Kam ísť z Tatranskej Lomnice bez nutnosti použiť znova lanovku či vlak a brať pri tom do úvahy výstrahy pred silným vetrom? Večer po návrate z prechádzky na „Zamku“ hľadíme s Jankom do mapy a rozhodujeme sa, či to bude chata pri Zelenom plese alebo chata Plesnivec. Nakoniec vyhráva Janíkova voľba „chcem vidieť pleso“. Do batohov ráno balíme aj teplejšie veci, ktoré by vietor nemal prefúkať a po raňajkách rýchlo opúšťame hotel. Zhruba o deviatej smerujeme ku Grand hotelu Praha nad nami, kde pri starej lanovke začína žltá turistická značka. Chvíľu sa motáme okolo údolnej stanice tejto 86ročnej babičky, ktorá ako prvá vyvážala ľudí z Lomnice na Skalnaté pleso, robíme si fotky a sledujeme spadnuté a z polovice zarastené kovové lano.
Vchádzame do jeseňou sfarbeného zmiešaného lesa a po niekoľkých drevených mostíkoch križujeme potok. Podchvíľou s Janinom stojíme a vysvetľujeme si, čo vidíme okolo seba. Aj túto časť pred devätnástimi rokmi zasiahla silná víchrica, ktorá vtedy spôsobila obrovskú kalamitu smrekových monokultúr. Dnes je tu krásny prirodzený les plný aj popadaných a polámaných stromov. Nie sú bez úžitku. Práchnivejúce drevo poskytuje výživu nie len mladým stromom okolo, ale aj množstvu rôznych druhov lariev chrobákov vrátane niektorých chránených druhov.
Míňame hotelový komplex Hutník a o chvíľu sme na rázcestí Pri tenise. Žltá značka končí, pripájame sa na modrú, po ktorej ide od hlavnej cesty niekoľko ďalších turistov. Keď vidím časový údaj na smerovníku, otáčajú sa mi oči stĺpkom. Tri hodiny a dvadsať minút? Vážne? Toľko nám plánovače trás uvádzali na celú cestu od nášho hotela až ku chate. Nadšený z toho nie je ani Janko. Stále sme v nádhernom mladom lese, ale kde tu sa ukazujú aj staré 70-80ročné smrekovce opadavé či smreky, ktoré prežili kalamitu. Akoby držali stráž nad svojimi o desiatky rokov mladšími kamarátmi. Ubúda briez, pribúdajú ihličnany. Medzi smrekmi sa skvie aj jedľa a svoje miesto si tu našli tiež borovice.
Vietor je naším stálym spoločníkom a v tejto časti trasy sa k nemu pridáva tiež blato. Na viacerých miestach musíme premýšľať, kadiaľ ísť, ak nechceme skončiť po členky v bahne a s mokrými nohami. Janíka to baví a obom nám to pripomína náš nedávny výstup na Sivý vrch. Janko je kus pred nami, dobiehame ho v mieste, kde sa k modrej značke pripája žltá vedúca z Kežmarskej Bielej vody. Všetci traja sme v rôznom štádiu rekonvalescencie po viróze a moja drahá polovička sa s ňou pasovala ako posledná. Je to na ňom vidieť. Pýtam sa ho, či ideme nazad alebo chce pokračovať. Čo mu robí najväčšie starosti je vietor, ktorý nepríjemne ochladzuje jeho spotené tričko. Skúsime k Šalviovému prameňu a uvidíme.
Ako tak kráčame popri potoku, robíme si srandu, že to vyzerá, ako keby sme šli priamo korytom ďalšieho. Blato ustúpilo a nahradili ho skaly a kamene, po ktorých vo veľkom steká voda. Ani sa nesnažíme jej vyhýbať, razí si cestu cez celú šírku cesty. Na šťastie na druhom brehu potoka je situácia lepšia. Spolu s vodou mizne aj vietor. Kým prichádzame ku Šalviovému prameňu, je takmer bezvetrie. Z modrej odbočujeme do ľava na žltú, po ktorej pokračujeme aj od Kovalčíkovej poľany.
Postupne sa nám otvárajú výhľady na Bujačí vrch (1947 m) a Predné Jatky (2011 m) a my vieme, že už to nie je ďaleko. Nie viac ako hodina. Kontrolujem záznam trasy na hodinkách a je mi jasné, že údaj na rázcestníku Pri tenise bol nadnesený. Na chate budeme približne po troch hodinách a pätnástich minútach odkedy sme opustili hotelovú izbu.
Posledná zákruta, Belianky nechávame za chrbtom a pred nami sa otvára neopakovateľná panoráma tatranských štítov. Po ľavej strane sa nad nami týči Veľká Svišťovka (2038 m) a horolezcami obľúbený Kežmarský štít (2556 m). Pohľad vpravo púta Kozí štít (2111 m) a za ním Jastrabia veža (2137 m). Takmer rovno pred nami je Veľká zmrzlá dolina, vrcholu ktorej dominujú Baranie rohy. Ani neviem ako a som pri plese. Moji chlapci mieria rovno na chatu, nechávajú ma, aby som sa vyjašila s foťákom. Nemáme sa ako a kde stratiť. Je štvrť na jednu a je tu čulo.
Po pár minútach ku chate mierim aj ja. Rad na jedlo končí na schodoch pred ňou a stoja v ňom malý aj veľký Janko. Sme v tieni a je chladno, beriem Janíka so sebou a vchádzame do vnútra s nádejou, že nájdeme nejaké voľné miesto na sedenie. Po chvíli pátrania sa pripájame k rodinke sediacej pri jednom z veľkých stolov pri okne. Skladáme batohy a zisťujeme, čo je v ponuke. Kamzíkova voľba je jasná – bryndzové pirohy. Ja si dávam načas. Chvíľu sa rozprávame a mne napadá, či sa Janko nechce v rade vystriedať. Hľadám ho medzi ľuďmi vnútri, ale márne. Ešte stále je vonku. Vystriedať sa nechce, nemám mu brať ani batoh. Aspoň mu nie je chladno a neprefúka ho, keď ho má na chrbte.
Rodinka dojedá a opúšťa nás, my stále čakáme na to, kým sa Janko dostane k objednaniu jedla. Darí sa mu to po dobrej pol hodine od nášho príchodu. Teplú kapustnicu do seba hádžeme rýchlosťou blesku. Nie že by sme sa ponáhľali, skôr sme hladní. Janino evidentne tiež – pirohy v ňom miznú ako v bezodnom kontajneri. Ešte návšteva toalety a môžeme ísť nazad. O pol piatej sme späť v Lomnici, Janko ide rovno do hotela, ja si ešte s Janíkom pridávam k tým dvadsiatim dvom kilometrom ďalšie – ku stánku so suvenírmi pri lanovke. Sľúbila som mu minecraft chobotnicu.
