Cez medené bane k chate Lenkjӧchlhütte

Pripravení (takmer) na všetko s Janíkom v stredu po raňajkách sadáme do auta a z obce Cadipietra (nem. Steinhaus) mierime do dedinky Casere (nem. Kasern), v ktorej sme boli ubytovaní dva roky dozadu. Pri pohľade na Berghotel Kasern spomíname na časy nedávno minulé a auto nechávame na platenom záchytnom parkovisku pri turistickom informačnom centre. Turistický rozcestník tvrdí, že pri Lenkjӧchhütte sme o tri a štvrť hodiny.

O deviatej ráno je sviežo, a to hlavne pri riečke Rio di Valle Rossa (nem. Rӧtbach). Janino sa oblieka a spoločne spomíname na to, čo sme tu zažili pred dvoma rokmi.

Čo sme si počas prvého výletu touto cestou nevšimli bol potôčik s korytom a bočnými stenami jasnej modrej farby. Ako keby ste v ňom modrú skalicu rozpustili. Do modra sú sfarbené aj šišky a konáriky vo vode. Pár metrov vyššie je ďalší potôčik sfarbený do hrdzavo červeno-hneda. Vo vode vytekajúcej z jednej zo starých baní prevažujú zlúčeniny železa. „Pošli to Mery!“ zaševelí môj takmer 11-ročný kamzík majúc na mysli svoju učiteľku geografie a biológie. Netreba mi to hovoriť dva razy.

Keď sa dokocháme a vysvetlíme si, čo presne spôsobuje takéto sfarbenie vody, pokračujeme v strmom výstupe ďalej, hľadajúc na zemi značky vedúce celým náučným banským chodníkom (ten začína trochu nižšie, v dedine Predoi / Prettau, kde je aj verejnosti prístupné banské múzeum). Pamätáme si, že v jednom bode sa tento chodník stáča prudko doľava a oddeľuje sa od červenej turistickej značky, aby sa na ňu znovu napojil nad prvým banským obydlím a štôlňou.

Pri St. Nikolaus – Herrenbau- Stollen dávame prvú pauzu, batohy odkladáme na lavičku a kocháme sa výhľadmi na hraničný hrebeň, ktorý sme v lete 2022 pre oblačnosť nevideli (štôlňa je dlhá 1068 metrov a nachádza sa v nadmorskej výške 1624 m). V plnej nádhere sa oproti nám vypína M. Fumo (nem. Rauchkofel, 3251 m), Winkelkopf (2752 m) či Südl. Windbachspitze (2867 m). Vedľa hučí vodopád a Janík mi zanietene vysvetľuje, ako a podľa čoho si v Minecrafte postaví rovnaké medené bane.

Pomedzi nádherne zakvitnuté kríky brusníc pokračujeme úzkym kamenistým chodníkom strmo hore, aby sme sa napojili na pôvodnú turistickú trasu. Vieme, čo nás tu čaká. Akoby sme vstúpili do úplne iného sveta – všade navôkol nás sú do červena a hneda sfarbené platne a bloky hornín a na niektorých miestach vidieť, že tu v minulosti došlo k zosuvom a závalom, pravdepodobne v dôsledku banskej činnosti. Zastavujeme častejšie, a to napriek tomu, že to pre nás nie je nič nové a už sme tu boli. „Mesačná krajina“ okolo nás je fascinujúca aj pri opakovanej návšteve. Okrem toho Janino musí preskúmať všetko, k čomu sa dá dostať.

Od poslednej štôlne s názvom St. Jakob Stollen (ktorá je dlhá len 98 metrov a nachádza sa vo výške 1965 metrov) musíme absolvovať záverečnú (a stále strmú) časť chodníka vedúceho k chate Rӧtalm. Už sme skoro v ústí doliny, keď moju pozornosť upúta zhluk krásnych bielych rastlín. Poniklec biely, ktorý je u nás už dávno odkvitnutý. Zohýnam sa, fotím a stretávame prvú turistku. Pani je z Nemecka, prehodíme pár slov a každý svojím tempom pokračujeme ďalej.

Akonáhle sa dostávame na dohľad chaty, padá mi sánka. TOTO som v auguste 2022 nevidela! TOTO bolo v auguste 2022 v oblakoch. TOTO mi takpovediac vyrazilo dych. Kamzík hopsá dopredu, ja sa pomalým krokom tmolím popri potoku, neschopná odtrhnúť oči od stále zasnežených štítov okolo mňa. Až keď počujem „mamina pozor, sneh“, konečne sa pozriem aj pod nohy. Maličké snehové pole prebrodím za pár sekúnd a nasledujem Janíka na lavičku pri chate. Tá je, samozrejme, ešte zavretá – ale o tom vieme a máme vlastný proviant.

Je dvanásť a nás čaká ešte pomerne dlhá cesta k ďalšej chate. A samozrejme návrat druhou dolinou k autu. Počasie je ukážkové a nehrozia ani búrky z tepla, tak typické pre záver júna a júl vo vysokohorských polohách. (Prvým predpokladom pre takéto búrky je totiž teplo, a tu bolo posledné týždne všelijako len nie teplo). Neponáhľame sa. Turistka z Nemecka pokračuje ďalej bez pauzy. Má v pláne rovnakú trasu ako my, preto sa dohadujeme, že nám prípadne dá vedieť, ako to vyzerá, ak by sa vrátila pre zlý terén. Kým dojeme, na slnečnej strane chaty, pri malej drevenej toalete, sa objavuje skupinka ďalších turistov. Nemku pozorujeme až kým neprejde celú pláň a nestráca sa v tiahlom stúpaní.

Posilnení kaiserkami s enormným množstvom syra a šunky sa vydávame ďalej. Chodník vedie po rovine popri riečke na jednej strane, a rodinke svišťov na strane druhej. Podchvíľou ich počujeme výstražne pískať. Občas sa nám darí niektorého z nich v tráve aj spozorovať. Dolina je pokojná a tichá, kvôli pretrvávajúcemu snehu tu zatiaľ nie je veľa turistov, takže svište sú k nám celkom blízko a ťažkú hlavu si z nás nerobia.

Sme približne v polovici rovinky, keď sa chodník stráca. Rio di Valle Rossa ho podmyla a kus strhla so sebou. Zvyšky pôdy v jednom veľkom bloku ešte vidieť dole vo vode. Ukazujem to môjmu piatakovi a vysvetľujem riečnu eróziu. Alebo skôr – snažím sa vysvetliť riečnu eróziu. Drobec ma po prvých dvoch vetách zastavuje a dáva sa do vysvetľovania sám. Brali to totiž s Mery v škole. A on si to všetko pamätá – len tak, z vysvetľovania jeho učiteľky.

Kúsok za podmytým chodníkom opäť začína stúpanie. Tento raz mierne a tiahle, rozdelené menšími rovinatejšími úsekmi na viacero častí. Za zrúcaninou chaty Inneres Rӧtalm (2125 m) nás čaká prvé snehové pole. Nič strašné, len sa nedá pokračovať priamo na chodník. Prechádzame snehom do ľava nad chodník, preskakujeme menší potok a opatrne brodíme podmočenú časť lúky. Janinovi sa výlet začína páčiť ešte viac ako doteraz.

Druhé snehové pole je podmyté potôčikmi topiaceho sa snehu a prebára sa pod nami. Neostáva nám iné ako ho celé obísť, aj keď to znamená trochu si naklesať a potom zase stúpať k turistickému chodníku. Stále nič strašné, pokračujeme ďalej s tým, že uvidíme. Obaja sme zmierení s tým, že sa možno onedlho budeme musieť otočiť. Prechádzame už neviem koľký skalný prah a pred nami pán sedí na kameni a prezúva sa. Všade potoky vody z topiaceho sa snehu. A oproti nám vidím vracajúcu sa nemeckú turistku. Pred nami je snehové pole, ktoré už sa nedá obísť a ďalej to bude pravdepodobne iba horšie. Ďakujeme jej za informáciu a ja sa pýtam môjho malého veľkého turistu, čo urobíme. Pokračujeme. Prichádzame k miestu, kde sa pani zrejme otočila. Pole nie je veľké, ale je podmyté vodou stekajúcou zo strmých úbočí. Asi dva metre nad nami končí. Janino neváha a škriabe sa svahom hore. Prekračuje potok a opatrne zostupuje nazad ku chodníku. Aj keby som chcela protestovať, nedáva mi na to priestor. Pozerám na hodinky a s hrôzou zisťujem, že už sú viac ako jedna popoludní. Tomu hovorím menší časový sklz. Ale však čo, máme na to celý deň a stmieva sa až okolo deviatej večer.

Pole za poľom stúpame vyššie a vyššie a dostávame sa čoraz bližšie k chate. Pred nami je zákruta, za ktorou sa nám dolina stratí z dohľadu a naopak by už malo byť vidieť chatu. V duchu sa modlím, aby sa dalo pokračovať, pretože Janino už má v nohách viac ako 800 výškových metrov a sme takmer v cieli výstupu. A presne v zákrute, s nádherným výhľadom na protiľahlý Kemetspitze (3004 m), sa moje obavy napĺňajú. Snehové pole vo veľmi strmom svahu. Čo je horšie – chata je naozaj na dohľad. Obkolesená súvislou vrstvou snehu, čo som čakala a čo som v princípe nepovažovala za problém, pretože terén je dostatočne bezpečný (nehrozí pád v strmom svahu). Ale – od bezpečného terénu nás delí úsek v strmom svahu, na ktorý nevidím.

Obaja sa zastavujeme a hodnotíme možnosti. Teoreticky, s našimi turistickými palicami, by sa v svahu dalo mimo sneh zostúpiť prudko dole ku veľkej skale a od nej sa vyškriabať prudko hore nazad na chodník. Ani jeden z nás ale netuší, čo presne je za zákrutou a čo nevidíme. Čo je horšie, nemám predstavu, ako vyzerá zostup od chaty do vedľajšieho údolia a či nás tam nečaká nepríjemnejšie prekvapenie ako je toto tu. Znamenalo by to vracať sa o hodinu dlhšie a zo vzdialenejšieho bodu. Možno aj znovu vystupovať ku chate. Odporúčam otočiť sa a ísť tou istou cestou nazad k autu. Akonáhle to dopoviem, to moje malé kamzíča sa od frustrácie a hnevu pustí do plaču. Sám vidí chatu, vie, koľko sme toho už prešli a koľko toho máme za sebou a nechce to vzdávať. Nechávam rozhodnutie na ňom s tým, že ak bude chcieť pokračovať, zvládneme to a pomôžem mu. Upozorňujem ho len na takú „drobnosť“, že nemám signál a v prípade potreby nebudem schopná zavolať ani len záchranku. A sme tu sami. Úplne sami. Do tohto miesta boli snehové polia prešliapané a bolo jasné, že nie sme prví ani jediní dobrodruhovia, ktorí si to namierili na koniec doliny. Toto snehové pole prešliapané nie je. Tu to pravdepodobne vzdali všetci.

Vraciame sa. Pol hodinu pred chatou, posledných cca 200 výškových metrov do konca stúpania z celkových cca 1000 m. Žiadna túra nestojí za to, aby sme riskovali zdravie. A príroda sa nám svojím spôsobom odvďačuje. Neďaleko zrúcaniny starej chaty počujeme opäť pískať svište. Sme v doline sami, takže automaticky vyhodnocujem, že nás zbadali a vzájomne sa na nás upozorňujú. Vidíme niekoľko týchto rozkošných zvieratiek vo svahu nad nami, a nad nimi vidíme – líšku. Vykračuje si ladným krokom ponad obydlia svišťov a nevenuje im najmenšiu pozornosť. Pár minút ju sledujeme a keď sa nám stráca z dohľadu, pokračujeme v zostupe. Neďaleko stále fungujúcej chaty vidíme dva svište pri rieke – ani nie päť metrov od nás. Keď nás zaregistrujú, dávajú sa na okamžitý úprk. Čakáme, že prejdú chodníkom popred nás do svahu, ale svišťov niet. Tie potvorky majú noru aj kúsok nad potokom.

Vychádzame z Valle Rossa a začíname prudký zostup pomedzi štôlne a staré banské obydlia. V diaľke smerom na východ vidím oblačnosť, z ktorej odhadom niekde nad Cadipietra alebo ešte východnejšie prší. Nad nami je stále krásna modrá obloha, ale ako fúka vietor, dofukuje oblačnosť aj naším smerom. Stále nemám signál, neviem preto skontrolovať radar. Musím sa spoliehať len na predpoveď počasia na štyroch rôznych predpovedných modeloch a radarové snímky z rána, ktoré nenaznačovali zrážky ani búrky. Na šťastie sme už viac menej v teréne, v ktorom by mi búrka nevadila (mali by sme sa kam schovať) a dážď by sme prežili (v aute sa prezlečieme do suchého oblečenia).

O piatej sme nazad pri aute a voláme tatíkovi, že sme na ceste do hotela. A vzhľadom na to, že streda má byť posledný naozaj pekný deň bez rizika búrok, je mi jasné, že Valle del Vento si musíme nechať na v poradí tretiu návštevu tejto lokality. Vo štvrtok máme v pláne Lago di Braies a v piatok už iba banské múzeum.