V sobotu sa opäť budíme do oblačného počasia. Po piatkovom výšľape na Groβer Bӧsenstein (2448 m) sa mi predstava valiacich sa oblakov a neustávajúcich poryvov vetra ani trochu nepozdáva. Navyše, na rozdiel od predchádzajúceho dňa, poriadne fúka aj v doline. Až sa mi nechce veriť predpovedi, podľa ktorej by nemalo v oblasti vrchu Groβer Grieβstein (2337 m) fúkať viac ako 17km/hod. Menej skúsené a skalami ošľahané parťáčky sa rozhodujú ostať na chate, takže sa s Kikou a Zuzkou pozeráme aj smerom do Národného parku Gesäusee, kde by na jeho hranici do úvahy pripadal Kalbling (2196 m), Riffel (2106 m) a Sparaffeld (2247 m). Výstup od chaty Klinkehütte (1486 m) bude strmý a rovnako strmý bude aj zostup. Neviem, či si s mojimi kolenami a bez ortéz na niečo také trúfam. A neviem, či sa chce Janinovi. Nie že by nebol zvyknutý na dve náročnejšie túry za dva dni, ale víkend pred týmto výletom sme strávili v Zillertali, kde tiež zrovna neoddychoval. Posledné, po čom túžim, je hory mu znechutiť. Keď jedna zo Zuziek oznamuje, že tiež radšej ostane na chate, padá rozhodnutie. Prosím ju, aby dohliadla na Janina a obom ukazujem, kde má jedlo. Na šťastie môj kamzík nie je z tých detí, ktoré treba neustále obskakovať a ofukovať a ktoré by nasilu a za každú cenu na seba pútali pozornosť, preto je mi jasné, že s ním Zuzka veľa starostí mať nebude.
Do auta sadáme celkovo štyri a z Triebenu popod diaľnicu pokračujeme do dedinky Dietmannsdorf am Trieben, odkiaľ vedie cesta ku Klinkehütte. Pred obcou nás zastavuje dopravné značenie hlásiace zákaz vjazdu. Z obrázku obchádzky nie som veľmi múdra, ale Aďa z auta hlási, že už jej to navigácia prepočítala. Vraciame sa späť do Triebenu, na kruháči vychádzame prvým výjazdom a chvíľu ideme na dohľad diaľnice. Waze nás vedie až do Bärndorfu, kde nás znovu zastavuje značka zákazu vjazdu. Pod ňou je text v nemčine a vedľa príkazová značka, aby vodiči v zime použili snehové reťaze. Chvíľu váhame, diskutujeme a keď zbadáme miestneho starčeka, vystupujem z auta a idem za ním. On nevie anglicky, ja neviem nemecky, ale z jeho slov a gestikulácie chápem niečo v tom zmysle, že ak je Aďa dobrý šofér, môže ísť ďalej. Ak nie, má to obísť cez spleť dedín, v názvoch ktorých sa strácam hneď na začiatku. Počas debaty lúštim nápis pod zákazovou značkou a zisťujem, že sa jedná o nejakú súkromnú cestu. Váhame, kadiaľ pokračovať, no tento stav netrvá dlho.
Kým si zapínam bezpečnostný pás, zo štrkovej cesty sa vyrúti dodávka. Viac nám netreba. Aďa šliape na plyn a odbočuje. A ja si spomínam na našu spojnicu medzi Trofaiachom a Pichlom, keď sme sa chceli čo najkratšou cestou dostať k jazeru Grüner See po neúspešnom pokuse vyškriabať sa na Kaiserschild (2084 m). Užšia štrková „cesta“ vedie lesom úplne mimo civilizáciu. Aby nám toho nebolo málo, odrazu je pred nami obrovský lesný stroj melúci odrezky dreva na štiepku a hobliny. Stojí krížom cez celú šírku cesty a práca je len v začiatkoch. Na šťastie koordinátor stojaci na ceste registruje, že prišlo auto a po chvíli naviguje šoféra stroja, aby sa „upratal“. Prudká zákruta do ľava hore, v protismere auto a my sa v rámci zachovania pokoja šoféra smejeme a robíme si srandu z ranných zážitkov. Po pár minútach sa pripájame na hlavnú cestu a konečne po asfaltke so stredovou čiarou pokračujeme ďalej. Pred chatou a detským ihriskom vchádzame na parkovisko, ktoré je blokované rampou. Aďa si berie lístok a ja pozerám do mapy, z ktorej vidím, že mýtnica na spoplatnený úsek cesty je ešte kúsok ďalej. Po priložení parkovacieho lístka ku senzoru sa dvíha aj rampa na konci parkoviska, označujúca začiatok spoplatnenej cesty.
Na parkovisku pod chatou je zase raz viac slovenských a českých áut než tých rakúskych. Kalbling sa nad nami na jasnej modrej oblohe týči ako kráľ. Oblaky aj vietor sme nechali za sebou v Niedere Tauern. A ja sprostá som si … neoholila nohy, ako sa spieva v pesničke od kapely Horkýže Slíže, ale dala som si dlhé windstoperky. Že mi je v nich horúco po prvých výškových metroch zrejme netreba nijako zvlášť zdôrazňovať. Keď si rozopnem nohavice na bokoch a pokračujem s aspoň takýmto vetraním, Zuzka si začne pospevovať Zvonky štěstí od Karla Gota a Dary Rolins, mne ide hlavou „zvoňte zvonky, zvonky zvoňte“ a Kiku napadá, či by som si nevedela spodky nohavíc ohnúť nad kolenami a zakasať do pása. No mohla. Vďaka silikónovému pásiku, ktorý je na nohaviciach okolo členka z vnútornej strany sa mi spod pása dokonca ani nešmýkajú, ale držia ako prilepené.
Trávnatý svah po chvíli strieda kosodrevina a nad hlavami vidíme, kadiaľ chodník pokračuje. Čo nevidíme, to je terén, ktorým sa na pokračovanie chodníka traverzom popod skalu musíme dostať. Štrk, skalky, skaly a prelezy sa nám v tejto fáze zdajú zaujímavé, však v piatok sme si lezenie dokonale nacvičili na hrebeni Groβer Bӧsensteinu. A potom to prichádza. Strmý skalnatý svah, kde síce vidíme značenie chodníka, ale každý sa štverá hore ako sa mu zdá najlepšie. Hovorím si, ako dobre, že Janino ostal na chate. On by si to síce užil, ale ja by som asi od strachu o neho ošedivela aj tam, kde nemám vlasy. Pár šedín mi určite pribudlo aj pri predstave cesty nazad a mojich kolien, ale obavy si nechávam na potom. Ešte stále je šanca, že z Riffelu pôjdeme cez Riffelgrat na Kreuzkogel (2011 m) a dole druhou stranou.
Chodník ponad Eisloch je síce úzky a pod nami je strmý zráz, ale aspoň sa už neškriabeme po vyhladených skalkách. Viem si predstaviť, že človek, ktorý má problém s výškami a trpí závratmi, by sa tu asi posadil a počkal na horskú službu, aby ho zniesla dole, ale toto nie je prípad ani jednej z nás. Na niektorých miestach sa musíme pridržiavať skaliek bočnej steny, kde tu znovu popoliezame, a popri tom obdivujeme nádheru okolo nás. Tá hodina a pol, ktorú nám to malo trvať na Kalbling, dávno uplynula.
My sa neponáhľame, radšej ideme pomalšie, kocháme sa a užívame si krásny deň. Nie sme na pretekoch, nemáme žiaden jednoznačný cieľ ani prikázaný čas návratu. Niedere Tauern sú stále v oblakoch a čím sme vyššie, tým zaujímavejšie je sledovať, ako oblačnosť nepúšťajú ďalej. Dvojtisícovky kúsok od diaľnice všetko držia na juh od nás a dopriavajú nám nádherné slnečné počasie. Nie je ani veterno. Kým neprídeme do sedla medzi Kalblingom a Riffelom. Tam sa do nás okamžite opiera studený vetrisko a ja som náhle za svoje windstoperky vďačná.
Je obed. Sadáme si na skalky nad sedlom, vo svahu Kalblingu, a popri jedení hľadíme okolo seba. Mierne na severozápad máme ako na dlani NSG Heller Mauer. Hneď vedľa nás je Groβer Buchstein (2224 m). Hochtor (2369 m) a ostatné rozoklané štíty NP Gesäusee sú schované za Kalblingom a Sparaffeldom. (Samozrejme teraz keď to píšem už som frajer. Keď sme tam sedeli a pozerali okolo seba, trvalo mi, kým som sa zorientovala, kam sme vlastne otočené a kam hľadíme :-D.)
Priamo pred nami je záverečný výstup na Riffel. Zdá sa mi tak nejak ľahší a prijateľnejší ako výstup na Kalbling. Únava posledných preturistikovaných a prešoférovaných víkendov robí svoje. Pomaly vstávame, klesáme pár výškových metrov trávnatým svahom a napájame sa nazad na červenú značku. Na ľavo trávnatý, hoc strmý svah. Na pravo skalnatý zráz, koniec ktorého nevidíme. Tak nejak automaticky sa všetky držíme skôr na strane trávnatého svahu než by sme sa príliš približovali k pravému okraju. Ako naberáme výškové metre, pri spätnom pohľade smerom na Kalbling sa nám začínajú ukazovať severné steny masívu Hochtoru. Viditeľnosť je skvelá, slnko je v dobrom uhle, takže sa môžeme kochať koľko len chceme.
Pri vrcholovom kríži sa poctivo každá jedna fotíme. Zdola po reťaziach vystupuje starší manželský pár. Využívam príležitosť a pýtam sa ich na chodník vedúci na Kreuzkogel. Pán mi ochotne vysvetľuje, že reťazami je zaistený len strmý výšľap na Riffel a ukazuje mi hrebeň, ktorým sa vinie úzka cestička. Nepochybujem o tom, že by sme to dali, ale všetky štyri sa zhodujeme na tom, že ideme ešte na Kalbling a Sparaffeld a rovnakou cestou dole. Tú aspoň poznáme a vieme, čo nás čaká. Posledný pohľad na Totes Gebirge v diaľke a začíname klesať. Zatiaľ paličky nevyťahujem, takže sa snažím držať skôr trávnatého terénu a tvrdým skalám sa vyhýbam. O pár minút sme nazad v sedle a stretávame pána zo Slovenska s asi 12-ročným chlapcom, ktorých sme stretli aj so zvyškom ich výpravy už na parkovisku. Pýtame sa na trasu na jeden aj druhý vrchol, ktoré máme pred nami a dostávame uspokojivú odpoveď.
Zo sedla mi to trvá ako lačnému viete čo. Trochu cítim kolená a som celkovo unavená, takže si robím zastávky. Kika je znovu raz ďaleko pred nami, ale Aďa so Zuzkou ma podchvíľou čakajú a pýtajú sa, či je všetko OK. Ono aj je všetko OK, len moja kondička tento rok nie je to, čo bola vlani či predvlani. Ale dám to, však načo by som sa sem inak trepala?
Pri odbočke na Kalbling sa dohadujeme, že ideme najskôr na Sparaffeld a tohto krásavca si necháme na koniec. Po pár metroch sa zastavujem a sledujem turistov, ktorí mali rovnaký nápad ako my. Stúpajú zo sedielka medzi Kalblingom a Sparaffeldom strmo hore, zatiaľ čo tá cesta, ktorou by sme mohli ísť teraz my, keby sme otočili poradie, je rozhodne príjemnejšia. Kričíme dopredu na Kiku a meníme smer. Motáme sa okolo kríža, keď sa nás zrazu mladá Češka pýta, či nás nemajú odfotiť. Jasné! Aspoň budeme mať aj odtiaľto jednu spoločnú. Jej priateľ si plní povinnosť, my sa rozliezame, aby sme pustili ďalších fotografie chtivých turistov, keď vtom zrazu Zuzke vyletí nezabudnuteľná veta. „Urobte ma niekto!“ Smejeme sa nie len my, ale všetko slovensky a česky hovoriace osadenstvo v dosluchu.
Ostáva už len Sparaffeld. Ako tak hľadím na ten strmý svah a kľukatiaci sa chodník, ktorý na niektorých úsekoch mizne v skalnatom teréne, neodpustím si poznámku, že tých záverečných sto či stopäťdesiat metrov bude výživných. Nástup je v pohode, ideme trávnatým bokom hrebeňa. Čím bližšie sme k vrcholu, tým je stúpanie zaujímavejšie. Zase. Pravdu povediac, mám tohto popoliezania, lezenia a preliezania na dnešný deň tak nejak plné zuby. Ale ok, už sme skoro hore. Kika ide prvá a hlási nám, že končí. Pred nami je krátky úsek, kedy sa ide po úzkej skale a z oboch strán je len zráz. Netrúfa si. Zuzka s Aďou prechádzajú, ja ostávam s Kikou. V tomto teréne nie je dobré ostať sám. Stretneme sa v sedle pod Kalblingom. Baby pokračujú, my sa vraciame. Zdola idú turisti, sú v úseku, kde sa nám nemajú ako vyhnúť. Sadáme si na skaly a čakáme, kým prejdú. Starší pán sa nám prihovára a ja mu vysvetľujem, že terén už nie je veľmi bezepčný a ideme radšej nazad. Evidentne už tu bol, pretože nás presviedča o tom, že to je pohoda a bolo by dobré výstup dokončiť. „My friend is afraid. I can´t force her to continue.“ Uzatváram debatu, jeho prehováranie mi nie je po vôli. On je s trasou možno v pohode, ale ak si niekto netrúfa, posledné, čo by som v takýchto úsekoch urobila by bolo, že by som ho prehovárala, nech pokračuje.
V sedle zase (alebo ešte stále) nepríjemne a studeno fúka. Obliekame mikiny a píšeme babám, že zostupujeme dolu, aby sme neprechladli. Zuzkine reflexné tričko vidíme kúsok od vrcholového kríža aj z diaľky, ale či im správa dorazila, to nevieme. So signálom je to v rakúskych Alpách žalostné. Nikam sa neponáhľame a držíme sa pri sebe. Cestu už poznáme, vieme, čo nás čaká. Traverz popod vrcholový masív Kalblingu prekonávame takpovediac ľavou zadnou, hoci paličky mi na niektorých miestach viac zavadzajú než by mi boli na osoh. Chcem s nimi zostupovať čo najdlhšie, nech si neodpíšem kolená, turistická sezóna mi týmto víkendom ani zďaleka nekončí. Na lavičke pod skalným previsom vyberá Kika proviant, ja si sadám k nej a spoločne oddychujeme. Prejde niekoľko minút a my počujeme známe hlasy. Baby nás dobehli. A potvrdzujú moje predpoklady. Zvyšok výstupu k vrcholovému krížu bol šťavnatý. Balíme batohy a vo štvorici sa blížime k najmenej príjemnému úseku celého dňa. Lezeniu po skalách v príkrom svahu. Po chvíli zisťujem, že moje obavy boli úplne zbytočné. Dole to ide lepšie ako hore. Ani neviem ako a sme zase medzi kosodrevinou, z ktorej je to už len kúsok na chatu.
K tej prichádzame okolo pol piatej poobede. Pýtame si pivo a snažíme sa objednať aj niečo teplé do žalúdka, ale pani za pultom nám s ľútosťou oznamuje, že ak na chate nespíme, už nám teplé jedlo nepredajú. Nevadí. Aspoň dojeme zásoby, ktoré sme si nabrali z domu.
Rovnakou príjazdovou cestou sa vraciame dolu do doliny. Prvá rampa nás púšťa po priložení parkovacieho lístka k senzoru. Netušiac, či je pri druhej rampe platobný terminál odstavuje Aďa auto pri malej drevenej búdke, pred ktorou je veľký nápis „KASSA“. Prikladá lístok a kartou platí 8,- eur mýtne. Druhá rampa nás bez problémov púšťa a my dávame definitívnu bodku za týmto krásnym dňom ešte jednou fotečkou.
