V sobotu 27.5.2023 sme zachytili správu o matke troch detí, ktorá zomrela po páde do rokliny v Tiesňavách (Malá Fatra). Na chodníku ostali tri malé deti. Človek si v takých chvíľach uvedomí, že to najcennejšie, čo máme je život. A tak, napriek tomu, že ma náš nedeľný neúspech pri pokuse zdolať Kaiserschild (2084 m) mrzí aj deň po tom, čo sme sa z Álp vrátili, hovorím si – sme živí a zdraví a to je to, na čom záleží.
Auto nechávame na parkovisku pri zatvorenom hostinci Alpengasthaus Ramsau nad banským mestečkom Eisenerz. Prezúvame sa, Ivo balí feratovú výstroj a pred trištvrte na deväť začíname s výstupom na moju prvú tohtoročnú dvojtisícovku (Schafberg nad Wolfgangsee nepočítam, tam sme sa vyviezli vláčikom). Podľa dostupných informácií by nám to malo trvať tri a pol hodiny.
Začiatok trasy vedie širokou lesnou cestou, ktorú ľudia využívajú aj ako cyklochodník. Kým úplne opustíme civilizáciu, míňame menšie hospodárstvo, ktorého vchod do kravína poctivo stráži prítulná mačka. Najskôr nás ostražito sleduje, aby sa po chvíli nechala za hlasného pradenia pohladkať.
Od horského prameňa cyklotrasu a mierne stúpanie opúšťame a vchádzame do lesa. Vzhľadom na teplotu je to príjemná a vítaná zmena, aj keď to zároveň znamená, že výškové metre budeme naberať v strmšom teréne.
Kika ide prvá a niekde v závere výšľapu lesom nám kričí, že chodník strhla lavína a musíme to nejako prešplhať. Strhnutá lesná pôda spevnená iba koreňmi stromov je nestabilná, ale darí sa nám dostať na snehové pole a prejsť ho bez väčšej ujmy. Prichytávajúc sa drobných skaliek a kamienkov sa za snehom štveráme ďalej a opäť sa dostávame do relatívneho bezpečia pokračujúceho turistického chodníka. Na chvíľu sme v trávnatom svahu obkolesení kosodrevinou a ako pokračujeme, chodník sa zužuje a tráva sa stráca.
Dievčatá sú nad nami, ja sa s Ivom držím vzadu. Máme za sebou asi polovicu cesty, ale tie najhoršie časti na nás ešte len čakajú. Okrem dvoch bežcov, ktorí opúšťali parkovisko zhruba v rovnakom čase ako my sme doteraz nestretli žiadnych ďalších ľudí.
Sylvia sa otáča a s ňou sa na zostup dáva aj Kika. Nevidia kadiaľ chodník pokračuje a zdola nie sú výhliadky príliš optimistické. Ivo sa v tej chvíli definitívne vzdáva plánov na feratu. Nenechá ma ísť ďalej samú. Krok za krokom naberáme výškové metre a držíme rovnováhu. Na dvoch miestach je štrk tak drobný a chodník v podstate neexistujúci, že nám pri sebe väčšej snahe mierne utekajú nohy. V duchu si hovorím, že tadiaľto sa vracať rozhodne nechcem. Pásmo kosodreviny sa s nami v strmom svahu definitívne lúči a na dohľad máme žľab, ktorým vedie turistický chodník ďalej hore. S hrôzou v očiach nesledujem tých dvoch, čo začínali túru s nami (a sú aktuálne na vrchu žľabu), ale snehové polia, ktoré sa v žľabe držia.
To priamo pred žľabom sa nám bez veľkých problémov darí prekonať. Pomáhame si turistickými paličkami a našľapujeme v úzkom tunelíku do vychodených stôp. Sneh je mäkký, ale pod nohami viac menej drží. Udýchaní kráčame šotolinou. Znova. Nestúpame, len jemne traverzujeme stále strmý svah. Aký strmý v skutočnosti je a aký veľký zráz je pod nami sa v rámci zachovania duchaprítomnosti nesnažím zistiť.
Stojíme pred snehovým poľom. Povyše vpravo, pod skalnou stenou Kaiserschildu, vidím červenú značku. Skúmam sneh zľava sprava, zhora zdola a počujem Ivove povzbudzujúce „to dáme“. Chápem, že na mne vidí váhanie a snaží sa ma povzbudiť. Prejsť snehové pole tam, kde vidíme šľapaje? Ak niekomu z nás ujde noha, bude letieť ako neriadená strela dole niekoľko stoviek metrov. Prejsť snehové pole medzerou medzi ním a skalou? Ivo sa driape po skalkách ku hrane, aby to zistil. „To nedáš,“ kričí na mňa a vysvetľuje, kde je problém. Pole by sa medzerou prejsť dalo, ale na začiatku je skala, okolo ktorej sa treba vyšvihnúť cez sneh. On, so skúsenosťami z ferát a dlhými nohami by to zvládol. Ja možno tiež, ale – ak sa mi šmykne, budem si tak maximálne môcť počas pádu spievať „I believe I can fly“.
Padá rozhodnutie. Nebudeme riskovať, vraciame sa. Predstava lákavá rovnako ako pokračovanie vo výstupe, ale nedá sa nič robiť. Ivo si chce dať pauzu, sadám si na skalu. A ako si tak sadám a rozhliadam sa okolo seba, prvý raz sa poriadne zahľadím na to, ako vysoko sme a aká je pod nami hĺbka. „Ivo? Mohli by sme si pauzu urobiť niekde nižšie v kosodrevine? Ak tu budem ešte chvíľu sedieť a pozerať dole, už sa nepohnem.“ Nebol to strach, nebola to ani panika. Bol to len sprostý pocit vlastnej smrteľnosti. Ivo bez námietok schádza nazad ku mne a opäť sa brodíme snehom. Z nohy na nohu prekonávam šotolinu, istiac sa paličkou. Na to, aby som si nasadila ortézy tu nemám ani pomyslenie.
Zdola vidím dvoch turistov. Hovorím to Ivovi s tým, že uprostred šotoliny sa im vyhýbať nechcem, bolo by fajn dostať sa do zákruty s kosodrevinou. Sú to Slováci a idú na feratu. Podrobne im popisujeme prekážku v ceste, ale rozhodnutie nechávame na nich. Keď odídu, sadáme si do kosodreviny a chvíľu oddychujeme. Využívam to, aby som dievčatám poslala správu, že sme na zostupe.
Na mieste, kde sa minichodník stráca v štrku a kde nám utekajú nohy sa na chvíľu zasekávam. Mala by som urobiť dlhý krok na stabilnejší kameň, čo by nebol problém, keby som ho mohla urobiť mojou dominantnou ľavou. Ivo mi podáva ruku a ja len dúfam, že mu pod mojou váhou neujde ruka. Akonáhle sme na hranici lesa, zo srdca mi padá taký balvan, že by zvalil celý Kaiserschild. Ortézy už mám nejakú chvíľu na nohách, takže zostup ostrými serpentínami smerom dole mi nerobí najmenší problém.
Pri prameni s vodou znovu stretávame Sylviu s Kikou, ktorým ukazujeme, kde až sme boli a kde sme sa točili nazad. Na hrane strmého bočného hrebienka toho žľabu, od ktorého sme to vzdali, vidím dve postavy. Najskôr vzpriamené, vzápätí evidentne na štyroch. Ťukám si na čelo a navrhujem zvyšku bandy výlet ku Grϋner See. Keď už som ich vytiahla tri hodiny od Bratislavy, nech to aspoň stojí za to. Vraciame sa k autu, sadáme do trávy, aby sme sa naobedovali a ja pozerám do mapy, kadiaľ sa k jazeru dostať čo najskôr.
V Trofaiachu odbočujeme z hlavnej cesty a cez dedinu sa viac menej vraciame smerom na Vordernberg – len po opačnej strane kopca. Asfaltka zakrátko končí a my sme na šotoline. Chvíľu váham, či sme správne, ale navigácia tvrdí, že áno. Sporadicky sú popri ceste aj dopravné značky naznačujúce, že sme sa nestratili. Pri chate Haislegg (1154 m) dokonca vidíme odparkované autá. Tým idúcim v protismere sa pár razy počas klesania musíme vyhnúť, takže zdanie civilizácie v danej chvíli na relatívne úzkej lesnej ceste oceňujem len veľmi mierne.
Auto vyzerá, ako keby sme ním prešli cez púšť. Umývačka v Bratislave to v krátkom čase istí. Obísť jazerá, pokochať sa ich nádherne zelenou vodou a horskými štítmi okolo nám trvá približne jeden a pol hodiny. Domov prichádzam tak unavená, že aj zabudnem, že som chcela pozerať finále hokejových majstrovstiev sveta. Kanada vyhrala nad Nemcami aj bezo mňa a získala neviem koľký titul v poradí.