Do dedinky Weißbach prichádzame v smere od Zell am See pred poludním. Hneď prvou zmenou oproti poslednej návšteve (rok 2011) je pre nás spoplatnené parkovné v celej dedine. Parkovísk je niekoľko, jedno je hneď pri hlavnej ceste za potravinami, ale parkovať sa dá aj priamo pri vstupe do rokliny. Dedinka je maličká, ak sa vám nepodarí zaparkovať pri rokline, nezaberie vám veľa času prejsť tam peši. Parkovné sa dá platiť aj kartou a parkovací lístok je nutné nechať za predným sklom, aby bol viditeľný. Lístky do rokliny mierne zdraželi, ale nie je to nijaká katastrofa.
Čo sa okrem ceny lístka do rokliny a parkovného v dedine zmenilo je aj to, že roklina nateraz (leto 2021) nie je obojsmerná. Na niekoľkých miestach sú v nej rozmiestnené upozornenia, že vzhľadom na aktuálnu pandemickú situáciu spôsobenú covidom je roklina jednosmerná a smer trasy je zdola z dediny smerom hore nad dedinu.
Aj napriek tomu, že nie je veľmi pekné počasie, roklina je plná. Niet sa čo diviť, je ľahko dostupná, nenáročná a krásna. Vody je v nej viac ako si pamätám, ale vzhľadom na neustávajúce dažde tohto leta ma to neprekvapuje. Starý náhon do píly na drevo je opotrebovaný, kde tu je diera, ktorou v jemných pramienkoch preteká voda dolu do potoka. Na konci je diera väčšia – z drevenej konštrukcie padá do potoka malý vodopád. Schádzam k vode, rozkladám statív a fotím. Chlapci ma nechávajú realizovať sa a pokračujú bezo mňa. Len sa narýchlo dohodneme, že ak nikde inde, stretneme sa na konci rokliny.
So statívom v ruke a foťákom na krku pomaly pokračujem po štrkovom chodníku a po drevených lávkach ponad ťažšie dostupné časti krásnej tiesňavy. Všade, kde je to aspoň trochu možné a kde nikomu nezavadziam, sa snažím zachytiť okolitú nádheru foťákom.
Dostávam sa do najužšej a najtmavšej časti rokliny, kde na mňa okolité skaliská doslova padajú. Stále okolo mňa prechádza veľké množstvo turistov, a keďže potrebujem dlhšiu expozíciu, nedarí sa mi zachytiť všetko tak, ako by som chcela. Aj malé otrasy spôsobené krokmi ľudí na drevených plošinách a lávkach, končia rozmazanými fotkami. Vzdávam sa, skladám statív, beriem ho zase do ruky a vychutnávam si rokmi v mojej pamäti takmer zabudnutú nádheru.
Po pár minútach som z rokliny von. Chvíľu žmúrim, kým si moje oči zvyknú na slniečko, a začínam hľadať mojich chlapcov. Stačí mi nájsť prvé miesto, kde sa dá ísť k vode a sú tam. Janino robí priehradu a je do svojej stavebnej činnosti tak zabratý, že vôbec neregistruje môj príchod. Keď ho oslovím, prekvapene na mňa pozrie. „Mamina, asi som hladný,“ povie mi, a tak sa poberáme ďalej. Ku koncu rokliny je to len kúsok a čo si pamätám, nazad do dediny to nebola žiadna dlhá cesta.
Asi po štvrťhodine pohodovej chôdze sme nazad v dedine, priamo pri budove, v ktorej sa kupujú vstupenky a kde je obchodík so suvenírmi a reštaurácia. Sadáme si na jej terasu, objednávame pizzu prieskumníkovi, sebe hamburgre a keď nám jedlo donesú, s chuťou sa do neho púšťame. S rovnakou chuťou na nás oblaky zosielajú dažďové kvapky, takže väčšina ľudí na terase sa snaží premiestniť do jej zastrešenej časti. Moja osobná rosnička pozrie do mobilu na radar a vývoj počasia a s úsmevom na tvári nám oznamuje, že popŕchanie čochvíľa prestane. Väčší dážď príde až okolo štvrtej. Sú dve, rozhodneme sa preto rýchlo zaplatiť a presunúť sa ku Vorderkaserklamm.