Jedinečná tektonická oblasť Sardona, zapísaná v zozname prírodného dedičstva UNESCO, sa nachádza v severovýchodnej oblasti Švajčiarska a zaberá rozlohu o výmere 32,850 ha. Výnimočná je nie len jazerami, ktoré vyzerajú ako vystrihnuté z rozprávky, ale najmä tým, že tu môžeme vidieť, ako sa formovali pohoria Álp pri pohyboch tektonických dosiek. Masy starých skál z rôznych vývojových období Zeme boli počas týchto pohybov stláčané dohromady pod veľkým tlakom a vďaka tomu geologicky staršie horniny často skončili nad horninami geologicky mladšími. Vedci tento jav dlho nedokázali vysvetliť a podarilo sa to práve štúdiom tohto územia.
Vandans, v ktorom trávime prvý týždeň nášho vorarlbergského dobrodružstva, je od Sardony vzdialený len niečo cez hodinu jazdy. Keby sa mi chcelo platiť ročný poplatok za použitie švajčiarskej diaľnice, bolo by to určite kratšie. Mne sa to však z princípu nechce a po výjazde z Lichtenštajnska sa držíme lokálnych cestičiek. Parkovisko pod lanovkou vedúcou ku Pizolhütte do výšky 2227 m, je aj pred desiatou dopoludnia takmer prázdne. Kým Janko v automate kartou platí poplatok za celodenné parkovanie vo výške 5,- CHF, my s Janíkom si vyberáme batohy a prezúvame sa (v parkovacom automate sa dá okrem karty platiť aj mincami – tými švajčiarskymi). Pri pokladni mi pani predáva rodinný lístok, ktorý platí na všetky lanovky vedúce zo stanice dedinky Wangs až hore, a moja bankomatová karta tíško krváca (dvaja dospelí a jedno dieťa – cca 125,- CHF).
Z Wangsu do medzistanice Furt obdivujeme výhľady na sever, kde sa na nás usmieva Gauschla (2310 m) či Alvier (2283 m) otvárajúce bránu ku jazeru Walensee. Vyššie, smerom na Gaffiu, na sever zabúdame. Opúšťame pásmo stromov a dostávame sa do oblasti kosodreviny a trávy. Takpovediac uprostred ničoho je približne v strede lanovkovej dráhy postavený Berghotel Gaffia. V čase našej návštevy je zatvorený, vyzerá, že slúži najmä lyžiarom v zimnej sezóne.
Pod strmými skalnými úbočiami prebiehame z jednej sedačkovej lanovky na druhú a nevieme sa dočkať, kedy vystúpime „až tam hore“. Od obdivu zabúdame zatvárať ústa a ja stále opakujem „ale je tu krásne“. Chlapci so mnou súhlasia a tiež sa kochajú. Okolo Pizolhütte počujeme okrem nemčiny aj češtinu a dávame sa na chvíľu do reči s partiou našich susedov. Nezdržiavame sa však príliš dlho, čaká nás päť hodín šliapania a musíme stihnúť poslednú lanovku z Gaffie dole (nie, nevraciame sa k vrcholovej stanici).
Prvé jazero sa nachádza pár minút chôdze vľavo od stanice lanovky a v propagačných materiáloch reklamujúcich túru „5 Pizol lakes“ by ste ho asi hľadali márne. Žiadne horské štíty, žiadna priezračná modrá voda. Jednoducho vodná plocha medzi trávnatými úbočiami. Robím si povinné foto do rodinného albumu a na stránku a vraciam sa s Jankom a Janinom späť ku chate.
Tiahlym stúpaním naberáme výškové metre a odhaľujeme krásy Valpony. Za ňou sa chodník stáva strmším a pod Schwartzer Hӧrner (2643 m) nás vítajú príkre seprentíny. Nič sa nedá robiť, tých takmer 350 výškových metrov niekde nabrať musíme. Tatík je ďaleko pred nami, občas sa zastaví, aby skontroloval náš postup, a inak si ide svojím vlastným tempom. Viem, že nás počká v sedle, neženiem sa preto za ním a držím sa pomalšieho kamzíkovho tempa. Po troch dňoch mierne zvýšenej teploty a jednom oddychovom dni, kedy sme sa len prešli z dedinky Vandans do mestečka Schruns, je toto jeho prvá dovolenková túra. Nemám v pláne to s ním prepáliť hneď na začiatku.
Čím bližšie sme k sedlu, tým studenšie fúka. Na jednej strane je to fajn, vietor aspoň odvieva človeku pot a priebežne suší tričko. Na strane druhej, keď sa slniečko schová za oblaky, ostáva nám trochu zima. V sedle medzi vrcholmi Schwartzer Hӧrner a Wildseehӧrner (2690 m) si Janík oblieka nepremokavú vetrovku a všetci sa posilňujeme drobným proviantom. Napriek množstvu turistov, vrátane našich českých bratov, nie je žiaden problém odfotiť si rozprávkové Wildsee bez cudzích ľudí. Vodná plocha je tak modrá, až sa človeku nechce veriť, že je skutočná. „Mamina, presne takto si predstavujem jazerá z rozprávok,“ hovorí mi tenkým hláskom Janino a očká mu žiaria nadšením. Páči sa mu tu.
Chodník pokračuje po vrstevnici skalným úbočím a obchádza prvé horské pleso po jeho pravej strane. Ešte sa na chvíľu zastavujeme na vyhladených skalných platniach a robíme si ďalšie fotky do rodinného albumu.
Dávame sa na zostup a … no čo vám poviem, opäť zabúdame zatvoriť ústa od údivu. Pred nami sa objavuje Schottersee. Voda ešte modrejšia, okolie ešte malebnejšie ako u jeho trošičku vyššie položeného brata. A kým ku hladine Wildsee (by) sa dalo dostať len s ťažkosťami strmým suťovým terénom, ku Schottersee vedie pohodlný turistický chodník. Kamzík sa mení na vydru, ja si vyzúvam topánky a ponožky a s rešpektom zisťujem, aká je teplota vody. Výkriky tých, ktorí sa do nej jednoducho hodili, sme počuli už zhora zo skalných platní, ilúzie si teda nerobím. Voda je tak ľadová, že ak v nej ostanem čo i len po členky dlhšie stáť, začínajú ma chodidlá doslova bolieť.
Človeku sa až nechce tú nádheru opustiť a nechať za sebou. Nám sa ale ani nechce po vlastných prekonávať smerom dole prevýšenie zhruba 1300 metrov, ak nestihneme lanovku. Kým mi schnú nohy, Janík si dokončuje vodné dielo. Pasienkami a lúkami tiahlo stúpame dvesto výškových metrov a spoločnosť nám tu robí stádo oviec. Čo sa to u nás hovorí o čiernych ovciach rodiny? Švajčiari o tom určite nepočuli. Biela a čierna vlna má v čriede približne rovnaké zastúpenie a nechýbajú ani jahniatka držiace sa v blízkosti svojich mamičiek.
Vychádzame z vnútra skál a spolu s výškovými metrami sa nám otvárajú aj výhľady na švajčiarske Alpy. Netuším, čo presne vidím a nejdem sa hrať na múdru, napíšem len, že výhľady bez debaty stoja za to. Ešte posledná zákruta, posledné metríky a sme na relatívne veľkej planine, kde si znova robíme prestávku, aby sme sa najedli. S dych berúcim výhľadom aj obyčajné maslové žemle chutia ako dobre odležaný a pripravený steak.
Čoby kameňom dohodil je pod nami Schwarzee. Voda v ňom už nie je taká modrá ako v predošlých dvoch, ale je zasadené do rovnako čarovnej scenérie a pozerá sa naň viac než len dobre. Skalnatým chodníkom zliezame dole, klesanie je prudšie ako stúpanie, ktorým sme šli na planinu. Pri tomto jazere sa nezastavujeme, nedovoľuje nám to pohľad na hodinky. Poctivo pokračujeme opäť smerom hore, aby sme zdolali posledných ani nie sto výškových metrov. Z ďalšej planiny nás už čaká len zostup. Najskôr k poslednému jazeru s názvom Baschalvasee, ktoré je hojne obklopené kravami, a potom k stanici Gaffia.
Kravy polihujú a postávajú popri turistickom chodníku a niektoré aj priamo na ňom. Ochotne sa nechávajú hladkať a škrabkať za ušami a pózujú turistom jedna radosť. Keď ich to prestane baviť, jednoducho otočia mohutnou hlavou a jasne dajú najavo, čo si o turistoch myslia. Od poslednej zákruty, ktorou sa lúčime aj s týmto „kravským napájadlom“ nám spoločnosť robia rôzni skalní mužíci a bizarné útvary. Lanovka na dohľad, no chodník predsa stále nekončí. Nohy máme unavené a tatíkovi dochádza cukor. My s Janinom sme sa poctivo „nadájali“ izotonickou vodou a zásoby energie sme dopĺňali aj sladkou desiatou, takže sme relatívne v pohode. Na šťastie v batohu najmladšieho účastníka tohto zájazdu sú besipky, ktoré tatíkovi hladinu cukru doplnia takmer okamžite a pri chate vedľa lanovky je opäť raz prvý.
