K jazerám Giglachsee a Duisitzkarsee v pohorí Schladminger Tauern

Cez víkend 19.-20.10.2024 som pôvodne chcela Janina zobrať prespať na Žiarsku chatu, v nedeľu z nej vystúpiť na Baranec a vrátiť sa do Bratislavy. Kým sa však predpovede počasia jednoznačne zhodli na tom, že bude pekne, chata bola obsadená. Okrem toho predošlé dva víkendy som kamzíka aj s jeho sesternicou ťahala kde-kade a on si chcel „konečne oddýchnuť“. Povedala som si, že by to možno neuškodilo ani mojim kolenám, ktoré sa ešte stále nespamätali z nepríjemného zostupu od Roháčskych plies, a tak som neplánovala nič. Vydržalo mi to asi tak do piatku, kedy som začala poškuľovať po Seckauer Zinken (2397 m). Necelé tri hodiny cesty až na parkovisko pri chate Untere Bodenhütte by sa dalo zvládnuť, otázkou bolo len to, či sa na túto časť Rakúska predpovede vylepšia alebo nie. Už som bola takmer rozhodnutá, keď mi v mailovej schránke pristál infolist zo stránky Schladming-Dachstein reklamujúci dve z celkovo deväťdesiatich siedmich jazier Schladminger Tauern, Giglachsee. Čo som urobila? Pozrela som si predpoveď počasia a bolo mi jedno, že na parkovisko je to viac ako tri a pol hodiny.

V nedeľu ma o 2:30 nad ránom budí hlasná hudba. Po návšteve toalety sa vraciam do postele s tým, že ak by som aj išla do Schladmingu, stále mám minimálne hodinu čas na spánok. Ten už samozrejme neprichádza, ja to niečo po tretej vzdávam a mierim do kúpeľne. V kuchyni si zohrievam čaj, aby som so sebou mala v termoske na túre niečo teplé, vyťahujem z chladničky tuniakové sendviče a všetko čo najtichšie balím k už pripraveným veciam. O pol štvrtej sedím v aute a opúšťam Bratislavu. Cesty sú prázdne, do Schladmingu prichádzam pred svitaním, bez zdržania prechádzam okolo lanoviek vedúcich na Planai a stúpam do dedinky Rohrmoos. Za ňou prudko odbočujem do ľava do Obertalu a pomedzi sporadicky pohodené poľnohospodárske udalosti pokračujem úzkou asfaltovou cestou ďalších päť kilometrov k parkovisku Hopfreisen. Pomaly začína svitať a cez hmlu sa predierajú prvé slnečné lúče. Na mikinu s tričkom obliekam hybridnú Columbiu a na nohavice zipsujem zateplenú sukňu. Bojujem s tým, či mačky nechať v aute alebo ich hodiť do batohu, keďže idem „len“ do výšky cca 2000 m – nakoniec si hovorím, že však chrbát odnesie a lepšie ich mať ako sa niekde kvôli snehu otočiť tak, ako sme sa s Janíkom v júni otáčali vo Valle Aurina.

Turistický rozcestník mi oznamuje, že ku (na zimu už zatvorenej) Ignaz-Mattis hütte (1980 m) mi to bude trvať tri a pol hodiny. Naopak ku Duisitzkarsee len dve. Poradie jazier mi je viac menej jedno, ale po chvíľke váhania sa držím cesty číslo 776 – hlavným cieľom sú Giglachsee, Duisitzkarsee bude príjemným doplnkom, ale ak už sa mi nebude chcieť alebo mi to bude dlho trvať, môžem sa od Ignaz-Mattis hütte vrátiť rovnakou cestou späť k autu.Prvú hodinu je trasa neskutočne nudná. Človek jednoducho ide lesom, kdesi napravo počuje hučať potok a malé kaskády a pred sebou (a nad sebou) vidí skalnú stenu, o ktorej predpokladá, že ju treba obísť a dostať sa nad ňu. Jediným spestrením je voda tečúca priamo chodníkom, ktorú treba rozumne obchádzať (mám síce goretexové merelly, ale aj tie môžu mať svoje medze a keď mi voda natečie do topánky vrchom, ani goretex ma nezachráni). Funím, dychčím a potím sa ako somár v kufri. Prvá ide dole Columbia a v tesnom závese sukňa. Keď prichádza čas vyzliecť mikinu a ostať len v tielku a tričku, uvedomujem si, že hybridku som ráno len narýchlo brala do ruky, lebo ruksak už bol plný. Foťák mám síce na krku, ale aj tak ide mikina iba okolo pása. Však čo, možno sa o chvíľu ochladí.

Skalná stena, ktorá mi robila spoločnosť od prvých výškových metrov, je za mnou. Alebo skôr – vedľa mňa. Chodník pokračuje ponad potok Giglabach, ktorý hučí skaliskami a vytvára menšie a väčšie vodopádiky. Zastavujem, konečne sa niečím kochám a aj bez statívu sa snažím fotiť s dlhšou uzávierkou. Stúpanie sa na chvíľu zmierňuje, aby ma doviedlo k lúke Lackneralm, ktorej dominuje menšia hospodárska usadlosť. Súdiac podľa tvaru okien na prízemí je od jari do jesene určená pár kravkám nejakého miestneho farmára. Kým fotím, vyhýbam sa obschnutým a zmrznutým lajnám a sledujem okolie. Na pravej strane sa nado mnou týči hrebeň Vogelsandgu (2150 m) a predo mnou Giglabach a ďalšie dva bezmennné potoky padajú dole v desiatky metrov vysokých vodopádoch, aby sa na čistinke znovu spojili do jedného toku. Ten križujú dve vratké drevené lávky, za ktorými moja značka pokračuje opäť (prekvapivo) lesom. Na chvíľu sa napája na širokú lesnú cestu, ktorá v sezóne pravdepodobne slúži na zásobovanie usadlosti a odvoz nadojeného mlieka, ale i na zásobovanie chát okolo Giglachsee (popravde, keby som pri jazere nevidela odstavené terénne auto, neverila by som, že sa tam fakt dá ísť motorizovane).

Prestávam sledovať značku, však kde by som sa tu len mohla stratiť? Stačí ísť hore a držať sa cesty, nie? Ehm, no…nie 😀 Čo vám poviem – s radosťou si nad jedným rúbaniskom fotím dolinu pod sebou a posielam domov fotku, že aha ako som už vysoko, keď následne zisťujem, že som síce na lesnej ceste, ale nie na trase 776. Tá vedie lesom a cesta si robí široký oblúk. Nevadí, aspoň som sa vyhla prudkému stúpaniu, utešujem sa a o pár minút som opäť na červenej. Nekonečné a hlavne nudné stúpanie mi dáva mierne zabrať, tento rok som toho veľa nenachodila a cvičenie dvakrát do týždňa nie je to isté ako turistika. Ale – vytrvalo kladiem jednu nohu pred druhú a v diaľke (alebo skôr vo výške) už vidím sedlo, cez ktoré musím prejsť, aby som sa dostala na planinu pod plesami.

Nad jazerom Landauersee (dá sa k nemu dostať aj od lúky Lackneralm) si síce užívam prvé lepšie výhľady, ale začína aj nepríjemne pofukovať. Až tak nepríjemne, že si obliekam mikinu a ruky strkám do vreciek – nechce sa mi otvárať batoh a vyťahovať rukavice. Posledné prudšie výškové metre a ja sa konečne ocitám v raji (rozumej – obklopená horskými štítmi, ktoré VIDÍM, nie iba tuším). Víta ma ďalšia hospodárska usadlosť postavená medzi ruinami nejakej inej, staršej. Fúka ako bláznivé, Lugauer Kalkspitze (2471 m) je v oblakoch a ja si gratulujem, že sa mi chcelo ísť o pár desiatok kilometrov a minút navyše. V oblakoch by som v porovnateľnej nadmorskej výške asi bola aj na Seckauer Zinken. Kochám sa a spomaľujem. Táto záverečná časť výstupu k jazerám je pohodová a príjemná, a to aj napriek vetru a prevaľujúcim sa mrakom, ktoré konštantne zatieňujú slnko a znižujú teplotu o niekoľko stupňov. Napravo od seba fotím úbočia vrchom ktorých vedie známa niekoľkodňová Schladmingertauern Hohenweg, na ľavo sa snažím očami nájsť chodník vedúci k Duisitzkarsee (darí sa to mi len čiastočne). Je štvrť na jedenásť, keď študujem tabule na rozcestníku pod jazerami. K môjmu ďalšiemu cieľu je to dve a pol hodiny. Medzičas mám celkom dobrý, takže plány zatiaľ meniť nechcem. Kúsok nad sebou vidím drevené chaty a za nimi tuším jazerá. Netrvá dlho a som pri nich. Oblaky medzitým prikryli všetkých velikánov, na ktorých by sa dalo pozerať, vrátane nižšie položeného sedla Preunnegsattel (1950 m) a chaty Giglachsee hütte (1950 m) nad zadným jazerom Giglachsee. Nevadí, prejdem sa aspoň ku Ignaz-Mattis hütte a možno sa výhľady zlepšia.

Nezlepšujú sa. Pod chatou si dávam tekuté magnézium, vyberám poživeň a po ceste nazad k rozcestníku sa kŕmim. Od pol ôsmej, kedy som dojedla aj druhý tuniakový sendvič, ubehlo niekoľko hodín, ktoré som navyše strávila viac než aktívne (drvivú väčšinu výškových metrov, čo na tejto túre musím prekonať, už mám úspešne za sebou). Mimochodom, spomenula som, že ak si odmyslím partiu, ktorá dole parkovala zarovno so mnou a ktorá vyrazila hore kým ja som sa obliekala, nestretla som živej duše? Prvých turistov stretávam až tu, aj to len sporadicky. Keď vezmem do úvahy, že ide o jednu z frekventovanejších trás v oblasti Schladminger Tauern, gratulujem si, že som sem prišla až teraz v októbri.

Neúprosný vietor ženie vpred nie len mraky, ale aj moje vlasy. Mohla som si zobrať šiltovku. Na mikinu si dávam vestu a na ruky konečne rukavice. Odpájam sa z trasy 776 a pokračujem po tej, ktorá je číslovaná ako 775. Traverzom popod Grobfeldspitze (2358 m), Giglachalmspitze (2352 m) a Maurspitzen (2333 m) by ma mala doviesť až k jazeru Duisitzkarsee a nazad k autu. Stúpanie je miestami prudšie, ale moje nohy to už akosi nevnímajú. Viac pozornosti venujem tej nádhere, ktorá sa mi s naberanými výškovými metrami postupne odkrýva a keď sa mi konečne ukazuje i masív Dachsteinu, zastavujem a kochám sa. V jednej chvíli mi zadrnčia hodinky – zase mám na chvíľu signál. Vyberám mobil a volám domov, aby som chlapcov uistila, že som v poriadku (priebežne im síce posielam správy cez whatsapp, ale tie ostávajú po väčšinu dňa nedoručené). Je takmer štvrť na jednu a ja odhadujem, že okolo trištvrte na dve by som mohla byť pri Duisitzkarsee a o štvrtej na parkovisku. S Jankom si ešte vymeníme pár detailov, mobil putuje nazad do batohu a ja pokračujem v ceste.

Za zákrutou ma čaká snehové pole. Nie je veľké a očividne ním prešli nie len tí jediní dvaja turisti, ktorí zamierili na cestu 775 spolu so mnou. Prechádzam ním aj ja a po pár krokoch ma čaká ďalšie. Ešte menšie. Samotné snehové pole by nebolo problémom (v najhoršom by som na nohy natiahla mačky). Čo sa ako problém črtá je lavínou strhnutý chodník, ktorého zvyšky sú pokryté mazľavým a šmykľavým blatom. Sneh končí tam, kde blato začína. Nadávam si, že som palice nechala doma, lebo som bola lenivá ich vláčiť so sebou. Nemám sa čoho chytiť, kosodrevina je niekoľko metrov nado mnou a všetka tráva či čučoriedkové kríky sú buď pod snehom alebo pod blatom. Neostáva mi iné ako ísť na štyri a zadkom sa posúvať po snehu. Ten napodiv celkom dobre drží a ja sa nešmýkam (a keby aj, proste by som sa po zadnici zviezla možno desať výškových metrov dolu kotlom, nestalo by sa nič vážne – len by som tie metre musela v blbom teréne znovu nastúpať). O blate sa to isté povedať nedá. Na šťastie sa mi po pár sekundách darí zaraziť do neho pätu ľavej nohy dostatočne na to, aby som získala potrebnú stabilitu a aby som sa presunula pravou nohou do trávy (ktorá je síce mokrá a uležaná, ale dá sa po nej prejsť lepšie ako po blate – po ktorom sa prejsť nedá vôbec). To mi umožňuje preliezť ponad strhnutú časť, ale stále som na štyroch. Ako píšem, tráva je mokrá a uležaná – predstavuje síce lepší terén ako mazľavé blato, ale stále to nie je niečo, po čom by človek prešiel len tak „ľavou zadnou“, ako sa zvykne hovoriť.

Špinavé a mokré ruky si chcem utrieť do už aj tak špinavých nohavíc. Končím s ešte špinavšími rukami – sneh bol zmiešaný s blatom, takže mám hnedý celý zadok. 😀 Oko mi padá na mikinu, ale srdcu to nedá. Je biela (akýmsi zázrakom moje snehovo-bahnové dobrodružstvo prežila bez ujmy). Po pár metroch je nad chodníkom fľak snehu, ruky utieram tam, hoci mi idú odmrznúť prsty. Aspoň že fúkať prestalo v momente, ako som zašla do kotla pod Maurspitzen. So stabilitou terénu sa vraciam k predošlému tempu a o pár minút som v bezmennom sedle nad jazerom Duisitzkarsee. Podľa mapy viem, že ma tu čaká pár metrov zaistenej cesty, ale nemalo by to byť nič, čo by si vyžadovalo špeciálnu výstroj. Ani nie je. Pár výškových metrov vedie strmým skalnatým terénom, do ktorého umiestnili skoby a kábel, aby sa schádzal (alebo vychádzal) ľahšie. Na jeho konci cítim príšerný smrad. „Akoby tu niečo zdochlo,“ pomyslím si a otáčam sa v smere pokračovania zostupu. Zrak mi padne na veľký chuchvalec bielej srsti. Našla som zdroj zápachu.

S ortézou na pravom kolene opatrne schádzam dole. Obávam sa rovnakého stavu, aký som zažila pri zostupe od Roháčskych plies cez vodopád na Adamcuľu. Napriek tomu, že terén je tu skalnatý rovnako ako v Tatrách, je popretkávaný mäkšou lesnou pôdou a hlavne – nie sú tu také obrovské „schody“ z veľkých tvrdých kameňov. Ide sa mi viac menej dobre a koleno drží. Som zhruba na konci strmej časti zostupu, keď mi do nosa udrie rovnaký zápach ako tesne pod sedlom. Predo mnou na chodníku leží ohlodaná zvieracia noha. Po prekonaní miernej vlny nevoľnosti (ale áno, ja viem – aj toto sú hory a príroda, no človek to na turistickom chodníku nečaká) nohu fotím, aby som ju neskôr mohla ukázať Janíkovi (matka roka 😀 ). Terén sa zo skaliek a skál mení na čisto lesnú cestičku plnú koreňov stromov. A bahna. Zase. Tu sa ale aspoň nešmýka a nie som v strmom svahu horského kotla. Akurát že tráva a mach klamú o tom, ako veľmi sú podmočené, a ja končím skoro po členok ponorená v blate. Nuž čo, nikdy nie je zlé otestovať nepremokavosť goretexu. (Nepremokol. Jediná vlhkosť sa do topánky dostala zvrchu od ponožky.) Hnedá topánka krásne ladí k môjmu hnedému zadku a zablatenému pravému lýtku. Kým zadok si odfotiť neviem, nohu áno – a tak domov s patričným komentárom posielam obrázok mojej nekonečnej šikovnosti a dokonalosti.

Jazero Duisitzkarsee vyzerá z výšky krajšie ako keď sa človek ocitne pri ňom. Je to asi logické, keďže zhora si jeden vie vychutnať kombináciu jazera s horami okolo. Nevadí, som tu a môžem si urobiť pomyselný „zárez“ v zozname navštívených miest. Sadám si do trávy na podsedák (ako keby to malo dáky význam s už špinavým zadkom, že?) a púšťam sa do posledného suchého jedla, ktoré mám so sebou. Nie je to veľmi pohodlné – takéto jesenné turistikovanie. Človek nemá šancu dať si teplé jedlo. Doma ma ale čaká hlivový perkelt s domácou knedľou, že sú všetky chaty na zimu pozatvárané mi preto absolútne nevadí.

Ešte dve hodiny a som pri aute, hovorím si, keď balím podsedák a dopíjam teplý čaj. Zostupová trasa najskôr kopíruje širokú lesnú cestu určenú na zásobovanie chát pri jazere, ale po pár minútach sa od nej odpája a mieri kľukatými skratkami strmo dole. Koleno si už užilo hodinový zostup zo sedla k jazeru a začína sa ozývať. Idem preto pomaličky a snažím sa na pravú nohu našľapovať skôr bokom, nie priamo. Trochu to pomáha, ale čo kompenzujem týmto pohybom, to sa odráža na ľavom kolene. Meter za metrom, kameň a koreň za kameňom a koreňom sa blížim k parkovisku Eschachalm, odkiaľ je to k môjmu autu ešte pol hodina. Pri zvyškoch dákej šachty dávam batoh z chrbta dole a hľadám druhú ortézu. Ľavé koleno to vzdalo. Parkovisko mám síce na dohľad, ale bodavá bolesť je neústupčivá a mne sa nechce spomaľovať ešte viac.

Pred treťou som pri Eschachalm a o pol štvrtej som pri svojom aute. Gratulujem si, že som si do samostatnej tašky zbalila náhradné oblečenie vrátane ponožiek a barefoot topánok. Ešte návšteva toalety pri parkovisku a môžem vyraziť na štvorhodinovú cestu domov. Navigácia mi sľubuje, že parkovať v Petržalke budem o pol ôsmej, to však ešte netuší, že v smere do Viedne pôjdeme cez väčšinu tunelov popod Semmering rýchlosťou 60km/hod a že pumpa v dedinke Trautenfens, na ktorej tankujem vždy, keď som v tejto oblasti, mi zhltne ďalších desať minút, kým sa uvoľní stojan, kým potom natankujem a zaplatím. Je takmer osem, keď odomykám dvere na našom byte a kým ucítim nádhernú vôňu hlivového perkeltu, ktorý po rýchlej sprche doslova zhltnem.