Za výhľadmi okruhom okolo Sassolungo a Sasso Piatto

Najnáročnejšiu túru plánovanú pre náš pobyt v Corvare som si nechala na posledný deň. Ani tak nie preto, aby sme sa pred ňou „rozchodili“ (tento rok sme turistike veľmi nedali), ale skôr kvôli počasiu. Predpovede sa búrkami a dažďom vyhrážali denno denne a mne sa nechcelo na 17-18km dlhej trase Janina hnať ako dostihového koňa len preto, aby sme náhodou nezmokli. Piatoček vyzeral byť v pohode – a aj bol, celú dobu, čo sme boli na túre. V čase, keď píšem tento článok (šesť hodín podvečer sediac v obývačke nášho apartmánu s otvorenými balkónovými dverami) je vonku solídna búrka. 🙂

Autopilot ma budí o trištvrte na šesť ráno. Potichu odchádzam do kuchyne, aby som pripravila raňajky sebe aj Janinovi. Veci v batohoch máme zbalené a pripravené už od štvrtka večera. O šiestej spachtoša budím a idem do kúpeľne. Samozrejme kým z nej vyleziem, on je ešte v posteli. Potrebuje trochu povzbudenia, ale aj tak do tej bábovky skôr vŕta prstom než by skutočne jedol. Nevadí, balím mu ju do uzatvárateľného vrecka na neskôr. Približne o pol siedmej sedíme v aute, Corvara je ešte ponorená do ticha a takmer aj do tmy. Na teplomeri je jedenásť stupňov a v aute je chladno. Púšťam kúrenie a snažím sa kamzíka trochu prebrať. Postupne sa rozkecáva a kým prídeme ku spodnej stanici lanovky vedúcej do sedla Furcela del Sassolungo, už je takmer prebudený. Všetky parkoviská sú platené a aj keď je len sedem ráno, už je tu pánko, ktorý ma naviguje, kde mám odstaviť auto (od 6:59 do 15:44 som zaplatila 22,50 – t.z. 2,50 za hodinu).

Vonku je sviežo. Obaja na seba obliekame všetky dostupné vrstvy a pomaly sa vydávame v protismere hodinových ručičiek – najskôr popod Sassolungo, potom popod Sasso Piatto. Chodník č. 526 vedie pomedzi krásne skalné mesto a viac menej kopíruje vrstevnicu. Nikde nie je ani živej duše. Užívame si studené augustové ráno a obzeráme sa okolo seba. Za pár minút sme z lesa von, ale vďaka Gruppo del Sella s najvyšším (a najznámejším) vrcholom Piz Boé (3152 m) sme stále v tieni. Prví „turisti“, ktorých stretávame, sú svište polihujúce na skalách a kameňoch na ľavo od chodníka. My dvaja pre nich žiadnu hrozbu nepredstavujeme, takže nás ignorujú a hľadia si svojho. Na pár chvíľ sa nám dokonca podarí zahliadnuť dve mláďatká.

Spoza Gruppo del Sella vychádza slnko. Prvé lúče ohrievajú vzduch dostatočne na to, aby sa z bundy a mikiny vyzliekol aj ten môj zimomravý kamzík (ja už som dávno iba v tielku a tričku). Pri chate Emilio Comici Hutte stretávame prvých ľudských turistov. Videla som ich nad nami (a za nami) odkedy sme vyšli z lesa, od parkoviska išli alternatívnym chodníkom 526C, ktorý je zároveň cyklotrasou. Mne sa jeho začiatok nechcelo ráno hľadať a pravdupovediac, vďaka svišťom som svojej pohodlnosti nateraz vďačná. Päťstodvadsaťšestka sa znovu rozdeľuje kúsok za chatou. Síce som pôvodne chcela ísť po chodníku 526A, ale mám smolu. Kamzík zmerčil kravy a nehrozí presvedčiť ho, že chceme ísť inakadiaľ. Dávame zbohom výhľadom na Gruppo del Sella a Národný park Puez – Odlez a začíname prudšie klesať. Najskôr širokou štrkovou cestou, na ktorej nám ide naproti asi desať teliatok, neskôr sa z nej odpájame a pokračujeme cikcakovitým skalnatým chodníkom opäť do lesa. Janík si užíva deň a ja dávam pozor na mapu, aby sme sa neodklonili na trasu 526B – urobili by sme si totiž poriadnu zachádzku k vrchnej stanici lanovky Monte Seura.

Jediné iné živé duše, ktoré nám robia spoločnosť v lese a potom na nie veľmi príjemnej šotoline, sú kravy. Nie len že sa pasú na pasienkoch okolo. Ony sa pasú aj medzi skalami a kameňmi priamo popri turistickom chodníku. Jediné miesto, kam sa im nechce je spomínaná šotolina – na nej nič nerastie. Stále ideme pomalým vychádzkovým tempom, nikam sa neponáhľame a vychutnávame si krásny deň. Miernym stúpaním do sedla, v ktorom sa znovu spája cesta 526 a 526B, si hovorím ako dobre, že sme šli v protismere hodinových ručičiek (keď k nemu prichádzame, je cca desať doobeda a my sme na ceste už tri pohodové hodiny). Drvivá väčšina ľudí totiž túto trasu robí v smere hodinových ručičiek a teda ak sa aj dnes rozhodlo veľa turistov vychutnať si výhľady na okolité horstvá, sú od nás veľmi ďaleko a navyše v protismere.

Že stav bez turistov nebude trvať dlhšie zisťujem hneď ako prichádzame ku turistickému rázcestníku. Množstvo ľudí sa vyviezlo lanovkou Monte Seura alebo začali v dedine Santa Crestina a v tomto bode sa naše cesty spájajú. Trochu sa občerstvíme a pokračujeme ďalej. Relatívne strmý zostup úzkym kamenistým chodníkom je istený na jednom mieste oceľovým lanom. Terén síce nie je nebezpečný, ale smerom dole sa týmto úsekom ide nepríjemne. Na šťastie to netrvá viac ako pár minút a my sme opäť na pohodlnom chodníku, ktorý ide najskôr kamenistým svahom a neskôr vchádza do lesa. Turistov pribúda aj v opačnom smere, zdravíme sa, vyhýbame jeden druhému. Občas mierne stúpame, aby sme dobehli naklesané metre, inokedy je to opačne. Ani nevieme ako a sme pod úzkou dolinou Langkofelkar, ktorá rozdeľuje Sassolungo a Sasso Piatto a na vrchu ktorej je horná stanica lanovky. Kým som nevedela, aká lanovka vedie hore medzi týchto dvoch velikánov, zvažovala som kratšiu alternatívu – zostup dolinou cez Rifugio Vincenza a potom popod Sasso Piatto nazad do sedla Sella. Akonáhle som ale videla na obrázkoch kabínky lanovky, ktoré nie sú vhodné pre viac ako dvoch ľudí, bolo mi jasné, že toto Janino nedá. Radšej bude šliapať po svojich o pár kilometrov navyše.

Za križovatkou ciest začína trasa 527 a my ešte chvíľu klesáme, ale dobré časy bez námahy nám končia. Najskôr štrkom, neskôr lesom začíname naberať výškové metre a čím bližšie sme ku križovatke s trasou 531, tým je stúpanie prudšie. Aspoň že sme stále viac menej v tieni a nevadí nám pripekajúce slniečko. Obloha je stále azúrovo modrá a len sem tam sa na nej objavia načechrané biele obláčiky. Hore dávame zbohom výhľadom na slávnu Secedu (z tohto uhla neohúrila a nie som si istá, či sa mi len kvôli jednému konkrétnemu celosvetovo známemu výhľadu chce niekedy absolvovať cestu lanovkou hore a dole, keď viem, aké je to miesto obvykle preplnené) a Národný park Puez – Odles, ktorý sme objavovali v stredu, a vítame prvé výhľady na Národný park Schlern – Rosengarten. Hľadiac na toto pohorie si robím v mysli poznámku, že v najbližších rokoch sa sem musím vrátiť a spoznať ho lepšie.

Viac menej po vrstevnici alebo miernym stúpaním mierime k chate Rifugio Sasso Piatto. Malo by nám to trvať necelú trištvrte hodinku, ale ako tak od začiatku sledujem rázcestníky a údaje na nich, prestávam im veriť – rovnaký časový údaj bol dole pri Piz da Uridl (2101 m). Ľudí pribúda. Pripájajú sa k päťstodvadsaťsedmičke z rôznych bodov planiny Alpe de Suisi, náhornej plošiny známej tým, že ide o najväčšie pasienky v Európe. Z turistického chodníka schádzame pred záverečným stúpaním na širokú štrkovú cestu, ktorá vedie prudko hore. Na jej konci je – CHATA! Nie že by sme boli takí unavení, hoci už máme v nohách nejakých jedenásť kilometrov. Ale sme hladní ako vlci. A spotení, takže neostávame na terase, ale mierime dnu. Musím povedať, že toto je zatiaľ najlepšie jedlo a najlepšia obsluha, aké sme v Dolomitoch zažili. Aj keď majú plno a čašníci sa nezastavia, sú milí a ústretoví. Na jedlo čakáme doslova len pár minút a ja sa neviem dojesť mojich „obyčajných“ vajec so slaninou a opečenými zemiakmi. Cisársky trhanec do Janina padá rýchlosťou blesku a keď je za polovicou, oznamuje mi, že už nevládze. Nuž, dojedám. V kľude dopijeme kolu a nealko pivo, ja si skočím na toaletu a pred jednou vyrážame na poslednú etapu našej okružnej trasy.

Ak by som mala zhrnúť naše výlety v Dolomitoch, tak okruh okolo Sassolungo a Sasso Piatto bol jednoznačne najkrajším (a keďže článok dokončujem až doma, tak môžem povedať, že aj vrátane Tre Cime, kde sme boli v sobotu a spali sme na chate Auronzo). Celý deň sme mali výhľady na NP Puez – Odles, Secedu, Alpe de Suisi, Rosengarten, neskôr na Marmoladu a hory okolo nej, a Gruppo del Sella nás sprevádzalo naším dobrodružstvom na začiatku aj na konci. Vzhľadom na dĺžku (my sme prešli niečo cez 18km) a na prevýšenie by som túto trasu určite nezaradila medzi ľahké túry, ale nie je to ani žiaden zabiják, na ktorom sú potrebné neviem aké skúsenosti či výbava. S trochou tréningu to zvládne aj dieťa.