„Dávaj si pozor na to, čo si želáš. Mohlo by sa ti to splniť.“ Poznáte to? Ja si po júlovej dovolenke vo Valle Aurina na svoje želania začnem zrejme dávať oveľa väčší pozor, lebo naozaj majú tendenciu plniť sa – akurát že nie všetky spôsobom, ktorý je môjmu srdcu milý. Keď sme odchádzali z Bratislavy, tešila som sa na to, ako sa v severnom Taliansku schladím. Niekto tam hore ma zobral za slovo – nadelil nám na hrebene Zillertalských Álp poriadnu nádielku snehu a rozhodol sa, že nám nedopraje príliš mnoho slniečka a tepla.
Plánovanie túr sa menilo nie len zo dňa na deň, ale často aj z hodiny na hodinu. Kým v utorok sme si hovorili, že sa v stredu prejdeme z vrchnej stanice lanovky na Speikboden a vrátime sa po hrebeni k medzistanici, išli sme nakoniec len na vodopády Reinbachfall a potom sme si dali obed v Bergrestaurant Speikboden v spomínanej medzistanici. Chutné jedlo nám spríjemnila slovenská čašníčka, ktorá sa ma pri mojom objednávaní jedla po taliansky opýtala „z ktorej časti Čiech ste?“ Všetci traja sme sa rozosmiali a ja som jej odpovedala, že z Bratislavy. Svoju otázku hneď vysvetlila – nie že by som hovorila po taliansky tak zle, ale ten náš slovensko-český prízvuk je nezameniteľný a odkedy v reštaurácii pracuje, stretla tam viac Čechov než Slovákov.
Trojhodinová hrebeňovka nakoniec pripadá na štvrtok, pretože na piatok sú vydané výstrahy pred búrkami. Z hotela sa neponáhľame – nejdeme ďaleko a túra nebude trvať dlho. Po raňajkách sa vraciame na izbu, ja si ešte čítam knihu Mlha, moře, mordýři od Jeffery Russela a chlapci zabíjajú čas po svojom (mimochodom, ak ste priaznivcami Úžasnej Zeměplochy od Terry Pratchetta, Jeffery Russela vrelo odporúčam). Okolo desiatej v mobilnej appke Sudtirolmobil pozerám, kedy nám idú autobusy a keďže si chcem ešte v neďalekom obchode kúpiť mikinu, pomaly tých mojich Jankov vyháňam od elektroniky a balíme.
S kapucňou, či bez kapucne? Pripadám si ako Karen zo seriálu Krok za krokom, keď sa v jednom z dielov pýtala svojej sestry Dany „s kloboukem, nebo bez klobouku?“ a dostala štipľavú odpoveď „s mozkem, nebo bez mozku?“. Keďže nechcem svoj mozog nechať v obchode, vyberám mikinu s kapucňou, ale ešte si ju pre istotu skúšam pod moju Northifnder Polartec Orlova, na ktorej mám pomerne tesné rukávy. Keď som si istá, že všetko sedí, platím, bundu si rovno obliekam a pokračujeme na zastávku. Inak, toto je celkom fajn vec – drvivá väčšina hotelov, penziónov a iných ubytovacích zariadení v regióne Trentino – Alto Adige vám v rámci pobytu dá Sudtirol card, s ktorou máte (okrem iného) miestnu dopravu zdarma. Aspoň čiastočne sa im tak darí regulovať osobnú dopravu a parkovanie.
Asi po dvadsiatich minútach vystupujeme na zastávke pri spodnej stanici lanovky, predbiehame hlúčiky ľudí postávajúce okolo automatov na lístky, vyťahujeme svoje týždňové karty a plynule prechádzame turniketom. Dole je teplo, ale s pribúdajúcimi výškovými metrami sa teplota vzduchu znižuje a pocitovo ju znepríjemňuje aj neustály vietor. Na medzistanici sa tento raz príliš nezdržiavame, mierime rovno k mini ZOO, kde je sedačková lanovka Sonnklar. Trochu som sa obávala, či nebudú mať obednú prestávku, lebo to Taliani radi – sezóna nesezóna. Na šťastie lanovka premáva aj keď je pár minút po dvanástej.
Hore nepríjemne fúka a ja si gratulujem, že mi nebolo ľúto dať o desať eur viac za mikinu s kapucňou (pri tej cene to už bolo aj tak jedno 😀 ). Vlasy zastrkávam za uši, kapucňu dávam na hlavu a aby mi ju vietor nesfúkol, priťahujem si ju šnúrkami. Chlapci ma postupne nechávajú ďaleko za sebou – na rozdiel odo mňa nefotia. Rozhliadam sa okolo seba a spomínam, kde všade bol vlani v júni ešte sneh. Tiež vtedy nebolo najteplejšie, ale sneh nebol čerstvý ako teraz na hrebeňoch Zillertalských Álp. Bol pozostatkom z výdatnej májovej nádielky, ktorá nám spôsobila problémy aj vo Valle Rossa.
Ani nie o pol hodinku sme pri vrcholovom kríži. A okrem nás len dve ďalšie turistky. Obvykle je vrchol doslova obsypaný ľuďmi, no mnohých zrejme odradilo nevyspytateľné počasie. Fotíme sa, pózujeme, vychutnávame výhľady a Janino do seba pchá gumených medvedíkov, ktorých dostal k obedu v Bergrestaurant Speikboden predošlý deň. Pri pohľade nazad k vrchnej stanici lanovky vidíme veľkú skupinu turistov. Gratulujeme si, že sme ich nevystihli tu, dávam si na koleno a členok ortézu a pokračujeme v trase. Od vrcholového kríža už budeme v podstate len klesať.
Trasa je viac než malebná. Je jedno, na ktorú stranu sa človek pozrie, všade sú nádherné výhľady. Napriek oblačnosti je celkom dobrá viditeľnosť, takže za hrebeňom nad obcou Selva dei Molini máme Dolomity takmer ako na dlani. Len tipujem, čo všetko vidieť a po chvíli chlapcom podľa tvaru a množstva snehu ukazujem Ghiacciaio della Marmolada, ľadovec Marmolada, z ktorého sa v roku 2022 odtrhol veľký kus a následná lavína si vyžiadala jedenásť obetí. Dodnes si pamätám, ako sme s hrôzou sledovali videá, čo sa podarilo nakrútiť ľuďom na okolitých chatách a pár horolezcom, ktorí mali to šťastie, že v čase kolapsu už boli mimo zasiahnutú časť trasy.
Onedlho sa trasa rozdvojuje – ďalej rovno dole pokračuje chodník, ktorý sa napája na Kellerbauerhohenweg, my odbočujeme do prava k Seewassernocku (2433 m) a výhľady na Dolomity nechávame za sebou. Nevadí, na začiatku augusta sa nimi nebudem musieť kochať len takto z diaľky. Hneď prvú augustovú sobotu mierime do Corvary. Vlani som tam bola s Janíkom, tento rok tam pôjdem s veľkým Jankom. 🙂
Zostup je spočiatku pohodový. Skaly, skalné platne, pekné zákutia, z ktorých sa dobre fotí. Pod Il Dosso Grande (2400 m) ignorujeme skratku do údolia medzistanice a pokračujeme ďalej až ku oficiálnej križovatke turistických chodníkov. Klesanie naberá na intenzite a na niektorých miestach začína byť pre moje kolená nepríjemné. Kamzík skacká a užíva si terén a vo mne sa nezaprie materinský pud (v tomto prípade rozumej prehnaná starostlivosť). Najmä pri pohľade na zráz pod nami. „Tu by si si fakt mohol dávať väčší pozor,“ napomínam ho, za čo si vyslúžim škaredý pohľad a frflanie. Podľa hesla, ktoré sme si zaviedli počas túr „najskôr poslúchni, potom sa pýtaj“ prestane skackať a keď si dávame pauzu, počujem z jeho úst pubertou líznuté „prečo?“
Na križovatke vyberám energetický gél a hroznový cukor s magnéziom. Nie že by sme za sebou mali nejakú extrémne náročnú trasu, ale čas obeda dávno pominul a my sme hladní. Janino sa tvrdohlavo chce zastaviť najskôr v mini ZOO, takže do reštaurácie sa skôr ako o hodinu nedostaneme a ktovie, ako dlho im bude trvať príprava jedla. Otázne je aj to, či vôbec jesť budeme, pretože čas pokročil a nás bude čakať večera v hoteli. Okrem toho, energetický gél som doteraz na túrach nevyužívala, vystačila som si s hroznovým cukrom, tekutým magnéziom a proteínovými tyčinkami. Kedy inokedy vyskúšať jeho efektivitu ak nie na takejto nenáročnej turistike?
Zahajujeme posledný zostup a ja kamzíkovi povoľujem skackať a ísť vlastným spôsobom. Už pod nami nie je žiaden zráz a nebezpečenstvo úrazu je minimálne. Keď zo skalnatého terénu prechádzame na príjemný lesný chodníček, uľavujem kolenám a všade, kde je to možné, sa snažím klesanie absolvovať pobehnutím. Musím pritom síce myslieť na môj zoskrutkovaný chrbát, ale na mäkkej lesnej pôde nie sú došľapy také tvrdé a keď dopadnem len na špičky, dokážem nárazy tlmiť ešte lepšie.
Po povinnej zastávke v mini ZOO ideme konečne do reštaurácie. Sú približne štyri a posledná lanovka dole ide o piatej. Ak nechceme trasu absolvovať pešo, musíme si pohnúť. Na šťastie, o tomto čase sú tu už len oneskorenci ako my. Napriek tomu, že nám v žalúdkoch vytrvalo vyhrávajú muzikanti, dávame si len niečo na pitie a Janino si dáva veľký linecký koláčik, o ktorý sa delí so mnou. O siedmej začína hotelová večera a keby si teraz dali plnohodnotné jedlo, už by sme hladní neboli.