Prvý týždeň našej štrnásťdňovej vorarlbergskej dovolenky trávime v dedinke Vandans neďaleko Bludenzu. Na lanovku vedúcu pod vrchol Golmer Joch (2174 m) to máme doslova čo by kameňom dohodil a tak chcem ako jednu z prvých túr absolvovať okruh cez chatu Lindauer Hütte. A keďže Janino ešte teplotuje po tom, čo považoval v noci zo soboty na nedeľu toaletnú misu za svoju najlepšiu priateľku (pravdepodobne nie najčerstvejší losos v miestnej reštaurácii), túra mi vychádza ako sólovka. On a tatík ostanú v posteliach a budú oddychovať.
Podľa informácií, ktoré som našla na internete a ktoré mi „vypľuli“ portály kompass.de a mapy.cz by mi nemal výlet zabrať viac ako päť hodín bez prestávok. Počasie je príjemné, dažde ani búrky nehrozia a vysoké teploty sa nám úspešne vyhýbajú. K lanovke preto vyrážam až okolo desiatej dopoludnia a kupujem si spiatočný lístok. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že by som si návratovú trasu predĺžila cez dolinu Gauertal, ale vzhľadom na kamzíkove zdravotné problémy budem radšej rýchlejšie nazad.
V lete premáva len lanovka Golmerbahn I, II a III, ktorou sa vyveziem k reštaurácii Panorama restaurant Grüneck (1890 m). Rozhliadam sa vôkol seba a teším sa, ako budem naberať výškové metre, ktoré mi doprajú ešte lepšie výhľady. Pôvodná turistická trasa na Golmer Joch je momentálne (leto 2023) zavretá, hore vedie dobre značená obchádzková cesta. Aj keby tak dobre značená nebola, turistov je tu toľko, že nie je šanca netrafiť.
Stúpanie je príjemné, rozložené do niekoľkých serpentín vinúcich sa trávnatým svahom. Väčšinu času hľadím pred seba, ale v rámci môjho pomalého tempa sa nezabúdam ani kochať hrebeňmi severne od Vandansu. Spoza Bartholomäbergu trčí nad Dalaasom Schafberg (2413 m) a Rote Wand (2704 m), jemne na východ sa ukazuje Saladinaspitze (2238 m), Gamsbodenspitze (2296 m) a Glonggspitze (2243 m) a blízku panorámu dopĺňa Hochjoch (2520 m), dominanta malebného mestečka Schruns.
Pri vrcholovom kríži je rušno a veterno. Prezliekam si prepotené tričko, dopĺňam energiu a po niekoľkých minútach obdivovania Zimby (2643 m) a zvyšku hrebeňa medzi údoliami Brandental a Rellstal sa vydávam na prechod hrebeňom. Vpravo pod sebou vidím chodník čistinami s malými plieskami, nad ktorým som v čase plánovania túry premýšľala, ale zavrhla som ho, pretože by som minula Golmer Joch aj Latschätzkopf (2219 m).
Neustále klesanie a stúpanie začína byť v silnejúcom vetre otravné bez ohľadu na výškové metre. Chvíľu sa potím a vykasávam dlhé nohavice nad kolená, aby som si vzápätí dobre že nedávala tričko s dlhým rukávom. Na pravo od seba vidím tiahnuť sa hrebeň až ku Kreuzjochu (2261 m) a premýšľam, či sa mi naň vôbec chce šliapať. Z Latschätzkopfu relatívne prudko klesám skalnatým terénom dole.
Na niektorých miestach musím popoliezať, ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. V sedle pod Kreuzjochom hľadím na svah predo mnou a premýšľam. Idem, nejdem? Ak budem za lenivú a nepôjdem, budem si potom doma v pohodlí postele trieskať hlavu, že som to nemala vzdávať. Ak za lenivú nebudem…
…Ak za lenivú nebudem, zabudnem zavrieť ústa od úžasu. Tam niekde za Roβbergom (2452 m), Zalaundakopfom (2437 m) a Freschluakopfom (2314 m) leží Lünersee (1970 m), údajne jedno z najkrajších rakúskych horských jazier. Holé sivasté štíty plynule prechádzajú do zelených úbočí a dole pod nami do krásnych zelených lúk a pasienkov, ktoré sú miestami popretkávané turistickými chodníkmi.
Aj keď sa Wilder Mann (2291 m) a Kreuzspitze (2353 m) snažia, nedarí sa im schovať vrcholky Drusenfluh (2827 m) a Drei Thürme (2830 m) úplne a ja s pohľadom upretým na tieto majestátne útvary klesám zostupovou cestou do sedla a ku križovatke viacerých turistických trás. Tam, kde sa stretáva zostupová trasa z Kreuzjochu s chodníkom vedúcim popod vrchol, začína zostupový chodník k hospodárstvu Obere Latschätzalpe (1733 m). Odtiaľ sa dá vrátiť k lanovke po Latschätzer Hohenweg alebo môže človek sklesať až úplne do doliny a pokračovať jej dnom. Mne sa ešte zostupovať nechce. Ešte som nevidela Lindauer Hütte, o ktorej turistický sprievodcovia svorne tvrdili, že je neopakovateľná a nádherná a človek ju jednoducho musí navštíviť (zatiaľ neviem, či ju chcem navštíviť, zatiaľ sa chcem len kochať prírodou okolo seba).
Pokračujem hrebeňom smerom k vrcholu Wilder Mann, ktorý chodník obchádza po ľavej strane. Nohy dostávajú na ďalších pár minút oddych, ale netešia sa príliš dlho. Akonáhle prichádzam pod záplavu skál a brál tvoriacich vrcholovú vežu „Divokého muža“, znovu začínam naberať výškové metre. Vietor ustal a do mňa sa vytrvalo opiera slniečko. Smerom dolu mi to nijako nevadilo. Smerom hore je to nepríjemné. Aspoň že ľudí ubudlo a nie je nutné sa nikomu vyhýbať na tých najmenej vhodných miestach. Blížim sa do sedla pod Geiβspitze (2334 m) a v hlave riešim rovnakú dilemu, ako keď som na dohľad mala Kreuzjoch. Trepať sa hore alebo to zo sedla dať miernejšou trasou rovno dole k chate? Ak budem za lenivú…však už to poznáte.
Nie som za lenivú. V sedle sa zdravím pár turistom, ktorí sa zrovna na tejto križovatke rozhodli rozbaliť si svoj obed, a zahajujem ďalšie dnešné stúpanie. Chodník je nepríjemne úzky, na niektorých miestach vedie pravým úbočím nad strmším zrázom, inde sa vinie dohora ľavým úbočím nad trošku menej strmým zrázom. Aj keď sa mi zdola zdalo, že to bude nekonečné utrpenie, pri vrcholovom kríži som po pár minútach. Sama. Páni, dala som to. Štyri dvojtisícovky za jeden deň. Áno, ja viem. Uľahčila som si to lanovkou. No a čo? Mám zo seba dobrý pocit, hoci nohy majú na moje myšlienkové pochody svoj názor a moje nadšenie nezdieľajú.
Pri pohľade na hodinky je mi jasné, že onu slávnu Lindauer Hütte budem obdivovať len z diaľky. Na kolenách ortézy, v ruke turistická palica a hor sa, hej sa ku križovatke s cestou Latschätzer Hohenweg. Poznáte ten pocit, keď si pri zdanlivo nikdy nekončiacom klesaní hovoríte, že by ste už naozaj radšej prudko stúpali než trápili kolená, bedrá a členky smerom dole? Ak nie, vybehnite si sem. Zoznámite sa. Kým je terén hlinený, je to celkom fajn. Akonáhle sa mení na skalky, kamene a štrk, začínam si v duchu hovoriť, že som sa mala vrátiť do sedla a zobrať to po tej bočnej zostupovej trase. No a čo že je dlhšia? Vyzerala byť pohodlnejšia!
Križovatka. Prehradená plotom, ktorý má kravám zabrániť ísť tam, kam ísť nemajú. Ale ja nie som krava! Ja som turista. A nie, nechce sa mi ísť 15 minút na chatu, aby som sa potom musela vracať. Za hodinu a pol mi ide posledná lanovka. To mám pol hodinu k dobru, aby som sa mohla pri návrate k nej aspoň trošku flákať. Nechce sa mi tu ani motať a hľadať otvor, prelez, zacvaknuté lanko … čokoľvek. Nuž, preliezam. Nohy, viac unavené zo zostupov ako z výstupov, zotrvačnosťou a vďaka svalovej pamäti robia, čo majú. Aspoň že terén je zase rozumnejší a stúpania a klesania sú mierne a tiahle. Široká turistická diaľnica je v okolí hospodárstva rozrýpaná kopytami kravičiek a napriek suchu neprekvapí ani blato. Chvíľu sa motám okolo značiek a márne sa snažím trafiť vrchné pokračovanie mojej návratovej cesty. Fakt sa mi nechce veriť, že by som mala tak veľmi stúpať. Odrazu sa všade okolo mňa vyroja milky idúce z paše do maštale. Po minuloročnom zážitku pod Wildfeldom, keď sa matka stáda rozhodla hnať nás kade ľahšie, mám pred týmito zvieratami pravdepodobne väčší rešpekt ako pred medveďom. Pripúšťam, že je to možno iba vďaka tomu, že som medveďa vo voľnej prírode ešte nestretla, ale to nie je v tejto chvíli podstatné.
Ako sa snažím zo stáda dostať čo najskôr, aj zabúdam, že ma bolia nohy. Prestávam zastavovať, aby som sa vydýchala, prestávam frflať, že musím prudšie stúpať a hlavne sa snažím pozerať kde sa len dá, len nie kravkám do očí. Vyzerajú mierumilovne a majú so sebou dokonca aj pastiera, ale jeden zážitok mi stačil na celý život. Ani neviem ako a som za nimi. Teda, nad nimi. Sú takmer štyri a ja som zhruba v polovici návratovej cesty k lanovke.
Od Švajčiarska sa nad Sulzfuhom (2817 m) zbiera tmavošedá oblačnosť. Beriem do ruky mobil a kontrolujem radar. Zdá sa, že hraničný hrebeň drží dážď na (pre mňa) správnej strane – vo Švajčiarsku. Pokračujem ďalej, podchvíľou sa otáčam dozadu a pohľadom kontrolujem vývoj počasia. Okrem toho v protismere stretávam stále viac a viac ľudí. Možno spia na chate. Pri stanici lanovky som niečo po pol piatej. Nezdá sa to, ale za sebou mám nastúpaných viac ako tisíc výškových metrov a prešla som zhruba dvanásť kilometrov. Unavená. A spokojná sama so sebou. Na Mount Everest to nie je, ale tam sa moje myšlienky ani neupínajú.
