Napriek tomu, že sa snažím vyhýbať preľudneným miestam a na takú Secedu ma abslútne nič neláka, sú populárne lokality, ktoré vidieť chcem. Jednou z nich bol donedávna aj Piz Boè (3152 m). Prečo donedávna? Lebo už som tam bola. Skoro. Minulý týždeň. Nakoniec som zašla len kúsok za chatu Rifugio Forcella Pordoi a vrátila som sa. Ľudí tam na môj vkus bolo skutočne priveľa a navyše mi hrozilo, že nestihnem poslednú lanovku dole. Prečo? Čítajte ďalej 🙂
Po raňajkách kontrolujem odchody autobusov 472, kupujem si lístok cez aplikáciu a po tom, čo ho aktivujem, kontrolujem si posledné veci v batohu. Autobus by mi mal ísť 9:18 a v Arabbe by som mala byť okolo trištvrte na desať. Či pôjdem na Piz Boè alebo sa vrátim druhou stranou hrebeňa nazad do Arabby sa rozhodnem „za jazdy“.
Tá „jazda“ sa znenazdania komplikuje. Prichádzajú všetky ostatné autobusy, len nie č. 472, na ktorý nás čaká asi dvadsať (drvivá väčšina talianski dôchodcovia, značne im vylepšujem vekový priemer). Je pol desiatej, keď mi píše Janko, či už som v autobuse – lebo on ho na webe prevádzkovateľa vidí, že na našej zastávke už bol. Nuž, nie som. Stále čakáme. A čakáme. A čakáme. Až nakoniec pred trištvrte na desať konečne vidíme linku č. 472 blížiť sa k nám. Na zastávke okamžite nastáva čulý ruch – všetci sa dvíhame z lavičiek a múrikov, na ktorých sme posedávali, a pripravujeme sa na nastúpenie do meškajúceho spoja. Na naše veľké prekvapenie nerobí sľučku a nejde na „autobusovú stanicu“, ako honosne miestni nazvali toto námestíčko s dvoma zastávkami. Všetci neveriacky pozeráme na autobus a potom jeden na druhého a nechápeme, čo sa práve stalo. O pár sekúnd jednej Talianke zvoní telefón. Nie že by som rada počúvala cudzie hovory, ale stojí asi meter odo mňa a nepočuť sa jednoducho nedá. Volá jej niekto z autobusu, ktorý nás práve minul. Dedukujem, že sa mali viacerí ľudia z rôznych lokalít stretnúť práve v ňom a že mali naplánovaný spoločný výlet. „Prendiamo la macchina,“ opakuje stále dokola tomu, kto jej volá. Ono – táto linka premáva len raz za hodinu a ďalšia pôjde 10:18. Je len logické, že ak majú tú možnosť, pôjdu na miesto stretnutia autom, aby na nich zvyšok partie nemusel čakať.
Aj ja zvažujem svoje možnosti. Idem nazad do hotela a vezmem si auto? Problém je, že pravdepodobne neskončím na tom istom mieste, na ktorom začnem. Navyše netuším, či sa mi takto neskoro podarí niekde nájsť voľné parkovacie miesto. Keď sa ku nám blíži autobus mieriaci do Passo Falzarego, pohrávam sa s myšlienkou na výstup na Croda Negra. Lenže lístok už mám kúpený a je presne na opačný smer. Postávam na zastávke, prechádzam sa, pozerám na hodinky. A so mnou týmto istým procesom prechádza asi sedem ďalších starších ľudí, ktorí sa rozhodli počkať na ďalší spoj. Ten prichádza na šťastie načas a všetkých nás berie tam, kam chceme ísť. Ja vystupujem v Arabbe o trištvrte na jedenásť a je približne jedenásť, keď vyliezam z kabínkovej lanovky a začínam svoj dnešný nenáročný prechod popod Sass Ciapel (2557 m). Síce som pôvodne chcela ísť priamo hrebeňom a prejsť aj cez Sass Ciapel, ale časový rozvrh mi skomplikovala miestna doprava a zároveň už začalo poriadne pripekať slniečko.
Príjemným chodníkom postupne ukrajujem zo vzdialenosti, ktorú musím prekonať, aby som sa dostala ku chate Rifugio Fredarola Harbor a odtiaľ do Passo Pordoi. Neponáhľam sa, dnes ma čaká skôr klesanie ako stúpanie. Vychutnávam si výhľady na Marmoladu, na ktorú sme sa s Janinom vlani vyviezli, aby som si v hlave odškrtla zdanlivo zaujímavé miesto a spravila mentálnu poznámku, že za cenu lanovky to zas tak veľmi nestojí. Je to práve Marmolada, ktorá zacláňa vo väčších výhľadoch. Z tejto strany hrebeňa mi robí spoločnosť dobré dve hodiny a jedinou zmenou je Roda de Mulon (2880 m) s priľahými vrcholmi.
Väčšinu turistov stretávam v protismere. Keďže chodník 601 tu kopíruje viacdňovú Alta Via 2, nerobím si ilúzie a je mi jasné, že dnes tu sama nebudem. Pôvodne som aj preto chcela ísť po hrebeni, ale keď mám konečne Sass Ciapel na dohľad, vidím, že je tam rovnaké množstvo turistov ako tu dole. Veľmi strmým svahom sa štverám aspoň na kopček bez mena vedľa Sass Ciapel, odkiaľ sa mi ako na dlani ukazuje táto strana Gruppo dla Sella s Piz Boè a lanovkou. Po chvíli vyťahujem ortézu na koleno a pomaly krok za krokom klesám nazad smerom ku turistickej trase. Nápad ísť vrchom definitívne zavrhujem. Je veľmi teplo a ide tadiaľ naozaj veľa ľudí. (Ja viem, irónia – tu sa sťažujem na množstvo ľudí, ale potom sa v pohode vyveziem na ešte frekventovanejšie miesto. 😀 )
Chata Rifugio Vièl dal Pan je beznádejne plná. Turisti sú vnútri, na terase a všade na svahoch naokolo. Pripadám si ako na hlavnej vlakovej stanici vo veľkom meste v čase najväčšej dopravnej špičky. Opieram sa o zábradlie terasy a s pohľadom upretým na Marmoladu do seba pchám dve buchtičky. Tretiu beriem do ruky a dojedám ju po ceste. Nechce sa mi tu zdržiavať viac než je nevyhnutne nutné. Napriek tomu, že počet ľudí (stále prevažne v protismere) pribúda, nijak zvlášť mi to nevadí. Chodník už ani nie je chodníkom, ale skôr širšou cestou traverzujúcou svah, takže odpadla nutnosť vyhýbať sa a ukračovať do strany – všetci sa v pohode zmestíme vedľa seba.
Pri chate Rifugio Fredarola Harbor prebiehajú intenzívne stavebné práce. Vďaka nim je pôvodný chodník neschodný a obchádzka vedie zľava popod bezmenný kopček, na ktorom stála (a možno stále stojí – zdola to nevidieť) chata Rifugio Sass Becè. Asi za desať minút som nazad na pôvodnej trase a dostávam sa do tieňa Sas Becè (2534 m). Chvala bohu, hovorím si v duchu. Slnka som na dnes už mala dosť. Obdivujem ľudí, ktorí takto krátko po obede mieria smerom hore. Ja idem dole, nevydávam veľa energie, no aj tak sa potím ako somár v kufri. Passo Pordoi nás víta ďalšími stavebnými prácami a ďalšou obchádzkou. Tu už si to ale každý skracuje ako mu príde, len aby sa čo najrýchlejšie dostal dole. Vrch horského priesmyku je doslova posiaty autami, obytnými dodávkami a karavanmi, o motorkách nehovoriac. Sú skoro dve hodiny a ja premýšľam, či idem vyhadzovať tridsať euro za lanovku hore – dole alebo sa na to vykašlem. Nazad do hotela sa mi však ešte ísť nechce.
Nakoniec kupujem lístok a pohodlne sa veziem hore. Teda – tak pohodlne, ako to v preplnenej kabíne ide. Ale môžem si za to sama – vedome som sa vybrala na miesto, ktoré koluje po sociálnych sieťach ako chrípka po svete. Vystupujem na vrchnej stanici a hľadím na tú ľahko dostupnú trojtisícovku ako pes na krvavý steak. Aj by som, ale – stihnem to? Chce sa mi predierať niektorým z turistických chodníkov, ktoré sú doslova posiate ľuďmi? A stihnem poslednú lanovku dole? Nakoniec si hovorím, že steak nechám steakom a vychutnám si prostredie okolo lanovky a chaty Rifugio Forcella Pordoi učupenej v skalnom okne, cez ktoré vedie pešia prístupová cesta – jedna z mála, na ktorej človek nepotrebuje feratovú výstroj ani v jednom bode.
Od chaty sa vraciam nazad na planinu, ktorá sa rozprestiera okolo hornej stanice lanovky, aby som si vychutnala aj výhľady na Rosengarden a Sassolungo. Spomínam na našu záverečnú túru z minulého roka, ktorú sme začínali z parkoviska Passo Sella už o siedmej ráno a dobré tri – štyri hodiny sme nestretli nikoho okrem svišťov a kráv. To bol úžasný deň. Museli sme síce čeliť davom, ale až v záverečnej časti.
Pred pol treťou píšem Jankovi, že sa ešte trochu pomotám a pôjdem dole. Robí si zo mňa srandu, že aby som sa vôbec do piatej dostala do lanovky, keď je tam tak veľa ľudí a premáva len každých desať minút. V mysli si ťukám na čelo, či sa zbláznil – prečo by som sa do lanovky nemala dostať? A potom vchádzam do budovy lanovky a na to čelo si ťukať prestávam. Od turniketu sa rad ľudí hadí až vonku na terasu na opačnej strane. Zahadzujem všetky iné plány a rýchlo sa staviam na jeho koniec. Najbližší autobus ide 14:55 a ja začínam silno pochybovať o tom, že ho stihnem, najmä ak lanovka ide naozaj len každých desať minút. Na moje prekvapenie sa posúvame celkom rýchlo – prevádzkovatelia prispôsobili interval jazdy davom a akonáhle príde kabína hore, nastupujú do nej turisti a hneď ide dole. Je trištvrte na tri, keď som dole aj ja. Autobusová zastávka je rovno pri obchode so suvenírmi, pred ktorým majú vystavených niekoľko takých tých typických vianočných trpaslíkov. Mám doma vášnivého zberateľa, takže beriem prvého trpajzla, čo mi prichádza pod ruku a mierim k pokladni. „Vorebbe la borsa?“ pýta sa ma predavačka, keď platím. Nie, nechcem tašku. Chcem stihnúť autobus.
Sadám si na druhé sedadlo za vodičom a mám perfektný výhľad. Najskôr míňame dvojicu Češiek, parkujúcich pod vrcholom priesmyku na mieste, o ktorom si určite myslia, že im poskytuje aké také súkromie. Nuž, všetci máme možnosť vidieť, ako sa pácha hygiena bez sprchy a vody tečúcej z vodovodného kohútika. Keď nie je iná možnosť, stačí aj dvojlitrová plastová fľaša, ktorú na vás leje váš kamarát. V jednej zo zákrut autobus zastavuje. Mladá Talianka na maličkom autíčku sa dohaduje so šoférom, ako sa jeden druhému vyhnú, keď za Taliankou zastavuje motorka. Spolujazdkyňa zoskakuje a pri tom pohybe jej spod prilby vypadáva na cestu umelý cop. Kým šofér motorky frčí okolo Talianky, spolujazdkyňa ide pešo. Všetci do jedného ohnivo gestikulujeme a ukazujeme jej, že niečo stratila. Vracia sa nazad, padnutý cop dvíha zo zeme a čaká, kým sa mladá baba v aute konečne pohne ďalej. Ďalšia zákruta, šofér autobusu poctivo trúbi, no našim slovenským spoluobčanom to evidentne nedochádza. Takmer to do nás vpália, šofér s bratislavskou poznávacou značkou dupe na brzdu tak, že spolujazdkyňa skoro bozkáva palubnú dosku.
Všetko samozrejme píšem Jankovi (musím si nejako skrátiť dlhú chvíľu). Ten sa ma v jednej zo správ pýta, akú komédiu to sledujem. Sme kúsok pred Arabbou, keď sa komédia takmer mení na tragédiu. Autobus zastavuje, pretože sa mu musí uhnúť auto v protismere. To zastavuje tiež a postarší pán za volantom zvažuje svoje možnosti, zatiaľ čo tak typicky taliansky kecá s autobusárom. Za ten čas za ním stihlo zastaviť niekoľko motoriek. Starý pán zaraďuje spiatočku a cúva. A cúva. A cúva. Šofér mu kričí „basta!“, spolujazdkyňa v aute divoko gestikuluje. A šofér ďalej cúva. Až kým nenaberie prvého motorkára, ktorého aj s motorkou odhadzuje do priľahlej priekopy. V autobuse okamžite ostáva mrazivé ticho. Starký vystupuje a s ním aj tri postaršie dámy, ktoré vezie. Medzitým k motorkárovi prichádzajú jeho kamaráti, pomáhajú mu zdvihnúť stroj a kontrolujú, či je v poriadku on aj jeho motorka. Sme v Taliansku, asi by ma nemalo prekvapovať, že starý pán začne motorkárovi bez okolkov nadávať. Ženy krútia hlavou, my v autobuse rovnako. Problémy spôsobil on, ale tvári sa, ako keby za všetko mohol motorkár. Škoda reči. Pánko nastupuje nazad do auta, štartuje, zaraďuje spiatočku. Spolujazdkyne ostali vonku, aby mu ukazovali, koľko môže ešte cúvnuť (motorkári sa samozrejme posunuli). Obe mu kričia „basta!“, polovica autobusu kričí (úplne zbytočne, lebo nás vonku nepočuť, ale aj tak sa snažíme) „basta!“. Chlap ako keby bol hluchý aj slepý, takmer znova nacúva do toho istého motorkára.
Poviem vám, zážitková cesta. Naozaj. „Grazie mille per il sicuro viaggio e buon lavoro,“ hovorím šoférovi, keď v Corvare vystupujem. A myslím to vážne. Usmeje sa na mňa, kývne hlavou a ja viem, že o pár minút bude znova na tej istej trase, aby turistov odviezol do Passo Pordoi. Že tú trasu pozná ako svoje vlastné topánky, lebo ju absolvuje niekoľko razy denne. Že situácie, aké sme zažili dnes, určite zažíva často. Niektoré sú úsmevné, niektoré sú nebezpečné, niektoré možno končia vážnejšími kolíziami. Lebo to je jednoducho život a to je pohyb po preplnených horských cestách Dolomitov. Ja by som si len želala, aby sme my bežní ľudia boli voči sebe ohľaduplnejší a zhovievavejší a aby sme sa nesprávali tak ako ten starec, ktorý sa zachoval ako kus…..(doplňte si čo chcete).
