Keď som plánovala dovolenku a túry, ktoré by sme mohli absolvovať všetci traja, do oka mi padlo jazero označované ako perla Álp. S podobným prívlastkom som sa už stretla, a to v prípade Lago di Braies v talianskych Dolomitoch, preto som bola naozaj zvedavá, či aj tu povesť dostojí realite.
Druhý týždeň dovolenky trávime v dedinke Brand vo vrchnej časti údolia Brandental, a tak v nedeľu neváhame ani sekundu, po raňajkách sadáme do auta a zdolávame niekoľko kilometrov dlhú a úzku príjazdovú cestu k spodnej stanici lanovky. Je len niečo po deviatej, lanovka premáva od ôsmej, a najbližšie parkovisko je beznádejne plné. Otáčam to a mierim k ďalšiemu, kde sa mi bez problémov darí nájsť parkovacie miesto.
Od pána za okienkom si pýtam spiatočný lístok pre dieťa a dospelého a pre istotu sa ho pýtam, či je parkovisko spoplatnené alebo nie (lístky sa dajú kúpiť aj online a komu sa nechce plahočiť úzkou asfaltkou v miestami exponovanom teréne, môže si zakúpiť tzv. „green ticket“ v cene ktorého je aj preprava verejnou dopravou). Hľadí na mňa trochu prekvapene, ale keď mi podáva lístky, oznamuje mi, že parkovné platiť netreba.
Kým čakáme na gondolu, dohadujeme sa kam vlastne pôjdeme a ktorou trasou. Ja by som rada vyliezla aspoň ku Totalphütte (2385 m) a keby sa dalo, pokračovala by som na hraničný vrchol Schesaplana (2966 m). Janino súhlasí s chatou, ale myšlienka, že by mal pokračovať ďalšie dve hodiny a vyštverať sa ďalších šesťsto výškových metrov v ňom nadšenie neprebúdza.
Prvý ranný pohľad na jazero nám trochu hatí stánok so suvenírmi. A nebol by to Janino, keby k nemu neťahal priamu čiaru. Vzadu na polici vidí vydru a hneď ju odo mňa žobre. Stánok je na šťastie ešte zatvorený, takže mám čas na vyjednávanie a kladenie podmienok. Že to nevyužijem na to, aby som ho vytiahla na Schesaplanu je mi jasné už pri Douglas hütte. Je len pol desiatej a je horúco.
Od stánku mierime vpravo a popod Seekopf (2698 m) sa približujeme k prvej odbočke na chatu. Prvý úsek stúpa tiahlo a mierne, strmina začína až keď sa napojí na cestičku, vedúcu od jazera celý čas popod nákladnú lanovku. Pôvodne sme chceli ísť ďalej a na chatu sa dostať obkľukou a miernejším stúpaním, ale hovorím si kašľať na to. Nie sme žiadne padavky, aby sme nezdolali nejakých štyristo výškačov v prudších serpentínach.
Chodník je kamenitý až skalnatý, a zároveň dostatočne široký na to, aby sme sa dokázali bezpečne vyhýbať turistom idúcim dolu. A dvom malým chlapcom, ktorí nám až po chatu robia spoločnosť od začiatku prudkého stúpania. Mladší môže mať tri, starší maximálne šesť a kým sa my potíme a lopotíme, oni doslovne behajú hore dole po chodníku a pre zábavu si cestu skracujú po suti a tráve mimo turistické trasy.
S kamzíkom si v teple robíme časté prestávky, posedávame na skalách, popíjame izonotickú žbrndu a obdivujeme okolie. Po návšteve tektonickej oblasti Sardona a pizolských jazier som sa trošku obávala, že budeme mať problém nájsť niečo aspoň približne rovnako nádherné, ale na tomto mieste vidím, že moje obavy boli úplne zbytočné. Na jazero sa jednoducho neviem vynadívať. Fascinujú ma jeho trávnaté brehy, ktoré plynule na západnej strane prechádzajú do skalných úbočí a kopcov. Fascinuje ma farba vody. Fascinuje ma spôsob, akým sa malý polostrovček vnára do vodnej hladiny a dodáva tak jazeru tvar srdca. A to ešte nie sme hore. Ešte nie sme pri zostupovej ceste popod sedlo Gamsgluggen (2833 m).
Konečne sme pri chate. Tričko beznádejne prepotené, teplota aj v tejto nadmorskej výške neúprosná, slniečko pripeká. Všetky miesta v tieni sú na terase obsadené. Nevadí. Stolík pri zábradlí nad Totalpsee nám plne vyhovuje. Objednávam nemenovaný miestny sladký nápoj, ktorý tu predávajú ako náhradu iného nemenovaného medzinárodne známeho kofeínového nápoja a sebe aj polievku. Janino jesť odmieta.
Rovnako odmieta prejsť sa so mnou po vrstevnici do sedla Gamsgluggen na hranici so Švajčiarskom. Vďaka nadmorskej výške, v ktorej je postavená chata, vidím ďaleko za sedlo a nenamietam voči jeho návrhu, aby sme šli rovno zostupovou cestou nazad k jazeru. Viditeľnosť je v týchto horúčavách aj tak mizerná. Platím útratu, na toalete si vyzliekam tričko a obliekam tielko, čakám na kamzíka a chatu nechávame za sebou. Skaly a suť onedlho strieda krásne zelená tráva malej planiny obkolesenej hrebeňom Rätikonu medzi vrcholmi Totalkӧpfe (2556 m) a Kanzelkӧpfe (2437 m).
Krok za krokom sa nám postupne odhaľuje pohľad na to, čo je pod nami. Jazero, ktoré tvarom pripomína srdce. Lünersee v celej svojej nádhere a z uhla, kvôli ktorému bez debaty stojí za to prekonať tých pár stoviek výškových metrov. Fotíme sa, obdivujeme, kocháme sa. A neponáhľame sa. Na chvíľu vchádzame medzi skaly a míňame jeden z prameňov napájajúcich Lünersee. Sadám si na oblú skalu a nechávam Janíka „džabať“ sa vo vode. Do odchodu poslednej lanovky máme more času.
Od prameňa začína byť terén trochu nepríjemný. Klesanie je stále mierne, ale chodník je suťový a úzky. Štrk, suť a skalky na nás číhajú aj v záverečných serpentínach, ktoré končia na chodníku okolo jazera. Odopínam ortézy, balím ich prepotené do batoha a som rada, že túto časť máme definitívne za sebou.
Za chatou Lünerseealpe (2000 m) si robíme ďalšiu väčšiu prestávku. Je tu totiž potok (zase). Jasná modrá obloha a vysoká teplota nás motivujú k tomu, aby sme si obaja vyzuli topánky a ovlažili nohy v studenej vode. Po chvíli sa znovu obúvam a sadám si na neďalekú lavičku. Kým ja sa kochám prírodnými krásami, Janík si užíva zurčiacu vodu v potoku. Ani neviem ako a pol hodina je fuč. Začínam byť hladná a kamzík celý deň poriadne nejedol. Dávam mu posledných päť minút a pokračujeme v návrate k lanovke.
Pri tej sme nakoniec okolo pol štvrtej. Stánok so suvenírmi je otvorený. Kupujeme si nanuky a „vydvu“. Tú väčšiu. Okolie chaty a lanovky sa naplnilo turistami. Nanuky v gondole jesť nemôžeme, takže si sadáme na voľnú skalu nad jazerom a ešte sa posledných pár minút kocháme výhľadmi.
K jazeru si to počas tohto týždňa namierime ešte raz. Spolu s tatíkom. Darí sa nám prísť o hodinu skôr a hore nás víta nepríjemne ostrý a studený vietor, ktorým studený vzduch z doliny stúpa hore. Bez väčších turistických cieľov si dávame len okruh okolo jazera s dlhším zastavením na chate Lünerseealpe, kde si vychutnávam naložený kozí syr od miestneho farmára z vedľajšej doliny.
Ak budete v týchto končinách, Lünersee je niečo, čo musíte vidieť.