Prvýkrát sme s Janinom zavítali do nenápadného miestneho lyžiarskeho strediska Planneralm v marci 2022, pretože v JUFA hotel Planneralm pracoval jeden môj dlhoročný kamarát. Sezóna bola v plnom prúde, snehu bolo všade po pás, a tak sme sobotu aj nedeľu strávili úplne inde. V mysli som si však spravila poznámku, že sa do tejto časti Niedere Tauern (oblasť Wölzer Tauern) vrátim. Ten správny čas nastal v polovici júla 2023. Povedala by som, že počasie mohlo byť trochu lepšie, aby sme toho stihli viac, ale keď som hotel rezervovala, zabudla som si naleštiť vešteckú guľu, ktorá tým pádom nefungovala správne (aneb človek mieni, leto mení).
Vstávať a hnať sa na siedmu na raňajky sa nechcelo ani mne, ani môjmu už takmer 10-ročnému kamzíkovi, preto sme z hotela vyrazili až okolo deviatej. A najskôr sme si zabudli šiltovku. OK, to sme boli ešte neďaleko budovy. Vrátila som sa, zobrala čapicu a vyšla von. Potom nás bolel chrbátik z toho veľkého batoha. To už sme ale niekoľko minút šliapali do kopca. Pri predstave, že mi Janino bude píliť boľavým chrbtom uši najbližších niekoľko hodín som ten jeho batoh zobrala, odniesla do izby, prehodila mu veci do menšieho a vrátila sa za ním. Aby sme znova vyšľapali to, čo sme už mali za sebou.
Na šťastie od tejto chvíle šlo všetko viac menej ako po masle. Stúpanie pasienkami bolo celkom pohodové, aj keď išlo priamo hore a netočilo sa v žiadnych serpentínach. Obdivovali sme nádhernú scenériu, ktorá sa nám postupne s výškovými metrami odhaľovala, a zatiaľ sme si nerobili ťažkú hlavu s počasím. Vedela som, že máme čas minimálne do jednej, kým začne pršať.
Pri Plannersee (1789 m) sme si urobili prvú väčšiu zastávku a začali sme sa rozprávať o tom, ku ktorému krížu pôjdeme. Janino dostal na výber bližší a nižší Plannerseekarspitze (2072 m) alebo vzdialenejší a vyšší Hochrettelstein (2220 m). Neprekvapilo ma, že chcel ísť k tomu bližšiemu.
Stúpanie do sedla Plannerknot (1996 m) prestalo byť od horského jazera pohodlné. Nabralo na intenzite a zmenil sa aj charakter trasy. Širokú lesnú cestu nahradil skalnatý turistický chodník, ktorý sa kľukatil pomedzi kosodrevinu ako had. Vľavo od nás sa zatiaľ oblaky poňali zahaľovať Gstemmerspitze (2104 m) a ja som sa začala obávať, že počasie rozhodne tak ako tak za nás, a to tak, že aj keby Janino nejakým zázrakom povedal, že si to dáme na Hochrettelstein, ten už bude v mlieku.
Pohľad zo sedla na juh bol neľútostný. Schattnerzinken (2156 m), Seitnerzinken (2164 m), Schrattnerkogel (2104 m) aj Kreuzkogel (2109 m) boli zahalené hustými tmavosivými mračnami. Kam som až na južnú stranu dovidela, tam to hrozilo dažďom alebo aktuálne pršalo. Skontrolovala som radar a usmiala som sa popod nos. Ešte nejakú tú hodinu a pol sa nám na hrebeni dážď mal vyhýbať.
Z Plannerknotu sme zamierili do prava ku Plannerecku (2003 m), ktorého kríž sme mali takmer na dohľad. Dúfala som, že sa nám podarí prejsť suchou nohou aspoň na Grosser Rotbühel (2019 m), veľké nádeje som si ale nerobila. Hrebeň bol medzi sedlom a najblizším vrcholom … zaujímavý. Na niekoľkých miestach sme sa štverali po skalách, inde sme sa predierali kosodrevinou a zároveň sme neustále museli dávať pozor na to, kadiaľ vedie značka, aby sme neskončili v neschodnom teréne.
Prvé dažďové kvapky mi začali hladiť tvár v momente, ako ma Janino fotil pri kríži. Rýchlo som zobrala z jeho malých rúk ťažký foťák, vložila ho do batoha a popri tom, ako som ho balila do pláštenky, vytiahla som z neho nepremokavú bundu. Janino si zatiaľ vybral svoju vlastnú. Na poslednú chvíľu som si ešte spomenula na môj nový núdzový a neónovo ružový Northfinder pršiplášť, vytiahla som ho spolu s mojou vetrovkou, rozbalila a prehodila cez ruksak kamzíkovi. Keby si bol ráno nechal pôvodný batoh, nebol by pršiplášť potrebný. (Menší ruksačik nemá vlastnú pláštenku do dažďa.)
To, o čom som si myslela, že je prichádzajúci lejak, bola nakoniec iba mierna prehánka. Ešte sme neboli ani pri prvom vleku, keď mrholenie ustalo. Janíkovi sa pri pohľade na širokú lesnú cestu tesne pod hrebeňom rozsvietili očká. „Mamina, zostupujeme,“ oznámil mi niekde na dohľad ďalšieho vleku. Tú cestu som ja na mape videla ako slepú, no zdola sa k nám po nej blížili ľudia. Súhlasila som, že to skúsime a keď, tak sa vrátime nazad na hrebeň.
Cesta nebola slepá. Viedla k umelo vybudovanému jazierku Neues Plannersee, pri ktorom boli lavičky. Zložili sme sa na tých so stolom a Janino sa šiel hrať do vody. Ešte som poriadne nedala ruksak z chrbta, keď mi kričal, že niečo určite musím vidieť. Našiel mrte žubrienok. A mloka alpského.
Jediac margotku, ktorú mi Janko v piatok doniesol cestou z roboty, a obdivujúc ostré zuby hrebeňa Grimmingu (2351 m) v diaľke som skontrolovala radar. Blížil sa čas, kedy podľa mojich odhadov malo začať skutočne pršať. Diera, v ktorej sme doteraz boli a z ktorej na nás podchvíľou nesmelo vykukovalo slniečko, zmizla. Čakal nás už len jednoduchý zostup širokou štrkovou cestou, preto som Janina nijako nenaháňala. Nepremokavé zvršky som mala viac menej po ruke.
Posledné dve sústa tyčinky som do seba doslova hodila, pretože sa bez varovania spustil hustý lejak. Neviem, kedy naposledy sme boli tak rýchlo spakovaní a pripravení na úprk dolu kopcom. Ľudia, ktorí boli pri umelom jazere s nami, nestihli svoje deti ešte poriadne ani obliecť a my už sme za sebou zatvárali elektrický ohradník slúžiaci ako zábrana, aby sa kravy nedostali tam, kam nemali.
Nad hotelom bola otvorená jediná chata, kde sa dalo naobedovať. Vošli sme do Ewis-Hütte a obsadili posledný voľný stôl. Až keď sme začali jesť, uvedomila som si, že nemám peňaženku. Ráno som si optimisticky hovorila, že ju nebudem potrebovať. Nuž, neostalo mi iné ako nechať Janina zápasiť s jeho šnicľom a hranolkami, zobrala som svoje veci a zbehla na izbu. Prezliekla som si premočené turistické nohavice, prezula pohodlné barefootové merelly a vrátila sa k synátorovi. Aspoň mi trochu stihla vychladnúť vrelá polievka s nakrájanou palacinkou (rozumej celestínskymi rezancami).
O druhej popoludní sme sa osprchovaní a prezlečení natiahli obaja do postelí a až do večera sme za zvukov dažďa teplé pelechy neopustili. V nedeľu by malo byť krajšie.
