Ybbstalské Alpy, to je pre mňa osobne najmä ich kráľ Ӧtscher (1893 m) s nádhernými výhľadmi na všetky svetové strany. Za dobrej viditeľnosti môžete zahliadnuť nie len známe lyžiarske stredisko Hochkar (1808 m), no aj pohorie Hochschwab s rovnomenným najvyšším bodom (2277 m), či vrcholky Hochtor (2369 m), Admonter Reichenstein (2251 m) a Grosser Buchstein (2224 m) v Národnom parku Gesausee. Nie sú to ale len vysokohorské štíty, ktoré tu stoja za obdiv. Sú to tiež rôzne rokliny, tiesňavy a kaňony v ich bezprostrednom okolí. Len na úpätí samotného Ӧtscheru sú hneď tri – Vorderer Tormauer, Hinterer Tormauer a Ӧtschergraben, ktoré obkolesujú celý jeho masív.
V tomto článku si dovolím vašu pozornosť upriamiť na inú roklinku, ktorá je od Ӧtscheru vzdialená približne tridsať kilometrov. Jej názov je Mendlingtal a nachádza sa pri dedinke Lassing, čo by kameňom dohodil od odbočky k lyžiarskemu stredisku Hochkar.
V Lassingu nás už z diaľky víta tabuľka so značkami parkovísk. Dve sú priamo pri hlavnej ceste, na tretie sa dostanete, ak pri značke odbočíte do ľava. Vedie k hornému vstupu do roklinky a k reštuarácii Herrenhaus Mendlingtal. My pokračujeme ešte pár desiatok metrov ďalej a auto nechávame na parkovisku číslo jedna. Od dolného vstupu do Mendlingtalu nás delí necelý kilometer lesom, počas ktorého zbierame prvé dozreté lesné jahody. A počas ktorého sa neubránim smiechu, keď ma Janko upozorní, že v tej drevenej búdke s lavičkou, určenej na oddych, je pod strechou fľaša pálenky, dva poháriky a kasa (štamprla pálenky vás vyjde v tejto samoobsluhe euro a päťdesiat centov).
Kupujeme lístky a vchádzame do pekne upraveného areálu, ktorému dominuje stará kováčska dielňa. A staré drevené mlynské náhony. Niečo podobné som videla v Siesenbergklamm, no v menšom. Ani nepremýšľam koľko je hodín a ako dlho sa tu zdržíme, automaticky vyťahujem statív. Ľudí na šťastie nie je veľa, môžem sa premiestňovať koľko chcem a fotiť ako dlho chcem, nikomu nezavadziam. Chlapci si krátia čas vo vnútri dielne.
Keď dofotím, vchádzame na drevené lávky a mostíky, ktoré robia toto miesto ešte malebnejším. Terén je nenáročný a hravo ho zvládnu aj malé deti bez skúseností s turistikou a roklinami. Zhruba v polovici cesty sa dostávame do najužšej časti tohto prírodného zázraku s názvom Kleine Klamm (Malá tiesňava). Drevené mostíky so zábradlím tu končia priehradným múrikom, za ktorým sa nachádza vodná nádrž.
Pokračujeme ďalej a dostávame sa k starému mlynu. Poháňaný vodou z okolitých prameňov a potoka stále funguje (ak si dobre pamätám, na mlynskom kameni, ktorý tu melie múku, je napísaný údaj založenia mlynu rok 1892). Starý manželský pár tu dáva mlieť zrno a následne záujemcom predáva buď celozrnnú alebo klasickú múku. Pre mňa, maniačku do pečenia, je vôňa čerstvo zomletej múky niečo ako pre kávičkára vôňa čerstvo zomletej kávy. Božská, nezameniteľná a nádherná. Aj keď pani nevie ani slovo po anglicky, nakoniec sa nám darí dohodnúť, čo vlastne chcem. Platím euro päťdesiat a vrecko s múkou si dávam do ruksaku.
Od mlynu je to k druhému vstupu a spomínanej reštaurácii už len kúsok. Je štvrť na dve, o pol druhej by mala začať ukážka splavovania dreva. Stretávací bod je niekde pri hrádzi nad nádržou. Chlapci sú hladní. A ten, kvôli ktorému hlavne sme to splavovanie dreva chceli absolvovať a kvôli ktorému sme sem šli tretiu sobotu v mesiaci, hlási, že on to vidieť nechce, on sa chce ísť najesť.
Prechádzame teda cez turniket a sadáme si pod jeden zo slnečníkov pred reštauráciou. Anglické menu nemajú, ale darí sa nám vybrať aj z toho nemeckého. Kým plníme žalúdky, zbierajú sa nad nami ťažké sivé mračná. Nič, s čím by som nepočítala. Všetci traja máme výbavu aj do dažďa. Nakoniec to vyzerá len na slabšie prehánky, ktoré stihnú ustúpiť, kým dám do úst posledné sústo Janinovho rezňa.
Platíme, zdvíhame sa. A sadáme si. V sekunde prichádza taký lejak, že rýchlo prehodnotíme ďalšie plány. Spolu s dažďom sa ochladzuje, takže objednávam sebe kávu a chlapcom čaj. Nemáme signál, ani jeden z nás nevie pozrieť na radarové snímky, aby sme odhadli ako dlho budeme čakať. A tak len sedíme, rozprávame sa a sledujeme oblohu. Asi po pol hodine lejak ustáva a my sa môžeme vydať dolinou späť na parkovisko.
Nejdeme nazad do Bratislavy. Spíme v JUFA Hotel Hochkar, aby sme nedeľu strávili v kaňone Vorderer Tormauer a navštívili Trefflingské vodopády.