Cez Riesachfall a Riesachsee na chatu Preintalerhütte

Nedávny výlet do roklín Slovenského raja bol pre mňa zaťažkávacou skúškou kapacity dýchacích ciest po prekonaní čierneho kašľa a testom, či ešte musím trčať doma alebo už môžem konečne začať chodiť do mojich milovaných Álp. Pľúca som si tam síce nevykašľala, ale tento rok opäť raz osud horám doprial hnusné počasie a sneženie ešte v máji a nám, pohodlným turistom, trošku oddialil začiatok sezóny. Nevadí, vynahradila som si to.

Trasa – Parkovisko Seeleiten Parkplatz – Riesafall – Riesachsee – Prientalerhütte – Riesachsee – Trasa 777 – Untertalstrasse – parkovisko Seeleiten Parkplatz

Z Bratislavy vyrážame niečo po siedmej. Neponáhľame sa, spíme v Rormoose nad Schladmingom, aby sme v nedeľu zdolali Lungauer Kalkspitze. Sobotná túra má byť len oddychovka a vychutnávačka prírody s neistým počasím. V mestečku Liezen vstupujeme do údolia, pozdĺž ktorého sa tiahne pohorie Niedere Tauern tvorené horskými celkami Radstat Tauern, Schladminger Tauern, Rottemanner Tauern a Seckauer Tauern. Pred sebou vidíme rozsiahlu oblačnosť a na viacerých miestach poriadne leje. Grimming je zahalený v sivom opare, z ktorého nám na auto vietor podchvíľou prifukuje dažďové kvapky. O pár kilometrov nás postupujúci dažďový front zasahuje v plnej sile a za ním nás víta úplne iné počasie. Nie že by bolo jasno a horúco, ale oblačnosť sa trhá a vykukuje slniečko.

V údolí Untertal platíme ujovi v búdke 13,- eur za jednodňový parkovací lístok a pokračujeme až na jeho koniec, odkiaľ sa začína náš sobotný program. Z kufra berieme len to, čo budeme potrebovať, vystriedame sa na toaletách a spolu s množstvom ďalších ľudí vstupujeme do lesa. Vodopády počuť zďaleka. A aj napriek tomu, že som sa spočiatku bála davov, nejako sme sa všetci rozptýlili a mne nič nebráni vytiahnuť statív. Nad nami sa stále drží prevažne tmavosivá obloha, ktorá slnečné lúče prepustí len občas. Pre mňa to na šťastie znamená, že nemusím vyťahovať ND filter, pretože tak ako tak budem mať dostatočne málo svetla na to, aby som vodu odfotila s dlhšou uzávierkou. Na drevenom moste cítiť každý otras, trvá mi preto dlhšie, kým som s výsledkom spokojná a môžeme sa posunúť vyššie. Ďalší vodopád, tento raz pozorovateľný aj bez mostíkov a lávok. Sylvia mi robí na pamiatku aj pár spoločných záberov s Kikou, nech nemám všade iba vodu sťa mlieko.

Lesnou cestou pokračujeme ďalej, občas sa musíme vyhýbať ľuďom v protismere, ale celkovo je miesto relatívne prázdne. Pri vodopáde Grosser Riesachfall je nad dreveným mostíkom vidieť visiaci lanový most. „Tadiaľ ideme?“ pýtajú sa ma kočky s nádejou v hlase. Neviem, ale predpokladám, že áno. Podľa mapy sa máme až k jazeru držať potoka. Na druhej strane mosta je výstražná tabuľa, ktorá turistov informuje o tom, že ak budú pokračovať vyšľapaným chodníkom hore, dostanú sa do miest, kde budú musieť zdolať niekoľko mostov, kovových rebríkov a premostení a odporúča sa to len tým, ktorí majú pevný krok a netrpia závratmi.

Driapeme sa hore, keď nič iné, tak si nenecháme ujsť kovový lanový most. Keď sme už pri ňom, dobieha nás párik českých turistov. Chlap je síce v pohode, ale žena sa mosta bojí a dáva to jasne najavo. Ozvem sa po slovensky, vymeníme pár slov a snažím sa ju povzbudiť. Moje spoločníčky sú už niekde v strede mostu a cez hučiacu vodu poriadne nepočujú. Kričím na ne, aby už zišli z mosta a prestali toľko fotiť, je mi jasné, že pani z Čiech musí prejsť kým na to má guráž a čím dlhšie bude čakať, tým tej guráže bude menej. Na druhej strane potoka jej gratulujem k výkonu, lúčime sa a Sylvia sa vracia na most. Má šťastie že je tu inak prázdno. Drvivú väčšinu ľudí pravdepodobne informačná tabuľa odradila a k jazeru idú po širokej lesnej zvážnici.

Ďalšia časť mi pripomína klasické rakúske (a z určitej časti aj naše) rokliny. Vysoké skalné steny, zurčiaca voda tvoriaca na balvanoch menšie či väčšie kaskády, kopec naplaveného dreva a kmeňov stromov. U nás by sme sa brodili potokom. Tu nám Rakúšania do cesty postavili spomínané kovové rebríky, premostenia a mostíky. Na kovových vyhliadkových plošinách si hovorím, ako dobre, že je tu tak málo ľudí a ja sa môžem realizovať so statívom. Roklinka je takmer iba naša.

Alpinsteig Hӧll končí pri poslednom menšom vodopáde a my sme znenazdania pri chate Gfӧller Alm. Medzičas máme dobrý, rozhodujeme sa preto pokračovať údolím a vyšľapať si to na Preintalerhütte. Na chate sa však predsa len zastavíme, a to nie len preto, aby sme využili toalety, ale aj preto, že je tam mobilný signál a Sylvia stále nemá informácie k tomu, ako sa dostať do apartmánu, v ktorom máme nocovať. Hovoríme si, že však tu budeme len chvíľku, najeme sa až na vrchnej chate – tu si nebudeme objednávať nič. Z chvíľky je nakoniec pol hodina, pretože sa nám z telefónu stále ozýva len záznamník. Pracovníka chaty naše posedávanie po určitej dobe prestáva baviť a pýta sa nás, čo si dáme. Nemôžeme tu len tak posedávať, prípadne jesť vlastné jedlo, oni sú reštaurácia. Snažíme sa mu vysvetliť, že sa pokúšame vyriešiť problém s nocľahom a hoci sa tvári, že to akceptuje, ešte nás pár razy upozorní, že sme v reštaurácii. Sylvia si preto zo solidarity vnútri kupuje aspoň nejakú sladkú malinovku, z ktorej cukor dočerpávame všetky tri.

S ubytovateľom sa nám nakoniec darí spojiť, dohadujeme sa, na akú alternatívnu mailovú adresu nám má zaslať informácie a pokračujeme v túre. Slniečko pripeká a pokiaľ nefúka, je nepríjemne teplo. Okolo Riesachsee to veľmi nevadí, je to rovinka. Ale akonáhle sa dostávame na koniec údolia a začíname stúpať prudšie do kopca, potím sa ako somár v kufri. V duchu si trieskam hlavu o pomyselnú stenu, že som si nezobrala hroznový cukor a iontový nápoj. A že sme sa na tej spodnej chate nenajedli. Energia dochádza, tekutín máme síce dostatok, ale nestíhajú dopĺňať stratené minerály a iné dôležité látky. Aspoň že ideme väčšiu časť výstupu lesom a slnko nepraží priamo na nás.

Keď sme konečne hore, je to ako keby sme vstúpili do úplne iného sveta. Žiadne slnko, žiadna modrá obloha ako nad jazerom a západnejšie od tejto časti Niedere Tauern. Vrcholkom štítov dominujú tmavosivé mraky a fúka tu neúprosne studený vietor. Sadáme si vonku, obliekame si na seba bundy a objednávame jedlo. Vedľa nás počujem češtinu. Smejeme sa, že prídeme do Álp a väčšina jazykov, čo počujeme, je slovenčina alebo čeština. Pani súhlasí a dávame sa s rodinkou do reči. Majú plány na najbližších pár dní s prespatím vždy na Preintalerhütte. Dcéra tam už druhý rok po sebe ostáva celý júl brigádovať.

O piatej dávam na pravé koleno ortézu, obliekame sa a vraciame sa tou istou cestou dole k jazeru. V momente, ako sa dostaneme pod skalný prah, na ktorom je postavená chata, prestáva fúkať, dostáva sa nám viac slniečka a my sa postupne vyzliekame. Náladu máme o poznanie lepšiu – najedli sme sa a doplnili energiu. Kravy, ktoré sme stretávali cestou na chatu, sú už zväčša vo svojich maštaliach alebo blízko nich. Stále je okolo jazera takých, ktoré polihujú v tráve a nejavia najmenší záujem vrátiť sa pod strechu.

Gfӧller Alm je prázdna a zatvorená. Aj sme premýšľali, že by sme sa tu na chvíľu zastavili, ale už máme smolu. Pred chatou neodbáčame do ľava k našej výstupovej ceste, ale pokračujeme zvážnicou rovno. Je to obchádzka a je to nuda, ale na moje kolená lepšie ako to, čím sme šli okolo obeda hore. Stále nevieme, či nám zaslali informácie k apartmánu, ale keď pred budovou odparkujem auto a aktualizujem mailovú schránku, vidím, že naše obavy boli zbytočné a aj Sylvia zisťuje, že tie informácie predsa len dostala.