Opera 10 a Cima dei Colesei

Je sobota ráno, hodinky ukazujú 3:20 a ja som pripravená vyraziť za dobrodružstvom. Na Dolomity mám len pár dní a chcem ich využiť naplno, takže plán je jasný. Čo najskôr preletieť cez Rakúsko a zaparkovať v sedle horského priechodu Passo Monte Croce di Comelico, aby som stihla prejsť vojenské opevnenia Opera 10 a vyhopkať si na vedľajší kopček Cima dei Colesei (19972 m). Ide mi to celkom dobre – až po Mautendorf. V údolí Murau je vďaka hmle viditeľnosť asi pätnásť metrov. Okolité hory sú skryté za bielym mliekom. Nevadí, cestu poznám ako vlastné topánky – veď len tento rok po nej idem hádam piaty raz. Kde by som tak mohla zablúdiť? S hudbou na plné gule ukrajujem z kilometrov, keď ma zrazu víta tabuľa s nápisom Tweng. Názov mi nič nehovorí, na druhej strane sa však nemôžem hrdiť tým, že by som si pamätala meno každej jednej obce, cez ktorú musím prejsť, kým sa dostanem do tunela pri St. Michel im Lungau. Pokračujem ďalej a keď asfaltka začína nečakane prudko stúpať, ja začínam nečakane prudko premýšľať nad tým, kde vlastne som. Podľa okolia sa orientovať nedá – nevidím viac ako najbližšie domy popri ceste. Míňam prvý ochranný polovičný tunel a v tej chvíli som si viac než istá, že nie som tam, kde by som byť chcela. Blbé je, že nemám kde zastaviť, aby som sa otočila alebo aspoň pozrela do mapy. Konečne sa mi to darí niekde pri hoteli Schaidberg pred obcou Obertauern. Nuž, čo vám poviem. Takmer som skončila namiesto v St. Michel im Lunagu v Radstate o dolinu vyššie.

Otáčam auto a musím skonštatovať, že moja zachádzka nebola až taká márna. Hmla sa tu hore pretrhala a ja konečne vidím, kde som. V tejto časti rakúskych Álp sme ešte neboli a tak v hlave kujem plány na to, kedy a na ako dlho by sme sem prišli. Lebo – je tu nádherne. Za Twengom zvyšujem pozornosť, aby som sa v hmle zase nestratila, ale na druhý pokus v Mautendorfe odbočujem správne k tunelu a diaľnici. Vďaka automatickému mýtu sa mi rampa otvára sama bez čakania a ASFINAG si poplatok vo výške 7,50 eura sťahuje z môjho účtu. Keď vyjdem z tunela, po hmle nie je ani stopy. Za Spittalom tankujem, aby som v Taliansku nemusela kupovať ten ich drahý benzín, a vlečiem sa poloprázdnymi okreskami smerom na Lienz. Je sobota, stále relatívne skoro ráno. Ľudia sú buď doma alebo na nákupoch. Cestu nekomplikujú nijaké kamióny, traktory, nákladné autá. Ani sa nenazdám a prechádzam rakúsko-talianskymi hranicami. CIAO ITALIA!

V mestečkách San Candido a Sesto vládne čulý turistický ruch. Premávajú dokonca i lanovky na Monte Elmo (touto dobou sú v podstate všetky lanovky v Dolomitoch odstavené a pripravujú sa na zimnú lyžiarsku sezónu). Vlečiem sa uličkami vychytených destinácií, míňam odbočku do Val Fiscalina a pokračujem ďalej do sedla Passo Monte Croce di Comelico. Akonáhle za sebou nechávam dedinku Moso, cítim sa akoby niekto mávol čarovným prútikom. Cesty sa vyprázdnili a idem takmer sama. Ani sa nenazdám a som pri hoteli Kreuzberg, kde je aj neveľké platené parkovisko. Na moju smolu je úplne plné – slniečko a relatívne teplo vytiahlo z domu všetkých, ktorí majú radi farby jesene. Nevadí, vraciam sa asi 300 metrov nazad a parkujem na nespevnenej ploche pri ceste, ktorá je tiež označená ako platené parkovisko. Cez aplikáciu Easypark si volím dobu parkovania, prezúvam sa, balím tekutiny a popri ceste sa vraciam späť do sedla – začína tam turistický chodník ku opevneniu Opera 10. (Parkovné je 3,- eurá za prvú hodinu a 2,- eurá za každú ďalšiu aj načatú hodinu. Celodenný parkovací lístok stojí 18,- eur. Platiť môžete mincami alebo kartou. Prípadne môžete rovnako ako ja použiť aplikáciu Easypark.)

Turistický chodník číslo 15 vedie spočiatku nudne lesom. Dva týždne po covide každú chvíľu lapám po dychu a telu chvíľu trvá, kým si zvykne na fyzickú námahu. Nevadí, nikam sa neponáhľam. S majiteľom apartmánu v Padole som dohodnutá, že môžem prísť aj po šiestej – stačí mu dať vedieť, keď budem odchádzať zo sedla. Asi v polovici výstupu k odbočke k bunkrom vychádzam na malú čistinku. Po ľavej strane mám skalu a na nej naťahané v dvoch úrovniach oceľové laná. Pokračovanie chodníka nevidím, takže (nesprávne) usudzujem, že tou skalou a lanami asi pokračuje chodník a musím sa dostať na jej vrch, aby som videla, kadiaľ ďalej. Odpoveď na otázku kadiaľ ďalej je hore jednoznačná – musím sa otočiť nazad. A tak pekne krásne leziem zase dole a hľadám značku. Na šťastie pomáhajú mobilné mapové aplikácie. Dostávam sa do pásma kosodreviny a zvyšujem pozornosť. Svah je celý deň v tieni a cestička je namrznutá. Nie že by bolo kam padať, ale aj vytknutý členok môže poriadne skomplikovať život (a plány).

Odbočka na chodník vedúci k vojenským bunkrom nie je značená a značený nie je ani samotný chodník. V kosodrevine a skalách je nutné len dávať pozor, kedy sa dostanete na križovatku trás a potom pokračovať vľavo (vpravo by ste sa napojili na Dolomites World Heritage Trail č. 17). Napriek tomu, že na mape vidieť jeden chodník, v teréne je ich niekoľko, podchvíľou sa mi strácajú a ja sa nakoniec štverám kolmo hore tak, ako mi to skaly a šotolina dovolia. Od zvyškov prístupovej cesty ku vchodu do bunkrov vidím zostupovať dvojicu turistov – rovnako nevidia chodník. Idú kadiaľ sa dá. Terén je celkom v pohode, ale za mokra by som ho neodporúčala – môže sa nepríjemne šmýkať.

Nepríjemne fúka a je mi chladno. Konce prstov mi krehnú aj napriek tomu, že mám rukavice. Porobím si pár fotiek na pamiatku a ponáhľam sa nazad na značený turistický chodník. Nejdem tou istou cestou, akou som prišla. Nie. Chcem sa prejsť na Cima dei Colesei, nenápadný kopček napravo od sedla Forcella Pian della Biscia. Hraničný hrebeň s Rakúskom tu mám ako na dlani. Viac na východ ma víta nie len pohľad na Padolu a Comelico v údolí, ale aj na hrebene tiahnúce sa ponad Sappadu a San Pietro di Caddore. Nad Sappadou začína menej navštevovaná Alta Via 6, nazývaná tiež Alta Via dei silenzi (cesta tichom). Ako tak pozerám na tie nádherné hory, zvažujem, kedy bude Janino dosť veľký na to, aby zvládol niečo takéto. Lebo kým tu som dnes sama, na niekoľkodňový prechod Alpami by som radšej išla aspoň s jednou ďalšou osobou.

Sú zhruba tri hodiny popoludní, keď sa rozhodnem vrátiť na parkovisko. Z pásma kosodreviny sa veľmi rýchlo dostávam do lesa. Smerom hore som na obed mala pod nohami relatívne pevnú zem až zamrznutý chodník, lebo som šla v tieni Croda Sora dei Colesei (2369 m), teraz sa brodím blatom. Snažím sa ísť bokom a viac po obschnutej žltej tráve, ale nie vždy sa mi to darí a na niektorých miestach musím dávať pozor, aby mi teniska neostala v blate. Moje milované Columbie dostávajú zabrať. Ešteže mám v aute ďalšie dvoje topánky na prezutie – majiteľ apartmánu by mi zrejme nepoďakoval, keby som mu tam rovno nanosila blato. Tesne pod vrchom lyžiarskeho vleku, trochu mimo chodníka, je ďalší bunker – Opera 11. Treba si k nemu urobiť zachádzku, ale určite ho neminiete – z trasy č. 124 je ho pomedzi stromy dobre vidieť.

A teraz trošku histórie. Možno viete, možno nie – Dolomity sú plné pamiatok na prvú a druhú svetovú vojnu. Inak to nie je ani v prípade opevnenia Opera 10, ktoré bolo spolu s desiatimi ďalšími bunkrami v priesmyku súčasťou tzv. Valle Alpina. Tú dal vybudovať taliansky diktátor Benito Mussolini v období pred druhou svetovou vojnou pozdĺž severnej hranice Talianska. Účelom cca 1500km dlhej siete opevnení bolo chrániť krajinu pred Rakúskom, Švajčiarskom, Francúzskom a vtedajšou Juhosláviou a vo všeobecnosti boli rozdelené na tri zóny. Tzv. bezpečná zóna mala byť zónou prvého kontaktu s nepriateľom. Zónu odporu tvorili opevnenia schopné odolať náporu nepriateľa aj v izolácii. Zóna zoskupených opevnení – miesto vystavané na protiútok, do ktorého mal byť nepriateľ nasmerovaný. Samotné bunkre a opevnenia predstavovali buď menšie strategicky rozmiestnené bunkre alebo veľké pevnosti vybudované priamo v masívoch hraničných hôr (tunely Opery 10 majú približne dva kilometre). Okrem toho sa pozdĺž hraníc nachádzali aj malé útočiská a zhromažďovacie základne.

Výstavba Valle Alpina začala v roku 1932 a pokračovala až do roku 1942 – v záznamoch generála Vittoria Ambrosia z tohto roku nachádzame údaje o tisícštyristosedemdesiatichpiatich dokončených bunkroch a ďalších štyristopäťdesiatich vo výstavbe. Bunkre a opevnenia boli vybavené na tie časy najnovšou bojovou technikou, ale aj zvyškami vojnovej techniky z čias prvej svetovej vojny a nezabudlo sa ani na opatrenia proti šíreniu bojových plynov. Paradoxne, Valle Alpina mala počas samotnej druhej svetovej vojny len malé využitie a mnoho opevnení bolo po jej ukončení zničených. Definitívny koniec využitia opevnení znamenal koniec Studenej vojny po roku 1989. Pevnosti boli v rokoch 1991-1992 čiastočne zapečatené a odstránené. Dodnes sa zachovali len niektoré opevnenia, ale nie všetky sú prístupné. Zapečatená bola kedysi i samotná Opera 10. Dnes je v murovanej stene diera a na internete nájdete množstvo videí, ako cez tento otvor ľudia lezú dnu a skúmajú tunely vyhĺbené do masívu Croda Sora dei Colesei.