Po celodennej túre predošlého dňa, kedy sme nastúpali celkovo približne tisíc výškových metrov a kochali sa pohľadmi na Zillertálske Alpy, sme si povedali, že potrebujeme niečo ľahšie. Výber bol jednoduchý a rýchly – dolinou Zamsergrund do Talianska a obed na chate Pfitscher-Joch-Haus (2275 m). Janči si k tomu chcel pridať aj výstup na Rotbachlspitze (2895 m) s tým, že my ho na chate počkáme. Alebo pôjdeme, ak sa nám bude chcieť.
Naši spolunocľažníci nás budia pílením dreva ešte za tmy. Janino odoláva, ale aj jeho ušné bubienky to vzdávajú a o pol siedmej mi lezie do postele. Chvíľu sa tulkáme a dohadujeme sa, ako vyriešime naše turistické plány. Pár minút po ôsmej už rozrážame studený vzduch a popri vodnej hladine Schlegeisu sa prepracovávame k ústiu doliny Zamsergrund. Slniečko sa cez okolité trojtisícovky ešte neprehuplo a je chladno. Tričko s krátkym rukávom, tričko s dlhým rukávom, mikina. Trojštvrťové turistické legíny viac chladia než by hriali a tak pridávam do kroku. Nie na dlho. Janíkovi sa nechce ponáhľať, hoci ani jemu nie je najteplejšie.
Dolina, stále zahalená v tieni a studenom horskom vzduchu, je nádherná. Z diaľky počujeme hukot vody a keď prídeme bližšie, ostávame stáť a hľadieť na mohutný vodopád potoka Unterschrammbach, ktorý sa ako divoká riava valí dolu spomedzi Olpereru (3476 m) a Fuβteinu (3380 m) do riečky Zamser Bach. Snažím sa ho odfotiť, ale svetelné podmienky mi veľmi neprajú. Dole je tmavo, hore príliš veľa slnka. Niekedy je lepšie si veci jednoducho len vychutnať pohľadom.
O kúsok ďalej hučí voda opäť. Tento raz sa dva vodopády potoka Oberschrammachbäche zlievajú do jedného a spoločne vtekajú do Zamser Bachu. Niekde v týchto miestach sa rozdvojuje aj chodník. Janči pokračuje po značke, ja sa s Janíkom ako hlavným prieskumníkom vydávam bádať, či je schodná aj druhá vetva. Na prvý pohľad je mi jasné, že sa budeme musieť vrátiť, ale nechcem kamzíkovi kaziť radosť zo spoznávania krajiny. Všade naokolo si voda kliesni cestu podmočenou trávou a bývalý turistický chodník na viacerých miestach schováva pod svojou hladinou.
Míňame Haupentaler Bach a dobiehame Jančiho. Viem, že sme s kamzíkom pomalí a že on chce dať aj vrcholovku, preto sa nakoniec dohadujeme, aby šiel vlastným tempom a stretneme sa na chate. Keby nás stále čakal, možno by sa ku krížu Rotbachlspitze ani nedostal. Nasadzuje svoje tempo a už ho niet.
Lavitzalm (2095 m) máme na dohľad. Spolu s ňou ale aj ostré a bizarné skalné útvary. Veľmi fotogenické útvary. Janík má dobrú náladu a necháva sa ukecať takmer na akúkoľvek fotku. Skúma obrovské bralá, z ktorých niektoré sú porastené machom a trávou a rastú na nich ihličnaté stromy. Príroda si nájde cestu všade. Jedna skala stojí zvlášť za pozornosť. Vidieť na nej žilovanie kamenného kryštálu. Toho bieleho aj toho sfarbeného pravdepodobne meďou (z druhej strany hlavného hrebeňa Zillertálskych Álp sú vo Valle Aurina staré medené bane a horniny tam sa podobajú tým v Zamsergrund akoby im z kameňa vypadli).
Fotením a skúmaním tu „zabíjame“dobrú pol hodinu. Vieme, že na Jančiho budeme na chate čakať dlho, preto sa tam nijak neponáhľame. Keď už to Janíka prestáva baviť, pokračujeme v stúpaní. Lavitzalm obchádzame spodným chodníkom a ja krpcovi sľubujem, že sa tu zastavíme, keď pôjdeme nazad. Tým definitívne padá alternatívna návratová trasa vrchom po Wipptaler Hohenweg.
Nad Lavitzalm sa stúpanie mení na prechod po rovinke. Dolinka pod hraničným hrebeňom nám obom pripomína Lahner Moos, maličké údolie pri chate Lahneralm (1979 m) v závere doliny Valle Aurina. Aj toto je podmočené a popretkávané množstvom potôčikov. V dohľade máme pramene Zamserbachu. Pod ľadovcom Stampflkees vyvierajú na povrch a spájajú sa do malebného vodopádu. Vedie popri ňom aj jedna z trás nahranicu – využívajú ju nie len turisti, ale i autá miestnych.
My popri vodopáde nejdeme. Janino velí výstup strmo hore. Neprotestujem, len si dávam podmienku, že dole pôjdeme po širokej štrkovej ceste. Je to celkom sranda, ale v spodnej časti Zamsergrund sme veľa turistov nestretli. Tu hore ich je neúrekom. Niektorí obchádzajú nás, iných obchádzame my. Na hranici sa akosi prirodzene roztrácame do okolia.
Všetky stoly okolo chaty Pfitscher-Joch-Haus sú plné a navyše pofukuje studený vietor. Sme spotení, takže radšej mierime do vnútra. Okrem dvoch stolov sú všetky voľné. Objednávam nám jedlo a snažím sa dohovoriť s obsluhou, ktorá inak ako nemecky a taliansky nevie. Ja zas viem iba anglicky. Je to celkom srandovná situácia, ale kde je vôľa, tam je cesta.
Na Jančiho, ktorý nám poctivo hlási svoj postup, čakáme na chate približne dve hodiny. Podľa fotiek v jeho mobile je výhľad z vrcholu Rotbachlspitzu úžasný, ale cesta k vrcholovému krížu zas tak úžasná nie je. „Čučím“ na ňu celú dobu z okna chaty a hovorím si, že je fajn byť niekedy za lenivých a nebyť všade. Že výstup je náročný jednak sklonom stúpania a jednak terénom mi potvrdzuje aj Janči. Janina by som tam nehnala.
Nazad sa vraciame rovnakou cestou ako sme šli na chatu. Až na to, že nejdeme od hraníc strmo dole, ale obchádzame si to popri vodopáde. A robíme si zastávku aj na Lavitzalm. Pri pulte majú svoje syry. Chvíľu premýšľam, či prežijú do druhého dňa a potom cestu domov, ale nakoniec to riskujem a kupujem z každého druhu menší kúsok. V noci je tu už slušná zima, na okne zvonka to bude akoby boli v chladničke.