Val Fiscalina a Rifugio Locatelli

Je pondelok a môj posledný deň v Dolomitoch pred tým, ako sa budem musieť vrátiť do civilizácie a do práce. S mapou v ruke hľadím na údolie Val Fiscalina, ktoré mi všetci odporúčali ako nádherné miesto, a rozhodujem sa, či idem alebo nejdem. Chcela by som urobiť okruh z doliny k Rifugio Locatelli a Tre Cime a odtiaľ ďalej do sedla Forcella Pian di Cengia a k chate Rifugio Zsigmondy – Comici. Časovo mi to vychádza v pohode a v prípade núdze mám so sebou čelovku, jediný problém vidím v tom, že neviem, čo všetko bude pod snehom a aký bude hore terén.

Nakoniec pred pol ôsmou balím veci, sadám do auta a vyrážam na parkovisko v doline – budem mať približne pol hodinku na to, aby som sa priamo na mieste rozhodla, či idem k Rifugio Zsigmondy – Comici alebo k Rifugio Locatelli a Tre Cime – turistický chodník k nim sa rozdeľuje až za chatou Rifugio Fondovalle (ktorá je ako jediná teraz v októbri otvorená a do štvrtej popoludní majú dokonca aj teplé jedlá). Na moje prekvapenie parkovisko na konci nie je úplne prázdne a moje auto nie je jediné, ktoré prechádza cez rampu (Easypark aplikácia tu nefunguje, platiť sa dá v hotovosti alebo kartou a platí sa až pri odchode v automate pri rampe, za hodinu zaplatíte 3,- eurá, po šiestich hodinách už to počíta celodenný lístok v sume 15,- eur). Vonku je okolo nuly, takže sa patrične obliekam a o ôsmej začínam ukrajovať z dnešnej túry. Je zamračené a z velikánov, ktorí obklopujú údolie veľa nevidieť. Za Rifugio Fondovalle je všetko v mlieku a ja viem, že prichádza moment, kedy sa musím definitívne rozhodnúť, ktorou stranou pôjdem. Val Fiscalina alta je úplne v oblakoch. Napravo odo mňa to vo Val Sassovecchio vyzerá nádejnejšie a tak idem k Rifugio Locatelli a hore uvidím, či pôjdem ďalej alebo sa budem musieť vrátiť touto istou dolinou nazad. Stúpanie je spočiatku mierne, ale otepľuje sa a tak využívam drevenú lavičku so stolíkom, aby som si vyzliekla spod nohavíc spodky a zbalila ich do batoha. Na ten zvonka uchytávam aj zimnú Columbiu a pokračujem len v tričku a mojej obľúbenej hybridke od Northfinder.

Chodník vedie popri potoku, v ktorom nie je po vode ani pamiatky. Minimálne nie prvú hodinu, hodinu a pol. Keď konečne vychádzam z lesa a dostávam sa do pásma kosodreviny, môžem naplno obdivovať divadlo, ktoré mi predvádza vietor s oblakmi. Tie sa neustále prevaľujú po štítoch nado mnou, ale Croda Fiscalina Est (2677 m), Croda Fiscalina di Mezzo (2675 m) aj Croda Fiscalina Ovest (2635 m) všetko držia na južnej strane – pri chatách Rifugio Pian di Cengia a Rifugio Zsigmondy – Comici. V prudšom kopci každú chvíľu stojím a fotím. A oddychujem. Je to tretí deň, som dva týždne po viróze a telo už to začína cítiť. Vnútorne som zmierená s možnosťou, že sa od Tre Cime tadiaľto budem vracať a tým pádom viem, že času mám habadej a niet sa kam ponáhľať. Keď sa ku Rifugio Locatelli dostanem do dvanástej, som v časovom pláne, v ktorom by som ešte teoreticky mohla spraviť celý okruh – nie iba cestu hore a zase dole.

Mám v nohách asi päťsto výškových metrov, keď počujem hluk. Najskôr mi to pripomína zvuk, ktorý vydávajú drony, ale ako sa približujem, uvedomujem si, že to by tých dronov muselo byť niekoľko. Za chvíľu som dostatočne blízko na to, aby mi bolo jasné, čo sa deje. Niekde niekto niečo píli. A ten niekto nie je sám. Chodníkom, ktorý sa kľukatí kosodrevinou, postupujem vyššie a vyššie a stretávam prvú partiu lesných robotníkov, ktorí spiľujú kosodrevinu, aby nezasahovala do turistickej trasy. O niekoľko desiatok výškových metrov nado mnou je ďalšia partia. Človek sa cíti, akoby už prišli vianoce. Vo vzduchu visí krásna vôňa orezaných ihličnanov. Aj tak si to ale mohli nechať, keď bude po sezóne – myslím si v duchu. A potom sa smejem sama na sebe. Veď ono už je po sezóne – je druhá polovica októbra. Drvivá väčšina návštevníkov Dolomitov už na tento rok zavesila svoje vybavenie na pomyselný klinec a vrátia sa sem až koncom jari, možno začiatkom leta. To len my, vytrvalí turistickí blázni a milovníci hôr, sme ešte „nezazimovali“.

Nad hlavou sa mi začína trhať oblačnosť. Nie že by bolo vyslovene krásne a jasno, ale konečne od rána vidieť aj modrú oblohu. Situácia za hrebeňom Fiscalín je však stále rovnaká – mlieko. Nie je vidieť ani sedlo Forcella Pian di Cengia. Turistický chodník č. 101 (World Heritage Trail 6) idúci od Rifugio Locatelli do sedla sa predo mnou začína vynárať niekde vo výške 2250 m a ja si hovorím ako dobre, že som si zobrala mačiatka. Je pokrytý zvyškami snehu, ktorý sa cez deň nemá veľmi šancu roztopiť – slnko tam takmer nesvieti. Z oblakov sa postupne vynára Torre di Toblin (2564 m) aj Monte Paterno (2744 m) a ja si uvedomujem, že už som skoro pri chate. Medzičasom som vyšla zo závetria doliny a musela som si obliecť vestu aj nákrčník, ale zima sa dá smerom do kopca stále dobre zvládať. Telo vydáva prebytok vlastnej energie. Idem už doslovne z nohy na nohu a teším sa na to, ako si po skoro štyroch hodinách sadnem niekde na lavičku, najem sa a zhodnotím svoje možnosti.

Celé doobedie som cez aplikáciu Windy priebežne sledovala situáciu tu hore okolo Tre Cime. Celé doobedie tu bolo zamračené a ikony Dolomitov nebolo vidieť. Inak tomu nie je ani keď sa motám okolo zatvorenej chaty Rifugio Locatelli a nestačím sa diviť, koľko je tu ľudí. Toľko turistov ma nepredbiehalo a toľko áut dole na parkovisku nebolo. Väčšina z nich musela prísť autom k Rifugio Auronzo a prejsť sa cez niektoré zo sediel na bokoch skalných veží až sem. A väčšina z nich chce mať tie super truper známe fotky z tunelov vysekaných do úbočia Sasso di Sesto (2539 m). Tú fotku mám samozrejme aj ja. Z leta 2024, keď sme s Janíkom na chate Rifugio Auronzo strávili poslednú noc našej dovolenky v Dolomitoch. Je pekná a motivovala aj tvorcov tričiek – áno, aj tričká sme si vlani obaja kúpili. 🙂

Veže mám za chrbtom, keď od tunelov počujem nadšené výkriky. Otáčam sa a okamžite chápem, prečo sa ľudia tak tešia. Tre Cime sa rozhodli aspoň na pár minút ukázať. Všetci žhavia foťáky a využívajú dieru v oblačnosti. Mňa nevynímajúc. Však keď už som tu… Síce som ich tento rok videla z rôznej vzdialenosti a rôznych smerov už asi štyri razy (naposledy včera), ale ďalšia do zbierky neuškodí. Od chaty vidím ponáhľať sa ďalších ľudí, ktorí chcú využiť viditeľnosť, ale kým sa dostanú až k dieram v skale, je po srande. Tre Cime sú opäť zahalené v oblakoch.

Sadám si na lavičku pri kaplnke Chiesetta San Bernardo di Mentone protettore degli alpinisti a vyťahujem svoj proviant. Do pár sekúnd po tom, čo zašuštím sáčkom, sa okolo mňa zlietne asi pätnásť čiernych vtákov. Pozorne ma sledujú a čakajú, čo dostanú. Keď čakajú podľa ich názoru príliš dlho a nič sa nedeje, začínajú po mne doslova a do písmena „vykrikovať“. Neviem sa prestať smiať. Ako keby okolo mňa sedela banda deciek a hlasno žobrala piškóty. Viem, že pečivo im veľmi dobre nespraví, ale má už niekoľko dní, a tak im pár kúskov nakoniec hádžem. Chytajú ich v letku, ani nečakajú, kým to dopadne na zem. Jeden odvážlivec sa ku mne prikradne zboku a začne ďobať do sáčku, ktorý mám vedľa seba a v ktorom je ďalších päť kúskov žemličiek.

Vďaka neutíchajúcemu vetru je pocitová teplota niekde pod bodom mrazu. Aj keď som naobliekaná, cítim sa nekomfortne. Forcella Pian di Cengia je v oblakoch a ja si hovorím, že to nejdem siliť. Na chatu Rifugio Zsigmondy – Comici môžem ísť kedykoľvek v budúcnosti. Na úrovni Laghi di Piani Superiori mi do chrbta začína svietiť slnko. Foťák som síce už odložila, ale veľmi rýchlo ho vyberám a využívam túto náhlu pozitívnu zmenu. Som asi päťdesiat výškových metrov pod Rifugio Locatelli, keď na mňa spoza sedla Forcella Pain di Cengia zaliate slnkom vykuknú veže nad jazerom Lago di Cengia a ja v momente ľutujem rozhodnutie nepokračovať. Tento môj stav ľútosti trvá asi tak sedem minút. Presne toľko potrebujú oblaky, aby veže aj sedlo opäť pohltili a aby mi jasne dali najavo, že dnes predsa len nebol ten správny deň.

O pol štvrtej som na chate v doline a dávam si gli spaghetti bolognese. Moje hodnotenie dnešného výletu? Neviem, asi som čakala viac. A asi som bola po predošlej túre cez Lago del Sorapis a Forcella Marcuoira príliš okúzlená tým, čo som tam videla. Osobne ma Val Fiscalina a toto miesto nijako zvlášť neohúrili a ak sa sem niekedy vrátim, tak len preto, aby som dokončila okruh, ktorý som mala naplánovaný pôvodne. A možno sa na Rifugio Zsigmondy – Comici vyberiem z iného štartovacieho bodu.