Trasa
Berghotel Kasern – Lahneralm – Birnlücken-Hütte – cesta 13A – Neugersdorfer Hütte – Obere – Tauernalm – Adleralm – Berghotel Kasern
Pôvodne sme s Janinom mali v pláne oddychový deň v rodinnom parku Klausberg a možno návštevu vodopádov Reinbach nad Campo Tures. Keďže je krásne slnečno, plány operatívne meníme a z hotela pokračujeme na koniec obce Kasern. Nad turistickým informačným centrom niekoľko minút kráčame po asfaltke, ktorá sa vzápätí mení na širokú štrkovú cestu. Vedľa nás zurčí riečka a nad kaplnkou Heilig-Geist – Krichlein (1623 m), od ktorej vedie cesta do doliny Windtal a na chatu Lenkjochlhütte (2603 m), sa k nej pridáva malý bočný prítok spestrený jazierkami, v ktorých sa kúpu kačky a husi.
Stúpanie je až k zatvorenej chate Kehreralm (1842 m) takmer nepostrehnuteľné. Čo postrehnuteľné je, to je zvyšujúca sa teplota ovzdušia. Čím bližšie sme ku Kehreralm, tým zreteľnejšie vidieť prvý skalný prah vedúci k Lahneralm (1979 m) a za ním zdanlivo maličký zelený „kopček“, na ktorom je postavená Birnlücken-Hütte. Okolo chaty je čulý stavebný ruch. Vzhľadom na to, že je zatvorená, ľudia posedávajú na skalách a lúke okolo nej a posilňujú sa vlastným proviantom. My sa nezastavujeme, prechádzame cez drevený most a pokračujeme hore.
Posledné kroky a sme na niečom ako platňa, ktorou vo viacerých častiach prúdi voda z vodopádov okolo nás. Podložie je štrkovo-pieskové a okolo chaty pevné. Mierime hore schodmi, aby sme si urobili dlhšiu prestávku a najedli sa. Janino sa pustí do klobásy, ja sa púšťam do „pršutu“ a chlebu veľmi neubližujem. Po chvíli sme obaja plní, ale na tácke je toho stále veľa. A tak ďalej posedávame v teple chaty, rozprávame sa a pomaly vyjedáme ďalšie a ďalšie dobroty.
Pred druhou nechávame chatu za sebou a kľučkujeme pomedzi podmočený piesok a prúdy vody. Niektoré časti sú také mokré, že nie je možné ostať stáť suchou nohou na jednom mieste. Blúdim sprava doľava a hľadám miesto, kde by sa dal jeden z potokov preskočiť, pretože za ním vidím skaly a schodnú cestičku. Ako dospelá by som na viacerých úsekoch nemala problém, ale viem, že Janino to nezvládne. Zdá sa, že bokom dolinky by to išlo. Vraciame sa na úsek, ktorý je relatívne suchý, prekračujeme malý prítok a skúšame šťastie v tráve a drobných kríkoch.
Kým sa dostaneme na skaly, z ktorých začína stúpanie k Birnlücken-Hütte, musíme prekročiť ešte niekoľko prítokov, ale tráva je relatívne suchá a nohy sa nám do nej nezabárajú tak ako do piesku so štrkom dole. Prítoky sú navyše drobné a skalnaté – dá sa cez ne pohodlne prejsť suchou nohou.
Výstup k hornej chate sa mi zdá byť nekonečný. Keď si myslím, že sme hore, objaví sa ďalšie stúpanie a chata je stále nad nami. Ale aspoň ju opäť vidieť a nie je ďaleko. Smerom hore veľa turistov nejde, smerom dole je ich neúrekom. Pred pol štvrtou vchádzame dovnútra a sadáme si k obslužnému pultu. Pani sa nás okamžite pýta, čo si dáme a či na chate ostávame spať. Kývam hlavou, že sa vraciame nazad do Kasern. Na stole nám pristávajú jablkové štrúdle z lineckého cesta a kola. Svoj koláč zdlabnem rýchlosťou blesku a potom čakám, kým sa Janík dorýpe v svojom. Okolo trištvrte na štyri platím, navštívime toalety a vychádzame do vetra a slnka. Obídeme chatu a pár metrov sa vraciame po chodníku, ktorým sme prišli.
Držíme sa cesty 13A a mierne stúpame pod hlavný hrebeň Zillertálskych Álp. Od spojnice s cestou číslo 13 by nám to malo trvať hodinu a dvadsať minút. Aspoň tak informuje turistický rázcestník. Trasa je až na Krimmler Tauern, kam nejdeme, čiže zostupovať by sme mali začať o desať minút skôr. Je niečo po 16-tej, odhadujem, že v hoteli by sme mohli byť o siedmej večer.
Janino sčasti skacká, sčasti kráča a užíva si cestu, na ktorej (ako mi niekoľko razy povedal) ho vôbec nebolia nožičky. Podchvíľou zastavuje a ukazuje mi povrchové žily v skalách. Tam, kde cez ne preteká voda, nie sú biele, ale červené až hrdzavé. Okamžite mi oznamuje, že voda tam musí obsahovať veľa železa alebo medi, inak by skaly takto nesfarbila. Cesta nás vedie ponad krásne zelené údolie, ktorým sa vlní potok. Nad ním drží stráž Steinkarspitze (2869 m), Zwillingskӧpfe (2841 m) a Klockerkarkopf (2911 m). Oproti nám sa v plnej svojej nádhere naproti azúrovo modrej oblohe týčia Grasleitenkopf (2954 m), Dreiherrnspitze (3499 m) a Hoher Rosshuf (3200 m). Až na hranu údolia ideme viac menej po rovine. Tam sa chodník stáča popod Pfaffenschneide a viac než skalami a platňami vedie trávnatým terénom. Na viacerých miestach je istený oceľovými lanami, prípadne drevenými hranolmi.
Za nimi nasleduje prudké klesanie po drevených schodoch, na mape označené ako Teufels-steig. Je takmer pol šiestej. Neflákame sa, ale podľa rázcestníka na spojnici ciest 13 a 13A sme dávno mali byť pod Krimmler Tauern. V diaľke vidím Neugersdorfer Hütte (2568 m), od ktorej by sme mali len klesať. Odhadujem to na ďalšiu hodinu, kým sa dostaneme až k nej, pretože okrem vzdialenosti musíme nastúpať aj výškové metre, ktoré sme na hrane bočného hrebeňa naklesali.
Neugersdorfer Hütte sa dostáva do zákrytu ďalšieho bočného hrebienka. Len s ťažkosťami sa mi z diaľky darí rozoznať, kadiaľ pokračuje Lausitzer Hohenweg a kadiaľ budeme musieť k chate stúpať tiež. Keď konečne prekonávame bočný hrebienok a sme chate opäť na dohľad, čaká nás ešte jedno skalné pole.
Od chaty začíname rýchly zostup. Podľa toho, ako sa chodník hadí na mape, očakávam problémy s kolenami v priebehu prvých desiatich minút. Ortézy aj palice ostali v aute. Janino nahadzuje šialené tempo a ja ho nasledujem. Kamenný chodník sa vlní v zákrutách, ale pomedzi ne sú slušne prešliapané skratky. Neváhame a všade, kde je to možné, ideme nimi. Je trištvrte na osem, keď sme konečne dolu v doline a čaká nás posledná zhruba polhodinka takmer rovinou. Až dole si uvedomujem, že ma takmer nebolia kolená. Mesiac na kolagéne evidentne pomohol.
