár kilometrov a strácame tu približne dvadsať minút. Druhá zápcha začína pri Langewangu a plynulou tridsiatkou sa tiahne až k odpočívadlu Gloggnitz za tunelmi.

Pred tým posledným odbočujem na pumpu. Niektoré z nás to už fakt potrebujú. Blbé je, že rovnaký nápad ako ja mali štyri zájazdové autobusy a asi tridsať osobákov. Nemusím sa zrejme rozpisovať o dĺžke radu na toalety. Skúšame kríky. Keď mi Grétka na moju otázku, či to bolo v tej tme v pohode odpovedá, že evidentne nebola prvá, kto to miesto využil, hovorím si, že ešte vydržím. Och, a to sme ešte nevedeli, do čoho po tej tme chúďa dievča stúpilo. Neprejde ani minúta a my znova stojíme, aby sa Grétka vyzula a zabalila šťastné topánky do igelitky. Po tomto už musíme mať len šťastie. Dnes už sme zažili fakt všetko. Je takmer polnoc, keď konečne parkujem v Petržalke. Ale nevadí – víkend stál za to. 🙂