Lago del Sorapis a Forcella Marcuoira

V nedeľu ráno sa budím okolo pol šiestej a kým si chystám raňajky, premýšľam kam ísť. Od soboty večera sa neviem rozhodnúť medzi Val Fiscalinou a okruhom nad jazerom Lago del Sorapis. Val Fiscalina je takpovediac po ruke, len pár kilometrov od môjho ubytovania v Padole, kým ku parkovisku v horskom priesmyku Passo Tre Croci je to takmer hodina cesty. Pri raňajkách otváram appku Windy, kontrolujem počasie a nakoniec sa definitívne rozhodujem pre Lago del Sorapis a návrat do priesmyku cez sedlo Forcella Marcuoira. O pol siedmej sadám do auta, Padola ešte spí. Vonku je tma ako v rohu a keď za sebou nechávam posledné obydlia a pouličné osvetlenie, zapínam diaľkové svetlá. Pri talianskych pesničkách od Iramu, Rafa a Il Volo ukrajujem kilometer za kilometrom až sa nakoniec znova dostávam do civilizácie. Mestečko Auronzo di Cadore sa kúpe v šere nesmelého jesenného svitania a ja môžem obdivovať malebné domčeky a hotelíky popri hlavnej ceste. Niekde pri dedinke Giralba vidím vo výške svetielka. Premýšľam, čo tam hore asi je, keď sa mi nad tými svetielkami začnú vynárať známe obrysy a ja si uvedomujem, že sa pozerám na chatu Rifugio Auronzo a Tre Cime.

S pribúdajúcim svetlom sa mi pred očami vykresľuje viac a viac scenérií tejto časti Dolomitov a keď mi do toho začne Irama spievať Ovunque sarai, podľa ktorej ma moja lektorka Zuzka učila jednoduchý budúci čas, srdce mi plesá a od všetkej tej nádhery mám slzy v očiach. S Grupo del Sorapis po ľavici, Grupo del Cristallo pred sebou a zalesnenými svahmi pohoria Misurina po pravej strane stúpam ku križovatke, kde sa cesta rozdeľuje a smeruje buď do Cortiny alebo ku Lago Misurina a Tre Cime. Áno, napadlo ma dať časť hrebeňovky Misurinou, ktorá nevyžaduje feratovú výstroj, ale potom si v duchu hovorím, že nemusím byť všade a poslušne odbočujem na Passo Tre Croci. Auto parkujem v sedle okolo pol ôsmej a – nie som tu sama. Na šťastie situácia ani zďaleka nepripomína to šialenstvo, okolo ktorého sme šli v auguste, keď sme sa vracali z dovolenky v Corvare. Vtedy tu autá parkovali hlava nehlava a my sme tu stvrdli takmer hodinu, pretože jedna obytná dodávka zaparkovala tak geniálne, že ju museli prísť vytiahnuť hasiči.

Navliekam na seba všetky vrstvy oblečenia, čo mám so sebou, na ruky dávam rukavice a vydávam sa po chodníku č. 215, ktorý až ku Lago del Sorapis kopíruje Alta Via 3. Nie raz sa otáčam dozadu – Grupo del Cristallo osvetľuje vychádzajúce slnko a na vápencových skalách kreslí žltými a oranžovými tónmi. Nádherne to ladí so všetkými smrekovcami opadavými, ktoré už stihli stratiť všetko zo svojej letnej zelenej farby a doslova svietia na žlto. Po zhruba štvrťhodinke v protismere stretávam skupinku turistov. Napadne mi, že záver výstupu k jazeru je možno neschodný, preto sa pýtam na dôvod, pre ktorý sa už vracajú nazad. Na šťastie boli len fotiť východ slnka. Upozorňujú ma, že Sorapis je v tomto ročnom období skôr mlákou ako jazerom, čo ja na šťastie viem a navyše – Sorapis nie je mojou cieľovou destináciou ani jediným dôvodom, prečo som sa sem dnes vybrala. Výstup do sedla Forcella Marcuoira mám naplánovaný už niekoľko rokov.

Pokračujem ďalej lesom a medzi všetkými tými velikánmi, ktorí ma sprevádzajú, sa cítim ako mravček. Lenivo si vykračujem z nohy na nohu a keď sa dostávam k prvým stúpaniam, predbiehajú ma turisti. Za polovicou trasy k jazeru stretávam mamku s troma deťmi a psíkmi. Mám psov rada, zohýnam sa a dávam im možnosť buď ma ignorovať alebo sa nechať pohladkať. Jedna z feniek neváha ani sekundu a už po mne zvesela skáče a nakoniec mi prednými labkami objíme ruky, aby som si to náhodou s tým hladkaním nerozmyslela. „Tutto bene, no ho paura dei cani,“ hovorím majiteľke, keď sa snaží svojich štvornohých miláčikov dostať pod kontrolu. Prehodíme pár slov, ony pokračujú svojím tempom, ja zase svojím. Neprejde päť minút a víta ma prvé zaistené miesto. Akurát ním zostupuje dvojica mladých mužov, takže sa im uhýbam a čakám, kým sa dostanú pod skalu, aby som ja mohla ísť hore. Na začiatku síce musím spraviť trošku väčší krok, ale potom je to istené oceľovým lanom a hoci toto miesto nie je nijako mimoriadne náročné, lano výstup uľahčuje. Hneď za tým stúpam po kovových schodoch a zhora počujem mamičku kričať na deti. Niekedy je fakt sranda, keď človek rozumie reči miestnych.

Ešte pár zaistených a exponovanejších úsekov a som za zákrutou, na ktorej za sebou nechávam Grupo del Cristallo a kde ma vítajú prvé pohľady na velikánov týčiacich sa nad Sorapisom. Strmé vápencové steny sú pokryté snehom a ja začínam premýšľať nad alternatívou, ak sa nebude dať urobiť okruh, ktorý som si naplánovala. Zvažujem dokonca i možnosť na poslednú chvíľu si kúpiť parkovanie pri Rifugio Auronzo a trochu viac sa pomotať okolo Cadini di Misurina. Nakoniec stačí pár ďalších desiatok metrov, aby sa mi odkryl svah po mojej pravej strane, ktorým by som mala stúpať, a ja vidím, že moje obavy boli zbytočné. Nikde žiaden sneh – ak tu aj nejaký bol, slniečko ho dávno roztopilo.

Z diaľky už vidím chatu Rifugio Vandelli a po pravej strane míňam odbočku na turistický chodník č. 216, ktorým pôjdem od jazera hore do sedla Forcella Marcuoira. Pri chate ma zastavuje starší manželský pár. Pani na mňa spustí takou plynulou taliančinou, že z nej zachytávam tak každé tretie slovo a len si domýšľam, čo odo mňa chce. „Parla inglese?“ pýtam sa jej, ale dostávam zápornú odpoveď. Ok, nevadí. Jej manžel je ku mne bližšie a tak sa ho pýtam, kam sa chcú dostať. Ich cieľom je Passo Tre Croci. Netuším, odkiaľ vyrazili a prečo sú zmätení, ani prečo stále trvajú na tom, že oni by radšej išli chodníkom č. 217 (no dobre, toto asi trošku tuším – ak išli tak ako ja, nechce sa im ísť po schodoch a lanách smerom dole), ale nakoniec sa mi úspešne darí presvedčiť ich, že sa fakt musia vrátiť po ceste 215, inak skončia dole v doline a do Passo Tre Croci to budú mať pešo pekný kusisko.

A som pri …. jazere. Alebo pri tom, čo z neho po lete zostalo. Z ruksaku vyberám podzadočník, vyťahujem čokoládu a s pohľadom upretým na Dito di Dio (Prst boží, 2603 m) dopĺňam kalórie. Turisti, ktorí ma predbehli, sa prechádzajú po dne občasného jazera a šmýkajú sa na jeho zamrznutom zvyšku. Všade je ticho a pokoj, až kým sa spomedzi kosodreviny nevyrúti skupina asi pätnástich Poliakov a nezačnú lamentovať nad tým, KDE JE JAZERO. Čakali tyrkysovo modrú vodnú plochu a našli sivasté dno, navyše celá dolinka je v tieni a pôsobí trošku ponuro. Ich sprievodca im (asi trošku neskoro) vysvetľuje, že jazero má vodu len v čase, keď sa topí sneh a ľad z okolitých hôr a kým sa táto voda na konci leta nevyparí. Ak je veľa snehu, voda v jazere vydrží dlhšie, ale v októbri tu spravidla človek skutočne nájde len tyrkysovú mláku.

Hlučnosť skupiny príliš neoceňujem, balím preto zvyšok čokolády, do vrecka si dávam hroznový cukor a odchádzam. Pár minút sa vraciam rovnakou cestou, akou som prišla k jazeru, a stretávam ďalších turistov. Po tom, čo odbočím hore na trasu 216 som zase sama. Stúpanie sa so mnou nemazná, hneď od začiatku je relatívne prudké a na viacerých miestach je nutné skôr liezť po skale než ísť po chodníku. Funím ako parná lokomotíva a stojím každých pár metrov. Občas nad sebou zahliadnem ľudí, ktorí idú opačným smerom a v duchu si nadávam, že dva týždne po covide som si mohla zvoliť aj niečo ľahšie. Na druhej strane – hovorí sa, že telo má ísť do hrobu zhumpľované :-D. Dávam prednosť dvom Talianom, jedného z nich statočne smerom dole ťahá jeho vlčiak. „Vai, ma piano!“ kričí na neho majiteľ a ja sa smejem „Alora vai o piano?“ Pýtam sa a to už sa smejeme obaja.

S výškovými metrami sa mi po vystúpení z lesa znova naskytajú nádherné výhľady na takmer všetky svetové strany. Nie je úplne jasno, ale viditeľnosť je celkom dobrá, takže bez problémov dovidím za Grupo Sorapis až na hrebeň nad Padolou. Okoliu však jednoznačne dominuje pohorie Misuriny s Tre Cime a Grupo del Cristallo. Štyristo výškových metrov na pomerne krátkom úseku za mnou, lúčim sa i s kosodrevinou a stúpanie sa konečne zmierňuje. Spoza zákruty vychádza partia mladých ľudí a jeden z chalanov babám hovorí, že už len chvíľu a sú pri jazere. Keď im hovorím, že tam žiadne jazero nie je, myslia si, že si z nich robím len srandu. Nuž, za dve tri minútky to uvidia na vlastné oči – aj takto z výšky pred koncom stúpania môžete jazero vidieť – v lete tyrkysovo modré, teraz v októbri je to len sivá škvrna v doline.

Kým ich za touto zákrutou čakalo sklamanie, mne padá sánka. Predo mnou je nádherný kotol hrajúci farbami jesene a na náprotivnej strane vidieť sedlo Forcella Marcuoira (2307 m). Stojím, kochám sa a hovorím si, že tá nepríjemná strmina rozhodne stála za to. V bezpečí medzi skalami dávam na koleno ortézu a pomocou oceľových lán klesám dole. Tohto úseku som sa pri plánovaní výletu mierne obávala, pretože fotky skresľujú a ja som poriadne nevedela, do čoho leziem. Nakoniec je to ale úplná pohoda, aj keď je terén exponovaný a treba si dávať pozor, kam človek stúpa. Pohodový je aj prechod strmou skalnou stenou po úzkej cestičke, ktorá je istená oceľovým lanom. Zvyšok kotla je prechádzka ružovou záhradou a pri spätnom pohľade na masív, ktorým som pred chvíľou prechádzala, sa mi ani nechce veriť, že tam niekde je chodník – nie je ho totiž vidieť.

V sedle Forcella Marcuoira (2307 m) nepríjemne fúka a ja som znovu nútená dať si na seba všetky vrstvy, ktoré som si zobrala. Hoci som do kotla stúpala len v tričku s dlhým rukávom a veste, tu obliekam mikinu, zimnú bundu aj zateplenú turistickú sukňu, na krk dávam nákrčník a na ruky opäť naťahujem rukavice. S výhľadom na Pala Perósego (2228 m), Croda dei Zestelis (2432 m), Testa del Bartoldo (2440 m) či Punta delle Croce (2297 m) dojedám polo zamrznutú mliečnu čokoládu a s prstami nepríjemne skrehnutými od studeného vetra si nastavujem paličky. Strmá šotolina, kde si jeden musí hľadať vlastnú cestu, aby tento úsek neplánovane nezjazdil po zadku, mi nič nedaruje. Idem pomalšie ako keď som stúpala do sedla. Intenzívne myslím na Kiku, Grétku a Sylviu a náš záverečný výstup od chaty Oberhütte do sedla Brotrinnl. Terén bol podobne strmý, ale aspoň tam nebola taká šotolina, ako je tu. Darmo, som v Dolomitoch. Ťažko by som tu čakala žulu.

Konečne som dole a v ďalšom nádhernom kotli. Z tejto strany a v nižšej nadmorskej výške je plný stromov a ja sa vďaka ich farbám cítim ako v rozprávke. Krok za krokom si vychutnávam nádheru okolo seba a úplne ignorujem boľavé nohy. Nikam sa neponáhľam – keď raz vleziem do lesa, už z neho nevyleziem a akokoľvek sú smrekovce opadavé okolo mňa úžasné, ja sa chcem čo najdlhšie vyžívať v pohľadoch na všetky tie masívy a hrebene a skaly a …. všetko. Ešte jedna malá, slnkom zaliata čistinka, kde zo seba zhadzujem posledné teplé vrstvy (prestalo fúkať a dostala som sa z tieňa na slnečnú stranu), a som v lese. Klesanie je príjemné, no paličky pre istotu neodkladám až kým neprídem k autu. Tam sa prezúvam a mierim k Misurine. Janinovi som sľúbila doniesť domov nejakú kravičku. Výber je síce v suvenírových obchodoch bohatý, ale kravičiek tam veľa nemajú. Nakoniec končím s tričkom, na chate Malga Popena si dávam cestoviny a obchádzkou cez Toblach sa vraciam do apartmánu. Unavená, ale spokojná.