Rákoň a Roháčske plesá

Výlet do Západných Tatier plánujem doslova na poslednú chvíľu a úprimne povedané, pri posielaní požiadaviek na ubytovanie okolo Zverovky nemám veľkú nádej na to, že niečo bude voľné. Víkend má byť slnečný a príjemne teplý, určite nie som jediná, kto zamýšľa stráviť ho v horách. Na šťastie sa mi darí takmer na prvý pokus (aj keď možno to má niečo spoločné s cenou ubytovania 😀 ) a z hotela Osobitá mi rezerváciu potvrdzujú. V piatok sadáme do auta, vymotávame sa z Bratislavy, stojíme v zápche za Žilinou v smere do Krasnian a neskôr v Párnici aj v Dolnom Kubíne, ale nakoniec do Roháčskej doliny prichádzame ešte pred tým, ako začínajú podávať večeru. Uprostred lesa netušíme, čo je okolo nás a kam vlastne v sobotu pôjdeme, ale vôbec nám to nevadí. Pokoj, ticho a čerstvý vzduch sú v piatok všetko, po čom túžime.

V sobotu som hore už od piatej. Prehadzujem sa v posteli a snažím sa nezobudiť kamzíka vedľa seba. O pol siedmej to vzdávam a beriem do ruky mobil, aby som si urobila pár lekcií taliančiny v appke Duolingo. Batohy s vecami máme pripravené od piatkového večera, takže hneď po raňajkách môžeme vyraziť. Chvíľu zápasím s myšlienkou urobiť si len kratší okruh plesami, lebo neviem odhadnúť, aká plná (alebo prázdna) bude Látaná dolina a nechce sa mi zdraviť s medveďmi, ale potom si hovorím, že skúsime a uvidíme.

Akonáhle hodinky ukazujú 7:30, mierime na raňajky. A s nami pár ďalších turistov, ktorí chcú rovnako ako my využiť nádherné slnečné počasie. Posilnení jedlom aj tekutinami na seba navliekame všetky vrstvy, ktoré som nám vo štvrtok večer nabalila, a vyrážame ku rázcestníku pri ústí Látanej doliny. Moje obavy z neplánovaných stretnutí s medveďmi sa okamžite rozplývajú. Hore mieria davy Poliakov. Janino sa smeje, že mu od úst ide para a frfle, že mu je zima na ruky. Dáva si ich do vreciek a pozoruje, kde všade sa v noci vytvorila srieň.

O trištvrte hodinu opúšťame asfaltku a smerujeme ďalej po žltej do Zadnej Látanej, kde sa od nášho chodníka oddeľuje zelená turistická značka na hraničný vrchol Lúčna (1653 m). Jediní Slováci na dohľad sa radia so skupinkou poľských turistov kadiaľ ísť. Odpájajú sa a idú po zelenej, my ostatní pokračujeme hore do sedla Zábrať. „Mamina, aha – hovno,“ upozorňuje ma Janino pár sekúnd pred tým, než doňho stúpim. Je veľké, čerstvé a plné šupiek z brusníc. Medveď. Samozrejme vďaka množstvu turistov, ktorí idú rovnakou trasou ako my, nie je šanca ho zahliadnuť, ale nedá sa povedať, že by mi to prekážalo. Sú zvieratá, ktoré radšej pozorujem z bezpečnej vzdialenosti v ZOO a naši mackovia patria presne do tejto kategórie.

Začíname prudšie stúpať a postupne sa vyzliekame. Čas od času vychádzame z lesa na slniečko, ktoré začína slušne pripekať, a ja ľutujem, že som si nedala trojštvrťové legíny a tielko, ale parím sa v tričku s krátkym rukávom a dlhých legínach. Spodky mám síce rozopnuté a legíny mám vytiahnuté nad kolená, ale aj tak mi je teplo. Obdivujem Janina, že sa po každom vstúpení do tieňa stromov zase oblieka, aby sa potom na slnku vyzliekal. Mne by sa veru nechcelo, keď tak by som chvíľu chladu vydržala. Asi vo výške 1500 m dávame lesu a blahodárnemu tieňu zbohom. Zbohom môžeme povedať aj prudšiemu stúpaniu, pretože trasa sa stáča do prava cez kosodrevinu a obchádzkou nás vedie do sedla Zábrať (1690m ) v celkom príjemnom sklone. O štvrť na jedenásť nás víta nie len turistický rozcestník, ale aj množstvo ďalších ľudí. Niektorí nás míňali cestou cez Látanú dolinu, iní sem vystúpili od Ťatliakovej chaty. Janino si sadá na zem a ja sa kochám výhľadmi. Hrebeň Ostrého Roháča (2088 m) je až po Smutné sedlo v tieni. Tri Kopy (2136 m), Hrubá kopa (2166 m) a Baníkov (2178 m) sa kúpu v slnku a spolu s nimi aj Spálená (2083 m), Salatín (2048 m) a Brestová (1932 m). Plesá z tejto nadmorskej výšky nevidieť. Miesta, kde sa v náprotivnom masíve nachádzajú, prezrádzajú len priehlbiny.

Janinovi sa na Rákoň (1879 m) pokračovať nechce, najmä keď vidí to prudké stúpanie. Má za sebou zhruba šesto metrov a predstava ďalších asi dvesto nie je niečo, kvôli čomu by skákal od radosti. On chce ísť dole a na plesá. Nedávam mu na výber a po žltej pokračujeme skalnatým terénom hore. Kúsok od hraničného kameňa si sadá a vyberá čokoládu a cukríky z hroznového cukru. Odmieta sa pozerať okolo seba na Tatry z poľskej strany, a tak ho nechávam oddychovať a pomedzi davy piknikujúcich turistov sa prechádzam hore dole, aby som okolité hory zachytila čo najlepšie. Po pár minútach sa pridávam ku môjmu malému kamzíkovi a tiež sa posilňujem sacharidmi. Hoci je stále relatívne teplo, pofukuje vetrík a suší naše prepotené tričká a ramenné popruhy na batohoch. Keď sme ako tak oddýchnutí, dávam na kolená ortézy a vyberáme sa na zostup do sedla Zábrať a ďalej na Ťatliakovu chatu, kde si chceme dať obed. Všetci ostatní pokračujú na Volovec (2064 m), prípadne ďalej po hrebeni. S nimi aj jeden starší pán, ktorý je ubytovaný v hoteli Osobitá a pamätal si nás z raňajok. Cestou hore spomínal, že tu bol počas vysokej školy asi štyridsať rokov dozadu a chce si to zopakovať. Vtedy prešli až do Baníkovského sedla (2040 m), ale nie je si istý, či sa mu to dnes podarí. Keď nie, pôjde dole Smutným sedlom (1962 m).

Nazad do sedla nám to trvá niečo viac ako dvadsať minút. Nezdržiavame sa, rovno sa pripájame na zelenú a strmo dole mierime k Ťatliakovej chate. Napriek sklonu sa dole ide celkom dobre (až na jeden krátky podmočený úsek, na ktorom sa mierne šmýka) a po približne pol hodinke sme dolu. Vnútri v chate si k jednému z voľných stolov skladáme veci a ideme si objednať jedlo. Janino palacinky, ja cesnačku. Je pár minút po dvanástej a i keď nás čakajú ešte (naším tempom) ďalšie asi štyri hodiny, nenáhlime sa. Pár minút po jednej vyrážame, hoci kamzík mi opakovane hovorí, že on vlastne na tie plesá ani nechce ísť. On sa chce vrátiť na hotel. Mne sa ale nechce ísť štyri kilometre po asfaltke a celé poobedie tráviť dole, keď si ešte môžeme užívať krásne výhľady. Nehovoriac o tom, že kvôli plesám sme sem v podstate išli. Úvodné trochu prudšie stúpanie sa zmierňuje a spoločnosť nám robia aj informačné tabule náučného chodníka Roháčskymi plesami. Na moje prekvapenie dieťa pri každej tabuli zastavuje a číta. Či preto, lebo ho to naozaj zaujíma, alebo preto, že chce pauzu, mi je viac menej jedno. Hlavne že číta a získava nové poznatky a informácie.

V protismere pribúda turistov. Idú buď z plies alebo zo Smutného sedla. Sme jedni z mála, kto ide od Ťatliakovej chaty k plesám. Pri rázcestí Smutná dolina (1520 m) si sadáme na skaly a čakáme, kým zhora z modrej zíde asi dvadsať ľudí, aby sme sa nemuseli vyhýbať na relatívne úzkej cestičke. Keď okolo nás prejdú, miernym stúpaním pokračujeme ďalej. Občas, keď sa musíme zastaviť, aby sme pustili ľudí idúcich dole, sa zahľadím na Volovec a Ostrý Roháč a premýšľam, kde asi je ten starší pán, ktorý sa nám prihovoril v stúpaní do Zábrate, a ktorý si nás pamätal z raňajok. Na hrebeni je to doslova hlava na hlave a ja sa v duchu musím smiať na tom, ako sme v auguste považovali niektoré lokality v talianskych Dolomitoch za preľudnené. Pri Veľkom Roháčskom plese Janino vidí kúsok od brehu balvan, na ktorý sa pri troche snahy a opatrnosti dá prejsť suchou nohou. Okamžite tam vyráža a naviguje ma, ako ho mám odfotiť. Po chvíli sa vracia nazad a posiela tam mňa. Ani zďaleka si nie som svojím krokom taká istá, ale poslušne po skalkách skackám na onen balvan, aby si môj malý veľký fotograf mohol zlepšovať svoje schopnosti. Netrvá dlho a na brehu sa vytvára zástup ľudí, ktorí chcú také isté fotky ako my. Nechávame ich za sebou a relatívne nezáživným terénom pokračujeme k Druhému a Tretiemu Roháčskemu plesu. Tu je ľudí menej, ale možno máme len šťastie. Na brehu posedávajú traja Maďari a smejú sa na kačici, ktorá žobre jedlo. Aj tu si porobíme zopár pamätných záberov a naše unavené nohy poháňame k poslednému úseku smerom hore. Máme za sebou už niečo vyše tisíc výškových metrov a je to cítiť. Tento rok sme nechodili na túry tak často ako predošlé tri roky a aj v Dolomitoch sme absolvovali skôr ľahšie až stredne náročné túry s prevýšením do cca 800m.

Pri poslednom plese sa Janino už ani neunúva zastaviť. Na šťastie pri rozcestníku je malý potok, takže mu nevadí, že ja sa tu ešte trochu motám a hľadám čo najlepší uhol na fotky. Keď sa dostatočne vyjaším, na nohy dávam ortézy. Opäť je pred nami prudké klesanie. Značka hovorí o jeden a pol hodine k Adamculi. Je štvrť na štyri, takže by sme tam okolo trištvrte na päť v pohode mohli byť. Po ceste máme Roháčsky vodopád, kvôli ktorému so sebou v batohu celú cestu vláčim môj ministatív. Môj pôvodný odhad bol, že sa do hotela vrátime okolo piatej, ale naším tempom a pri hodinovej pauze na Ťatliakovej chate to vychádza o hodinu neskôr. Vadí? Rozhodne nie. Už prvé výškové metre mi hovoria, že pri klesaní budem preklínať chvíľu, kedy som si doma povedala, že palice potrebovať nebudem. Pravé koleno, ktoré som si pred takmer dvoma rokmi veľmi nepríjemne pri páde narazila, o sebe dáva vedieť takmer okamžite. Charakter chodníka je úplne iný ako ten, ktorým sme zostupovali k Ťatliakovej chate. Tam som so strmým sklonom nemala absolútne žiaden problém, pretože to bola klasická lesná cestička. Toto je balvan vedľa balvana, vysoké „schody“ za vysokými „schodmi“ a tvrdý dopad pri každom jednom kroku. Idem z nohy na nohu a všade, kde je to aspoň trochu možné, idem po hline, aby si kolená oddýchli. Aspoň že sa netreba nikomu vyhýbať a jediné, čo robím je, že tých pár rýchlejších ľudí púšťam pred seba, aby som ich nezdržiavala. Janino si ide svojím tempom a vždy keď ma stratí z dohľadu, zastaví a čaká. Na rázcestí pod Predným zeleným (1470 m) si hovorím ako fajn, že ideme do lesa. Pôjde sa lepšie. Omyl – nepríjemný skalnatý terén pokračuje. Okrem toho sa tu na modrú značku napája aj žltá vedúca z Baníkovského sedla a pribúda ľudí, ktorých musím púšťať pred seba. Ono je to v podstate na jednej strane fajn, aspoň dávam kolenám pauzu. Na druhej strane to predlžuje zostup a zotrvávanie v nepríjemnom teréne. Značkou sľubovaných pätnásť minút k Roháčskemu vodopádu prekonávame za úctyhodnú pol hodinu. Janino mi oznamuje, že on sa môže na celý vodopád tak akurát vykašľať, on už chce byť v hoteli. Vôbec sa s ním nedohadujem.

Pred nami sa otvára asfaltová plocha pred Adamcuľou. V živote by som nebola bývala povedala, že sa niekedy na túre budem z tohto povrchu tešiť. Ale všetko je raz prvýkrát. Mám pocit, že zostup trval nekonečne dlho, no nakoniec sme sa oproti informácii na značke oneskorili len o približne pätnásť minút. Ortézy odkladám do batoha a obaja sa obliekame. V doline a v tieni je nepríjemne chladno. Za mostom ponad Studený potok sa pripájame na cestu vedúcu k Ťatliakovej chate a ja si po chvíli na pravé koleno opäť dávam ortézu (pri výstupe z lesa som si obe ortézy optimisticky dala dole). Aj keď je klesanie jemné, moja noha protestuje a pýta si podporu. Pri odbočke ku parkovisku nás míňa partia Poliakov, ktorí si nás pamätajú z Látanej doliny. Usmievame sa, zdravíme sa, oni odbočujú na parkovisko, my pokračujeme po asfaltke ďalej. Pred šiestou sme konečne na izbe a odpadávame. Janino zakončuje našu túru tým, že aj keď miluje Tatry, Roháčske plesá ho neohúrili a mohli sme si ich odpustiť. Napriek tomu, že to od neho počujem nerada, dávam mu za pravdu. Oveľa viac ako plesá som si užila výhľady z Rákoňa a pohľady na velikánov obkolesujúcich Roháčsku dolinu. Ale – boli sme, videli sme, môžeme si to pridať do zoznamu navštívených lokalít a brázdiť naše hory ďalej.

Po tom, čo Janino doslova ZOŽRAL večeru, som v hotelovej reštaurácii ešte ostala, s čítačkou kníh a pohárom vínka. Čakala som, kedy sa vráti pán, ktorý nás oslovil na našej ceste na Rákoň. Nakoniec prišiel okolo pol ôsmej večer a ja som bola rada, že je v poriadku. Ako sám skonštatoval, už mu to nejde ako za mlada. Nakoniec išiel dole Smutným sedlom, pretože do toho Baníkovského a nazad do hotela by to už v rozumnom čase nestíhal. Najviac ho zdržala zápcha na reťaziach na Ostrom Roháči a okolitých „kopčekoch“. Stál 45 minút v rade, kým sa na tie reťaze vôbec dostal a mohol pokračovať ďalej.