Trasa: Parkovisko spoplatnenej cesty – Edelrauerhütte – Groβer Schiebelsee – Schiebelalm – Groβer Bӧsenstein cestou č. 946 – sedlo medzi Groβer Bӧsenstein a Kleiner Bӧsenstein – Grüne Lacke – cesta č. 946 – Hauseck – Edelrauerhütte – parkovisko
Poznáte pohorie Rottenmann a Wӧlzer Tauern? Ja som mu donedávna veľa pozornosti nevenovala, no keďže je v relatívne dobrej dostupnosti od Bratislavy, povedala som si, že je najvyšší čas tú východnú časť horského pásma Niedere Tauern (Nízke Taury) spoznať bližšie. Niektoré kopčeky by sa možno dali urobiť aj na otočku, ale niekedy je lepšie veci nesiliť a radšej sa poriadne vyspať. To isté si povedalo ďalších šesť mojich parťáčok a strávili so mnou a mojím desaťročným synom predĺžený víkend v horskej dedinke Hohentauern. Ako prvý, a na tento víkend nakoniec aj jediný zo spomínaného pohoria, sme si za cieľ vybrali krásny a fotogenický Groβer Bӧsenstein (2448 m).
Z chatovej osady nás navigácia vedie okolo vzájomne poprepájaných jazier, detskej turistickej trasy Wasserweg a popod Kliener Schober (1510 m) k mýtnej bráne na spoplatnenú horskú…no volajme to že cestu. Aďa kartou platí mýto vo výške 8,- eur, rampa sa dvíha a my pokračujeme ďalej. Jediné auto v protismere je dodávka zásobujúca chatu Edelrauerhütte (1706 m), za čo sme celkom vďační. Cesta je nie len kľukatá, ale aj úzka. Parkovisko je pred deviatou ráno poloprázdne. Z tých parkovacích miest, ktoré sú obsadené, je väčšina poznávacích značiek zo Slovenska a Česka. Vidieť, že je u nás štátny sviatok, kým Rakúšania majú bežný pracovný deň. (Pannu Máriu blahorečili o mesiac skôr ako my, 15.8.) Pripúšťam, že svoju úlohu zohráva zrejme aj počasie, to nám okolité vrcholky priebežne zahaľuje do oblakov a necháva nás v napätí, kam to vlastne ideme.
Ku jazeru Groβer Schiebelsee kráčame pohodlným širokým lesným chodníkom, ktorého sklon nikomu z nás nerobí vrásky. Jedinou väčšou výzvou je prechod močariska drevenou lávkou. Tá je takto z rána ešte vlhká od rosy. Pri jazere si robíme povinnú skupinovku a začíname prudšie stúpať do sedla pod Hauseckom. Ten som kvôli celkovým plánom vynechala, aby sme si nerobili zbytočnú zachádzku a nemíňali sily hneď na začiatku okruhu.
Opúšťame kosodrevinu a dostávame sa do kamenistého vysokohorského terénu. Chodník sa kľukatí strmo hore a naša skupinka sa začína rozdeľovať. Ako vždy je na jej čele Kika, ja s Janíkom sme na konci. Funiac konečne dorazím do sedla, aby som pochopila, prečo sa tu baby toľko zdržiavajú. Oblačnosť sa smerom na severovýchod trochu pretrhala a otvorila nám výhľady na južné štíty a bralá Národného parku Gesäusee. NSG Heller Mauern je síce trochu v zákryte nižších kopčekov priamo oproti nám, ale jeho východnú časť vidieť. A tak môžeme obdivovať aj Hexenturm (2172 m) či Grabnerstein (1847 m).
To, kam ideme, netušíme. Celý hrebeň je v oblakoch a rovnako je to aj pri pohľade na juh. Z Niedere Tauern toho veľa nevidieť. Pokračujeme tiahlým stúpaním popod hrebeň a potom opäť prudko do sedla. Výstup je nepríjemný a ja si v duchu hovorím, ako dobre, že nazad pôjdeme inou cestou (ehm…). V jednom mieste strhla chodník lavína (neviem posúdiť či sneh alebo kamene), kamene a skalky sa menia na jemný štrk a na pár miestach tu do vzduchu trčia roxorové tyče. Stále sme s Janíkom poslední, takže vidím, že Dade pri prechode zavadzajú paličky. Ostatné parťáčky sa snažia tento úsek obísť vrchom, ale ten je mokrý a klzký, takže je to nakoniec rovnaká výzva ako strhnutá časť.
Janík ide prvý. Drží sa dlhšej roxorovej tyče, pomaličky si hľadá nohou v štrku pevné miesto a prehupuje sa k ďalšej tyči. Ostáva stáť a naviguje ma, ako a kadiaľ mám ísť. Myslím, že sme prešli bezpečnejšie ako tí, ktorí to obchádzali. Pokračujeme serpentínkami strmo hore, sedlo už máme skoro na dohľad. To je však jediné, čo na ten dohľad široko ďaleko je. Oblaky sa opäť zhustili a prevaľujú sa cez svahy jedna radosť. Okrem toho čím sme vyššie, tým nepríjemnejší je aj vietor. Chvíľu sa obliekame, aby sme sa vzápätí trochu spotení vyzliekali a takto stále dookola. Kde je Kika netušíme. Oddelila sa od ostatných, ktoré sa stále snažia mať nás na dohľad a ktoré nás podchvíľou čakajú.
Pár minút ideme prudšie hore, ale aspoň príjemným trávnatým svahom. Situácia sa úplne mení asi vo výške 2200 m, kedy sa dostávame na čiste skalnatý hrebeň, kde viac popoliezame než by sme šli po turistickom chodníku. Spomaľuje aj Ľubka, oddeľuje sa od dievčat a ostáva s nami. Janíkovi síce terén nevadí, loziť po skalách ho baví, ale vietor mu lezie na nervy. Pri niektorých poryvoch mám chuť robiť si srandu, že si ho budem púšťať ako šarkana. Míňa nás slečna s menším psom a my sledujeme, ako si ide poradiť s úsekmi, kde sú hladké skaly usporiadané viac nad sebou než popri sebe a kde je nutné poriadne natiahnuť nohy. Psa musí brať na ruky. Prehodíme pár slov a pokračujeme každý vlastným tempom. Dolu sa radšej nepozeráme a hore stále nevidíme, hoci vrcholový kríž sa nám už kde tu začína ukazovať. Po chvíli sa slečna vracia. Jej psík sa bojí a ťažšie úseky nezvláda. Radím jej skúsiť to obísť spodnou trasou, ktorá je na mape vybodkovaná čiernou farbou a ktorá by mala byť prijateľnejšia.
Kika je už dávno na vrchole a píše nám do našej spoločnej skupiny. My sa ďalej boríme s vetrom a skalami, každý svojím vlastným tempom. Ku vrcholovému krížu prichádzame po dvanástej. Čakáme, že z Kiky bude len cencúľ, pretože sa tu poflakuje už dobrú trištvrte hodinu. V mlieku si sadáme okolo kríža a vyberáme poživeň. Chce to vrcholovú fotku. Veď Zuzka z Čadce kvôli nej vliekla aj slovenskú vlajku. Ukladám foťák na skalu a snažím sa nájsť ten správny uhol. Podkladám si ho menšími skalkami, narovnávam, prirovnávam, približujem, až nakoniec púšťam samospúšť a snažím sa bezpečne pomedzi skaly prekľučkovať k ostatným. Darí sa mi to až na druhý pokus, keď sa z hmly vynára partia mladých chalanov. Keď na nás spustia „hezky česky“, využívame príležitosť a jednému z nich dávame môj foťák do ruky. Istota je istota. Ešte pár záberov s vlajkou a následne ukecávame chalanov, aby si s nami dali aspoň jednu skupinovku. (A popri tom zisťujeme, že sú na chate kúsok od nás.)
Kika už chce ísť dole, je premrznutá z dlhého čakania. Ukazujem jej na mape zmenenú trasu a dohadujeme sa, kde najneskôr sa počkáme. Pôvodný plán meníme aj kvôli počasiu aj kvôli únave niektorých z nás a okruh skracujeme na minimum. Kým sa všetky pozbierame, Češi už sú v ťahu a s nimi aj oblaky. Konečne vidíme, kde sme a čo je okolo nás. Neviem, kam až pozeráme, ale smerom na západ máme Niedere Tauern ako na dlani. Odhalil sa nám aj hrebeň medzi Kliener Bӧsenstein a Groβer Hengst na juhu (ktorým sme pôvodne mali ísť nazad k autu) a Sonntagkarspitze (2350 m) s priľahlými vrcholmi na severe. Počas zostupu žhavíme mobily aj foťák a zabúdame zatvárať ústa. Tak ako výstup, aj zostup je skalnatý, ale nie je to lezecký terén ako cesta č. 946. Hrebeň medzi jedným a druhým Bӧsensteinom je v pohode a po pár minútach sme v sedle. Odpájame sa z cesty vedúcej na menší Bӧsenstein a mierime do kotla.
V diaľke pred nami vidíme Kiku a naivne si myslíme, že čaká, kým nás bude mať lepšie na dohľad. Dôvod jej dlhšieho postávania zisťujeme o pár desiatok výškových metrov nižšie, keď jedna z nás zaregistruje zopár „kamzíkov“. A ony to nie sú kamzíky. Ony sú to kozorožce. Zažili sme asi päťdesiat členné stádo vlani pod Hochschwabom (2277 m), takže viem, že sa ani nerozbehnú proti nám, ani nezdrhnú ako kamzíky. Zuzka s mojím Janíkom sa k nim pomaly približujú, aby si mohla spraviť lepšie fotky. A aby nám ich mohla potom poslať. Kozorožce ich lenivo pozorujú a bez problémov ich nechávajú prísť na vzdialenosť možno dvoch metrov. Ak sa niektorý z nich rozhodne, že ľudia sú príliš blízko, iba lenivo zdvihne zadok a posunie sa o meter ďalej. Alebo ostane stáť pozorujúc votrelcov v pozícii, z ktorej sa vie okamžite rozbehnúť preč.
Ani nevieme ako a znovu sme v sedle nad strhnutou časťou chodníka. Oblaky sú vysoko nad nami, no vietor ostal rovnako protivný ako počas výstupu. Otáčame sa za vrcholom našej túry a hovoríme si ako dobre, že sme ho nevideli doobeda. Teraz už sa nám vedú silné reči o otočení sa a vykašľaní sa na škriabanie hore dobre, keď sme ten vrchol zdolali. Ešte pár pamätných fotiek a už opatrne zliezame skalami dole. Šotolinu a roxorové tyče neobchádza nikto z nás, jedna druhej si podávame paličky, aby nám nezavadzali, a prikrčené prechádzame exponovaným úsekom. Vrátane Janíka, ktorému to očividne robí najmenší problém. Ďalej už je cesta pohodlná a aby sme si predsa len spravili aspoň niečo ako okruh, z toho nižšieho sedla ideme rovno na Hauseck (1982 m). Na ňom už nás čaká Kika. Už nemrzne. Už pripeká slniečko a aj vietor je jemnejší. Možno je to aj tým, že sme o takmer päťsto výškových metrov nižšie ako pred nejakými dvoma hodinami.
Dolu kopcom to ide ako po masle. Terén je v pohode a aj keď má prudší sklon, nevadí to ani nám, čo sme si zabudli ortézy na kolená v druhom batohu (rozumej mne) a pomáhame si len paličkami. Asi v polovici zostupu vchádzame do lesa, kde sa klesanie trochu zmierňuje a ani sa nenazdáme a sme pri potoku neďaleko chaty. Dievčatá si močia nohy v studenej vode, ja pokračujem ďalej za Kikou a mojím drobcom. Na chate si dávame čosi na pitie, čosi na jedenie a z víkendu nakoniec odchádzame s ponaučením, že aj v Rakúsku si treba kontrolovať účet, aby vás niekto neokašľal. Čašník, ktorý nás obsluhoval, a ktorý vyzeral, že už si tiež nejaké to pivko v práci dal, nám zaúčtoval veci za približne 14,- eur navyše. Keďže sme si to pozreli a poriadne skontrolovali až večer na chate, utreli sme nos. (Každopádne toto bola prvá chata za tie roky, čo chodím do hôr, kde sa mi niečo takéto stalo.)
