Radové skaly tvoria úchvatné skalné mesto vedúce na Sivý vrch (1805 m) a je ťažké im odolať. Nuž a keďže sa nerada tou istou cestou vraciam nazad a mám radšej okruhy, vymýšľala som spôsob, ako sa dostať k horárni Biela skala a potom do horského hotela Mních, v ktorom sme mali byť ubytovaní. Podarilo sa. K horárni nás odviezlo hotelové auto a tak sme si mohli vymyslieť okruh, aký sme len chceli. Pôvodný plán bol ísť na Sivý vrch, potom po hrebeni na chatu pod Náružím a popod Babky (1566 m) do hotela. Život sa s nami však zvesela zahral a trasa bola nakoniec úplne iná.
Trasa
Horáreň Biela skala – Radové skaly – Sivý vrch – sedlo Pálenica – Bobrovecká dolina – Jalovecká dolina – Horský hotel Mních
Šofér auta nás pred hotelom nakladá približne o deviatej ráno (raňajky začínali o ôsmej). Vozidlá musia predhoria obchádzať veľkým oblúkom po lokálnych cestách a serpentínach. Cakum prásk tridsať päť kilometrov, ktoré zaberajú nášmu šoférovi takmer trištvrte hodinu. Je desať, keď stojíme pred smerovníkom a s Luciou pozeráme, že k medzicieľu našej túry by nám to malo trvať tri hodiny.
Hneď od začiatku nás v krásnom slnečnom a mierne veternom počasí čaká prudké stúpanie a nepoľaví až do oblasti Radových skál. Už keď križujeme potok pod Nižnou Poľanou, sme „po uši“ špinaví. Chodník je plný blata, šmýka sa a na niektorých miestach musíme zapájať fantáziu pri vymýšľaní kadiaľ ísť, aby sme neostali po členky ponorení v mazľavej hnedej hmote. Decká si to užívajú, robia si srandu a cesta hore im uteká rýchlo.
Pri výhliadke v Hutianskom sedle sme asi po jeden a pol hodine. Janík aj Katka si sadajú na skaly, ja si na tielko obliekam tričko. Je tu veternejšie ako doposiaľ. Po pár minútach my maminy velíme odchod a pokračujeme lesom a kosodrevinou ďalej (a ja to tričko zase vyzliekam). Hovorím, ako dobre, že sme sa zbavili blata. Neprejde hádam ani desať minút, keď počujem Janina, ako sa smeje „chýbalo ti blato mamina?“ Je ho tu síce menej, ale je rozmiestnené strategicky.
Po viac ako dvoch hodinách konečne vidíme, kam to vlastne ideme. Sivý vrch je ďaleko pred nami a cestu k nemu lemujú krásne biele a sivo-biele skalné útvary od výmyslu sveta. Na slniečku si dávame krátku pauzu na niekoľko fotiek a pokračujeme ďalej.
Janík spomaľuje, Katka s Luciou sa od nás oddeľujú a idú si svojím tempom. Stále sme si ale na vzdušnejších miestach na dohľad a kývame si. „Mamina, bolí ma chrbát,“ oznamuje mi môj malý kamzík a ja premýšľam, čo sa deje. Batoh nemá nijako extrémne naložený, skôr som čakala, že kvôli nádche, ktorá ho riadne chytila v piatok v aute, bude mať problém s dychom. Na plný nos sa ale nesťažuje, aj keď už minul balík papierových vreckoviek.
Pomaly pokračujeme ďalej a Janino je stále unavenejší. Skúšam, či nemá teplotu, ale pri tom, ako je naobliekaný sa ťažko odhaduje, či je len viac zohriaty alebo je to teplota. Lekárničku som nechala v hoteli. Pre istotu si robíme väčšie prestávky, aj keď to znamená, že baby majú čoraz väčší náskok. Terén je náročný, niektoré miesta sú viac ako vzdušné a ja nepotrebujem, aby niekde stratil rovnováhu.
S Luciou a Katkou sa stretávame pri prvých reťaziach. Vraj máme šťastie, ony dve tam večnosť čakali, kým zhora prešli všetci turisti, čo už boli na zostupe. Aj keď nerada, ale poháňam Janina za nimi, aby sme tam nemuseli dlho čakať aj my. Prechod je okrem reťaze vybavený aj železnou kramľou. Tá je v mieste, že aj ja ako dospelá mám čo robiť zdvihnúť nohu tak vysoko. Janino to zvláda bez väčších problémov a čaká na mňa na malom medzistupni.
Nohami sa opieram o skalu, rukami sa šplhám hore a spomínam na Priečne sedlo. Aj tam som sa musela spoľahnúť najmä na svoje ruky a mala som s tým problém. Napriek tomu, že je to tak pätnásť rokov a odvtedy som pochodila iné „divočiny“, opäť v hlave zápasím s rovnakým pocitom – ani neviem prečo, ale svojím rukám jednoducho neverím tak, ako verím nohám.
Kým sa škriabem za Janíkom, zhora začína zostupovať starší pán. Kričím na neho, že som ešte nevyšla, že by mal radšej ostať tam kde je, ale on mi oponuje, že sa v pohode obídeme. Predstava toho, ako by sme sa tu asi „obišli“ ma núti pridať a razom som pri mojom ubolenom kamzíkovi.
Za reťazami odkladám fotoaparát do batoha. Radšej budem mať dve voľné ruky na to, aby som pomáhala krpcovi, ktorý sa neprestáva sťažovať na bolesti chrbta a každú chvíľu si chce robiť prestávky. Chytám mu čelo, chytám ho za krkom, porovnávam so sebou a začínam mať podozrenie, že ho naozaj chytila teplota. V duchu si trieskam hlavu, že som so sebou nezobrala aspoň nurofen. Ak nám doteraz na túrach bolo niečo treba, boli to maximálne náplaste -a tie mám v batohu. Pre celý regiment.
Pokračujeme ďalej. Divadlo, ktoré tu príroda vytvorila, je viac než úchvatné. Sú tu ale úseky, na ktorých je nutný veľmi dobrý zmysel pre orientáciu. Chýbajú značky a občas človek doslova nevie, kadiaľ pokračovať. Na jednom takomto mieste sa musíme pýtať inej skupinky, kadiaľ ísť.
Ďalšie reťaze. Tento raz menej náročné ako tie prvé, ale aj tak trošku „výživné“. Nevadí. Zvládame ich. Za nimi netrvá dlho a vrcholový kríž máme na dohľad. Spolu s vrcholom nás však víta aj nepríjemný vietor. Janík sa schováva za skaly a vyberá z batohu jedlo. Okolo kríža je množstvo ľudí, ktorí si robia fotky. Fotím aj Luciu s Katkou. Janíka nechávam sedieť, kde je, a s Luciou sa dohadujem, ako ideme dole. Keď jej ukazujem, že do sedla Priehyba síce budeme klesať a Malú ostrú obídeme bokom, ale na Ostrú (1764 m) už budeme zase šľapať do kopca, súhlasí s tým, aby sme šli dlhšou, ale už len klesajúcou variantou.
Vietor je neúnavný. Na kopci sa kvôli nemu dlho nezdržiavame a po červenej pokračujeme dole. Skalné bralo je aj zo severnej strany zaujímavé a zostup do sedla Pálenica začína vďaka tomu pre decká trochu adrenalínovo. Janíkovi stále nie je dobre, stále ho bolí chrbát, a to som si z jeho ruksaku už väčšinu vecí preložila k sebe, aby toho niesol čo najmenej. Zase reťaze. Idem prvá, aby som v prípade potreby môjho statočného turistu vedela zachytiť. Aj napriek tomu, že mu nie je dobre, zvláda náročný úsek ako nič.
Každého, kto ide v protismere, sa začínam pýtať, či nemá paralen alebo ibalgin. Prvé dva pokusy zlyhávajú. Do tretice máme šťastie. Stretávame partiu Bratislavčanov, ktorí idú zo Žiarskej chaty na Sivý vrch a po hrebeni dole do hotela Mních, kde spia. Jeden z nich mi podáva ibalgin rapid a upozorňuje ma, že je to „štyristovka“. Dávam kapsľu do úst, prehrýzam ju a časť obsahu z nej vysajem, aby som desať ročnému dieťaťu nedala až príliš vysokú dávku analgetík. Chlapcom ďakujeme a lučíme sa s tým, že sa vidíme večer v hotelovej reštaurácii. Dobiehame naše baby a Janík je v priebehu pár minút úplne v pohode. Zvyšnú skalnatú časť zostupu zíde ako veľký frajer a cestou do sedla Pálenica si začína poskakovať. Ja sa v duchu teším ako malé decko a ak mám v niečom istotu, tak v tom, že už nikdy žiadne lieky neostanú doma alebo v hoteli alebo kdekoľvek budeme spať.
Je pár minút pred pol štvrtou, keď sme konečne v sedle. Na rázcestníku čítam, že dole do ústia Jaloveckej doliny sú to viac ako tri hodiny. Pozerám na hodinky, západ slnka mi píšu 17:57. To máme čo robiť. Decká sa tu síce chcú trochu pohrať a dať si pauzu, ale my mamy ich okamžite smerujeme dole na žltú značku. Hrebeň Západných Tatier nechávame za sebou a ideme v ústrety divočine. Bobrovecké plesá sme videli zo Sivého vrchu, ale teraz ani nevieme, že okolo nich prechádzame. Úzky chodník je lemovaný vysokou trávou, nízkymi stromami a množstvom čučoriedkových kríkov, na ktorých ešte aj teraz v polovici októbra visia tmavofialové bobule. Je očividné, že tadiaľto veľa turistov chodiť nezvykne, ak vôbec niekto.
Tempo som nasadila rýchle, aby sme sa za svetla dostali dolinami čo najbližšie k hotelu. V najhoršom mám čelovku, zablúdiť nezablúdime. Decká hrajú „hádaj na čo myslím“ a bavia sa. Nebyť vlhkých kameňov a skaliek a nebyť toho, že všetky drevené mostíky, ktoré musíme na našej ceste prejsť, sú v dosť zlom stave, išlo by nám to rezkejšie. Na druhej strane, sme v dokonalej divočine. Zásahy človeka tu viac menej nevidieť, ak si odmyslím namaľovanú turistickú značku a to, čo ostalo zo spomínaných drevených mostíkov. Les je plný popadaných a práchnivejúcich stromov a ja sa usmievam pri myšlienke na to, že ešte existujú miesta, kde to človek hneď všetko nevyťaží, ale nechá potravu pre larvy fúzačov a podobných vzácnych chrobáčikov.
Ozaj, spomínala som, že nás zase privítalo blato? Nie? Tak privítalo. Občas sa ním brodíme rovnako ako počas výstupu na Sivý vrch. Asi po jeden a štvrť hodine míňame niečo, čo bolo kedysi mostom cez potok. Chodník akoby vedie ďalej po našej strane, ale po chvíli Katka kričí „slepá ulica“. Zastavujeme a pozeráme do mapy. Kompass.de nemá dostatočné priblíženie a mapy.cz ma vôbec nevedia nájsť. S malou dušičkou otváram Locus, ktorý som si do mobilu nainštalovala len pred pár dňami a dnes ho používam prvý raz.
Musíme sa vrátiť. A hadajte kam. Áno, správne. Na to miesto, kde cez potok miesto mosta už vedie len jedno mokré drevené brvno. Blato sa razom stáva naším najmenším problémom. Stojíme na brehu a premýšľame, ako sa bezpečne dostať na druhú stranu. Nakoniec je voľba jasná – obkročmo sa v sede posúvať po brvne. Na šťastie decká z toho majú zábavku.
Ďalší zvyšok mosta a sme na spojnici Bobroveckej a Jaloveckej doliny a Parichvostu. Je 17:07 a do ústia Jaloveckej doliny je to podľa značky hodina a dvadsať minút. Nezdržiavame sa. Katka nahadzuje tempo, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden dospelák a musím priznať, že mám čo robiť, aby som jej stačila. Najmä na vlhkých skalách. Ale držíme sa pri sebe. Na chvíľu sa rozdeľujeme,keď potrebuje Janino vyprázdniť močový mechúr, ale po pár minútach baby dobiehame a už ostávame spolu. Blíži sa čas západu slnka a my sme stále v lese. Pretože som tu v živote nebola, neviem odhadnúť, ako ďaleko sme od onoho ústia Jaloveckej doliny.
Presne hodinu po tom, čo sme sa dostali na križovatku modrej a žltej turistickej značky sme pri smerovníku označujúcom ústie Jaloveckej doliny. Dali sme to o dvadsať minút rýchlejšie, decká klobúk dole. Slnko zapadlo, je šero a postupne sa stmieva. Na šťastie už nie sme mimo akúkoľvek civilizáciu, cestou k hotelu míňame niekoľko chatiek, v ktorých je rušno. Ľudia sedia vonku, opekajú, spievajú si. Robia hluk. Čelovku potrebovať nebudem a medvede nám už tiež dajú pokoj. Ale ktovie, koľko sa nám ich vyhlo v doline, lebo nás vďaka neustávajúcemu rozhovoru počuli včas.
Do hotela prichádzame pred pol siedmou. Ešte stále nie je úplná tma. Mierime rovno na večeru, sme hladní a unavení. Skladáme sa pri „našom“ stole a ja registrujem väčšiu partiu turistov. Hľadím na nich a spoznávam dobrodinca s ibalginom. Zdravíme sa, znovu im ďakujem a po chvíli ma Janino prosí, aby som k nim išla s ním. Chce sa im poďakovať, ale sám sa hanbí. A chalani, ďakujem vám opäť aj ja. 🙂
