Poslednú októbrovú nedeľu sme si povedali, že to nebudeme siliť a urobíme si len menší oddychový výlet. Bývajúc v Tatranskej Lomnici padla voľba na vyvezenie sa lanovkou na Skalnaté pleso a prejdenie sa po magistrále k Zamkovského chate a potom dole do Smokovca.
Pracovníci TANAPu nám nedávno v jednej diskusii hovorili, že najsilnejši ruju majú v celých Tatrách tento rok v Tatranskej Lesnej. Pretože ľudia prikrmujú vysokú zver rožkami. Z hotela prejdeme doslova pár metrov a už „čumíme“ na laň pasúcu sa na tráve areálu penziónu Zora. Zviera sa nenechá rušiť žiadnym fotografovania chtivým turistom, len občas lenivo zdvihne hlavu v očakávaní, že možno dostane niečo pod zub.
Pri lanovke začína byť po deviatej plno. Prichádzajú nie len jednotlivci, ale aj veľké skupiny turistov. Darmo, od stredy 1.11. začína zimná uzávera chodníkov a každý si chce Tatry ešte užiť. Navyše – decká majú jesenné prázdniny. Čakáme na tatíka, kým kúpi lístky na lanovku a staviame sa do rady k turniketom. Cena jednosmerných lístkov pre dvoch dospelých a jedno dieťa na Skalnaté pleso sa takmer rovná cene celodenných lístkov pre dvoch dospelých a jedno dieťa, ktoré sme vo Voralrbergu mohli využiť na asi dvadsiatich lanovkách.
Ľudia sa tlačia hlava na hlavu, drgajú do seba a turniketom prechádzajú ďalší napriek tomu, že vidia, že sa nemajú kam postaviť, lebo sa čaká na kabínky. V myšlienkach sa opäť vraciam do Voralrbergu, kde sme počas letných prázdnin výlety lanovkami absolvovali takmer denne a kde som aj napriek nejakej tej tlačenici nemala pocit, že som sardinka v konzerve. Nikto sa nikam nenáhlil, nikto do nikoho nestrkal, nikto nikoho netlačil ďalej.
Počasie nám praje. Je teplo a viac menej slnečno, len okolo Lomnického štítu sa nad plesom kopia oblaky, ktoré podchvíľou hustnú a padajú dole do doliny. Krásne prírodné divadlo, za pochodu vďaka nemu riešime aj úlohu z geografie – prečo sa teplota a vlhkosť vzduchu s narastajúcou nadmorskou výškou menia. Janinovi sa takéto prednášky priamo v teréne vždy páčili a dnešok nie je výnimkou.
Magistrála je samozrejme mierne plná, ale nie je to nijaká masovka. V pohode sa vyhýbame s turistami v protismere a rovnako v pohode predbiehame tých pomalších. Ani nie po hodine sme na zákrute, z ktorej máme krásny výhľad na Slavkovský štít (2452 m), Malý kostol (2095 m) a Prostredný hrot (2441 m). Dostávame sa do tieňa a vietor začína byť nepríjemný. Nie je to však nič, čo by som v krátkom tričku a veste nezvládla, hoci moji chlapci sú ďaleko viac naobliekaní. Na to že je koniec októbra je veľmi teplo.
Na Zamke sa naše predpoklady ohľadne množstva turistov napĺňajú. Ľudia posedávajú nie len na laviciach, ale aj na kameňoch. Niektorí sa posilňujú vlastným jedlom, iní dávajú prednosť tomu, čo sa dá kúpiť v bufete. Janino si prosí kuracie stripsy s hranolkami, my si berieme ich skvelý bylinkový čaj. Keď nájdeme miesto na sedenie, nechávam si na lavici batoh a oddeľujem sa. Je mi jasné, že až na Teryho chatu a späť by to bolo dlho a chlapcom by sa nechcelo na mňa čakať, takže si za cieľ dávam aspoň vyliezť z lesa a pokochať sa krásami Malej studenej doliny z pásma kosodreviny.
Ani nie po pol hodinke som nazad, Janko už má v ruke mobil a snaží sa mi dovolať. Thunderstruck od AC DC spokojne vyhráva v batohu vedľa Janina. Janko by možno aj zanadával, že som si mobil nezobrala so sebou, keby v dosluchu nebolo maloleté dieťa. A keby ma nezbadal. Je im zima, Janino už dojedol a čaj mi vychladol. Hlbšie v doline bolo úplné bezvetrie, ale tu pri chate stále studeno fúka. Dvíhame sa, berieme riady k okienku bufetu a lúčime sa. Kým na magistrále sme nestretávali davy turistov, pri zostupe na Hrebienok je situácia diametrálne odlišná, ale to sa dalo čakať. Zamka je ľahko dostupným cieľom aj pre tých, ktorí tak úplne vysokohorskej turistike nehodlujú a nechodia do Tatier šplhať po štítoch.
Obrovský vodopád je po výdatných dažďoch … obrovský. A vďaka slniečku, ktoré sa odráža od vodnej hmly okolo skál, je aj krajší. V spodnej časti je dúha. Na mostíku je rušno, takže robím len pár záberov a dúfam, že aspoň niektoré z nastavení polarizačného filtra bude dostatočne dobré na to, aby dúha vynikla i v našom fotoalbume.
V Smokovci mierime, ako inak, do našej obľúbenej Čajovne a kaviarne U Vlka – na čajík a koláčik. O štvrtej sa tlačíme do vláčika smerujúceho do Lomnice a ak som si ráno pri lanovke pripadala ako sardinka, tak teraz mi hlavou ide star známy vtip. „Koľko ľudí sa v Bratislave zmestí do tridsaťdeviny?“ Odpoveďou je matematický vzorec N+1 (pre neznalých – autobus číslo 39 premáva medzi Zochovou a internátmi v Mlynskej doline a NIKDY som v ňom nešla na tejto trase bez toho, aby sme sa netlačili jeden na druhého).
