Predpoveď sľubuje na nedeľu oveľa lepšie počasie ako bolo to, ktoré nás sprevádzalo počas výletu na Plannereck (2003 m) deň pred tým. Plán mám viac menej istý, všetko záleží len na tom, či sa predpovedné modely trafia alebo nie. A ja dúfam, že sa trafia, lebo štyri hodiny cesty kvôli malej prechádzke nad hotelom by na mňa a víkend strávený v Alpách bola veľmi zlá štatistika.
Ráno sa budím do slnečného počasia, obloha je nádherne azúrová a bez jediného obláčika. Kým sa preberá kamzík, balím veci tak, aby nám stačil len jeho väčší batoh. Všetko ostatné sa snažím napratať do toho môjho a zvyšky do Janinovho menšieho ruksaku. Po raňajkách hádžeme všetko, čo dnes nebudeme potrebovať, do kufra a batoh s vodou a nejakým tým oblečením dávam na zadné sedadlo.
Z Planneralm pomaly schádzame rozbitou horskou cestou do dedinky Donnersbach, v ktorej odbočujem prudko do ľava. V obkľúčení hôr mierime priamo do ďalšieho lyžiarskeho strediska, ktoré využívajú prevažne miestni obyvatelia – do Donnersbachwandu. Na rozdiel od Planneralm tu však premáva jedna lanovka aj v lete (nie že by v Planneralm bola potrebná). Kupujeme lístky na Riesnerbahn, pracovník lanovky nám pribrzdí, aby sme sa mohli posadiť, a už sa rýchlosťou slimačieho blesku šinieme do medzistanice. Z nej vedie vľavo úzky turistický chodník úbočím Riesnerkrispen (1922 m) až ku zatvorenej chate Finsterkaralm (1566 m). Cestička je nie len úzka, ale na mnohých miestach aj podmočená, takže musíme dávať pozor, kam šliapeme. Obaja síce máme dobré topánky, no ak „džabneme“ do blata po členky, hustá hnedá tekutina nám do vnútra natečie zvrchu.
Po niekoľkých minútach sa dostávame z čučoriedkoviska a lesa na pasienok. Kravy okolo nás spokojne oddychujú alebo trhajú trávu a byliny a prežúvajú v pomalom tempe. Janino ma pevne drží za ruku. Po minuloročnom zážitku počas zostupu z Wildfeldu má pred týmito zvieratami už nie rešpekt, ale strach. Nie sme tu sami, pred nami aj za nami sú ďalší turisti vrátane rodiny s niekoľkými deťmi. Ak by aj kravy chceli skúmať, kto to okolo nich ide, je nás priveľa a tak nás viac menej ignorujú.
Malá drevená chatka Finsterkaralm je učupená na okraji lesa, ktorým začíname prudko naberať nadmorskú výšku. Zvyšuje sa aj teplota vzduchu. Stúpanie spolu s horúčavou a páliacim slnkom pre mňa nie je najpríjemnejšia kombinácia. Na šťastie stromy rastú dosť na husto, takže sme v tieni, a keď z neho vychádzame na nádhernú (a podmočenú) lesnú čistinu, stúpanie sa zmierňuje. Hopsáme z kameňa na kameň ako tie kamzíky a kozorožce, ktoré občas v Alpách stretávame, aby sme sa nenamočili. V niektorých úsekoch vedú trasou malé potôčiky. Nečudo, v sobotu tu vytrvalo pršalo takmer celý deň (a mne sa zase raz potvrdilo, že občas má v horách každá dolina vlastné počasie, pretože kým v Planneralm bolo sucho, z hrebeňa od Plannerecku bolo už o jedenástej vidieť, že toto územie je bičované dažďom).
Jazero Finsterkarsee (1793 m) je mimo chodník vedúci do sedla. Janino ignoruje značenie a mieri dole k vode. Chvíľa pauzy nezaškodí, a tak ho bez väčších protestov a pripomienok nasledujem. Finsterkarsee je napájané z viacerých horských potôčikov. Od detstva som zvyknutá piť vodu z takýchto bystrín. Poriadne sa napijem, aby som vyprázdnila väčšiu termosku, v ktorej máme izotonický nápoj. Kým si kamzík robí v potôčiku priehradky, naberám do sedemdecky studenú horskú vodu, zatváram ju a vraciam sa na väčšiu skalu, pri ktorej som si zložila veci. V druhej termoske je zvyšok izotonického nápoja, ktorý šetrím hlavne pre krpca.Po pár minútach je moje prepotené tričko úplne suché. Ramenné popruhy batoha tiež. Velím odchod, čakajú nás ešte približne tri hodiny a čas sa chýli k obedu. Nechcem prísť do Bratislavy o polnoci. Janino chvíľu protestuje, ale pridáva sa ku mne a spoločne sa vraciame na turistický chodník. Ten ide chvíľu viac menej rovinkou a miernym stúpaním, ale po pár minútach je z neho nepríjemný strmák. Predierame sa kríkmi a škriabeme sa po skalách, a to všetko na vlhkej hline, ktorá mi viac razy „uteká“ pod nohami. Ideme pomaly a opatrne. Schádzať dole by som týmto úsekom asi nechcela.
„Mamina, prečo ideš tak pomaly?“ S ironickým úsmevom na perách sa pozriem nad seba. Zelené tepláky mi síce ukazujú zadok, tričko je ale otočené smerom ku mne a ja vidím, že môj syn myslí svoju otázku napoly vážne, napoly žartom. A tak mu dávam batoh. Mne sa ide ľahšie, on sa ma po troch minútach pýta, ako dlho ho musí niesť. „Aspoň do sedla,“ odpovedám a plahočím sa za ním. Keď už mám pocit, že nám nechýba veľa k tomu, aby sme liezli kolmo hore po štyroch, beriem si batoh späť. (A Janino do konca túry už ani raz neutrúsi poznámku na margo môjho tempa.) Konečne sme v sedle. Sadáme si do trávy a dávame si pauzu. Vetrík príjemne pofukuje a suší moje znovu prepotené tenké tričko. Vyťahujem makové bratislavské rožky a spoločne sa posilňujeme pred prechodom časti hrebeňa. Pri pohľade na strmý trávnatý zráz končiaci niekoľko stoviek výškových metrov pod nami si želám mať túto časť túry čo najrýchlejšie za sebou. Nie že by som sa bála výšok, to by chodenie do takýchto terénov bolo samovraždou. Ale mám rešpekt.
Uzučký chodníček vinúci sa trávou popod Finsterkarspitz (2022 m) nás núti ísť pomaly a obozretne. Stačí jeden chybný krok a letíme – a zastaví nás možno až stretnutie s civilizáciou v doline. Približne v strede prechodu hrebeňom ku Groβer Bärneck (2071 m) sa chodník prehupuje na opačnú stranu – nad ďalšiu mapou nepomenovanú čistinu. Pred záverečným stúpaním k vrcholovému krížu si znovu sadáme do trávy a chvíľu sa rozhliadame okolo seba. Janino sa priznáva, že takéto úseky nemá rád – hrebeňovky s uzučkými cestičkami, kde je pod ním zráz. Nedivím sa mu, tiež mi to nie je príjemné. Temné myšlienky si však nechávam pre seba a jeho chválim, že je pašák a že mu to ide dobre.
Konečne sme v cieli nášho dnešného výstupu. Vľavo od nás obdivujem Groβer Knallstein (2599 m), na ktorý plánujeme vyliezť o dva týždne. Vpravo, v poriadnej diaľke, sa oproti nebu dvíhajú ťažko prístupné štíty a planiny pohoria Totes Gebirge (Mŕtve hory). „Prečo mŕtve, mamina?“ pýta sa kamzíča, keď mu ich ukazujem. A tak sa dávam do vysvetľovania. Hrebeň Riesnerkrispenu by nám ušetril nie len čas, ale aj výškové metre. Keby ním viedol turistický chodník. Možno keby som stále mala v mobile appku maps.me, našla by som tam nejakú schodnú cestičku. Niečo mi však hovorí, že by to nebola prechádzka ružovou záhradou a adrenalínu malo moje dieťa už na tento deň akurát tak dosť. Zostupujeme na križovatku trás číslo 919 a 911 a odpájame sa prudko doprava dole. Odbočka je naznačená len dreveným kolom namaľovaným na červeno a bielo – ako značenie chodníkov v teréne. Pri výšľape nad Finsterkarsee som sa trochu obávala charakteru zostupovej trasy, ale na šťastie sa moje obavy nepotvrdzujú. Kamenistá prť je síce prudká, ale relatívne pohodlná. V protismere stretávame niekoľko turistov a jeden párik vidím aj v údolí pod nami. Inak ale na tomto mieste niet živej duše a nikoho sme nestretli ani počas hrebeňovky.
V tretine zostupu si dávam na kolená ortézy. Nevidím celú dolinu, takže počítam minimálne ešte s jedným väčším padákom, ktorý je mojim očiam skrytý za trávnato-skalným prahom. Ak mi tu odídu kolená, zvyšok trasy bude utrpenie. O druhej píšem domov Jankovi, aby nám pozrel, dokedy premáva lanovka, ktorou sme šli hore. Máme mierny časový sklz, no prípadnú poslednú jazdu o pol piatej by sme mali stihnúť. Akurát by sa Janino nemohol zdržať pri atrakciách, ktoré sa okolo hornej stanice nachádzajú. Mohla by som si to zistiť aj sama, ale zbytočne by ma to zdržalo dlhšie, ako poslať jednu správu cez whatsapp.
Drevenice na konci Hinterer Mӧrsbachalm máme na dohľad. A s nimi aj partiu ľudí, ktorí sa očividne snažia nájsť cestu k lanovke. Od obydlí ide jednak široká lesná cesta, a jednak úzky turistický chodník. Časť turistov sa vracia a mieri na chodník, časť ostáva na ceste. Akonáhle to vidí Janino, hlás mi, že aj on chce ísť po ceste. Pri chate čítam správu od Janka, že lanovka je v prevádzke do 18:00, čo znamená, že posledná jazda dole bude o pol šiestej. OK, máme dostatok času a aj rezervu na hry a prípadné občerstvenie.
Zároveň pozerám do mapy. Lesná cesta končí asi tridsať metrov nad oficiálnym chodníkom ako slepá ulica. Držíme sa preto radšej značky a po kameňoch a hline stúpame hore. Medzičasom sa nad nami nazbierala oblačnosť, takže slniečko je viac schované – a to je len dobre. Človeku sa tak kráča do kopca ľahšie. Čo by nezakryli oblaky, zakryl by blízky les. Ten však zakrýva aj chodník a my sme zrazu medzi popadanými konármi ihličnatých stromov nad potokom a nevieme, kadiaľ pokračovať. Pozerám pod seba a kúsok nižšie vidím, kadiaľ sme mali ísť. Ak som niekde občas stratená, je to skôr obchodné centrum, nie les, ale únava úraduje. Uberáme na tempe a radšej dôkladne sledujeme červeno-biele značenie na stromoch a skalách.
Unavené nohy silne protestujú proti každému ďalšiemu výškovému metru a ja každú chvíľu stojím, funím a syčím ako parná lokomotíva. Máme pred sebou posledný úsek a mne sa zdá byť nekonečný. Akonáhle sa dostávame na širokú štrkovú cestu vedúcu k vrchnej stanici lanovky, môjmu dieťaťu ako keby niekto vymenil baterky. Poskakuje, pobehuje, posledné metre do kopca k reštike pri lanovke doslova a do písmena beží. Nechápem, kde sa v ňom ešte berie toľko energie, ale som za to rada.
Na drevenú lavicu na terase reštaurácie doslova odpadávam. Objednávam kolu Janíkovi a sebe nealkoholické pivo. Zdržiavať sa veľkým jedením sa mi nechce, je niečo po štvrtej a nás čaká štvorhodinová cesta domov. Pôvodne som odtiaľto chcela ísť peši nazad k medzistanici, preto som nebalila plavky ani uterák. Ako tak sedím a sledujem deti čľapkajúce sa v bazéne reštaurácie, ľutujem toto rozhodnutie. Musí mi stačiť studené pivo. A potom nanuk. Definitívne mi došiel cukor.
O pol piatej sadáme na sedačku lanovky a nechávame sa odviezť dole. V aute sa prezúvame a prezliekame a okolo štvrť na šesť volám domov Jankovi, že vyrážame. Dohadujem sa s ním na večeri a hovor ukončujem s tým, že mu budem volať od rafinérie vo Viedni. To má presne štyridsať minút na to, aby nám pripravil jesť. Mám rada takéto návraty. Keď on ostáva doma a my zničení, spotení, unavení prídeme domov a čaká nás teplá večera.
