Z Amonti Lunaris Wellness Resort odchádzame okolo desiatej pred poludním. Aby sme sa nemuseli motať úzkymi uličkami Campo Tures, k ceste vedúcej na parkovisko pod vodopádmi odbočujeme až za mestečkom. Na konci Via Weisenhof sa pripájame na hlavnú cestu s názvom Dr. Daimerstrasse, z ktorej pokračujeme po Via Industriale, až nakoniec prechádzame cez rieku Aurina a dostávame sa na úzku lokálnu komunikáciu vedúcu popri rodinných domoch až k poslednému parkovisku, ktoré sa nachádza za reštauráciou Wasserfallbar. Parkovisko je takmer plné a hneď za nami prichádza aj miestna polícia, ktorá nás naviguje na posledné voľné parkovacie miesta a ktorá zároveň kontroluje, či každý za parkovanie zaplatil. Je tu parkovací automat, v ktorom si môžete navoliť čas parkovania a zaplatiť hotovosťou aj kreditnou kartou. Ja volím mobilnú aplikáciu EasyPark, v ktorej si čas parkovania môžem podľa potreby posunúť (za dve hodiny parkovania sme zaplatili 3,80).
Aj po troch rokoch si trasu pamätáme a tak vedieme tatíka popri reštaurácii a detskom ihrisku do lesa. Na rozdiel od roku 2022, keď sme sa varili vo vlastnej šťave, je teraz príjemne a medzi stromami až chladno. Z čerstvo zasnežených hrebeňov obkolesujúcich Valle di Riva k nám vietor dovieva chladný vzduch a oblaky sľubujú, že so snehovou nádielkou vo vyššej nadmorskej výške ešte neskončili. Cesta okolo vodopádov je súčasťou Sentiero di S. Francesco, ktorú tiež volajú cestou pokoja, preto už na začiatku trasy míňame prvé monumenty venované náboženskej tematike. Prechádzame dreveným mostíkom ponad Toblbach a márne v ňom hľadáme vodu. Koryto potoka je úplne vyschnuté a pokiaľ ma pamäť neklame, bolo vyschnuté aj pred troma rokmi.
Na križovatke so širokou štrkovou zvážnicou nás zastavuje starší manželský pár, ktorý sa nás pýta, kadiaľ sa dostanú nazad na parkovisko. Keď počujú, ako sa medzi sebou rozprávame po slovensky, na sekundu sa sklamane pozrú jeden na druhého a chcú pokračovať aj bez odpovede – predpokladajú, že im nerozumieme. Ja som sa však za posledné roky naučila, že ľudia tu na ďalekom severe Talianska hovoria buď po taliansky alebo po nemecky a že s angličtinou nepochodím. Vlani som sa začala učiť taliansky a tak im v tomto jazyku bez problémov odpovedám, že je jedno, či pôjdu lesom alebo po štrkovej zvážnici, obe vedú k reštaurácii a parkovisku. Prekvapene mi ďakujú, želajú všetko dobré a lúčime sa.
Pri prvom vodopáde sme o niekoľko minút. Ľudí je tu síce požehnane, ale nevadí – aspoň mám čas rozložiť si statív a prestaviť foťák. Držiac rozložený statív v ruke zachytím túžobný pohľad iného turistu. Ponúkam mu moju trojnožku a on so širokým úsmevom na tvári prijíma. Konštatuje, že už dávno premýšľa nad kúpou niečoho podobného, len ho odrádza fakt, že to treba vláčiť so sebou. Uisťujem ho, že nie každý statív váži toľko čo toto moje hebedo a že sa dajú kúpiť ozaj maličké, ktoré môže upevniť napríklad na zábradlie.
Pri fotení si užívam, že na vodu nepraží slnko. Žiadne prepaly, žiaden vysoký dynamický rozsah na fotke. Menej úprav, ktoré zaberú menej času. Jankovia poctivo čakajú a keď som hotová, pokračujeme hore. Turistov pribúda, ale stále to nie je hlava na hlave. Stretávame najmä rodiny s deťmi, ale nájdu sa aj postaršie dôchodkyne, ktoré sa s kamoškami a psíkmi vybrali na výlet. Kým sa pri druhej kaskáde všetci tlačia na vyhliadkovej drevenej plošine a čakajú, až sa uvoľní to jediné miesto, o ktorom si myslia, že je najlepšie, ja sa staviam bokom a fotím z iného uhla.
Pamätajúc si na masy vody, ktoré hučali dole strmým zrázom a kde sa dokopy zlievala voda z dvoch či troch bočných prítokov, si pred posledným vodopádom vyzliekam tenké tričko s dlhým rukávom a obliekam si pršiplášť, ktorý so sebou nosím neustále. Foťák bezpečne balím do trička. Janko sa mi spočiatku smeje, ale akonáhle sa dostaneme do bezprostrednej blízkosti hučiacej riavy, pochopí. Tu sa so statívom nebabrem. Telo zrkadlovky je síce vodotesné, ale to isté nemôžem povedať o objektíve, takže len rýchlo robím pár záberov a zase môjho „miláška“ balím do trička. To je po chvíľke vlhké a na najexponovanejších miestach úplne premočené, ale nevadí – už sme na druhej strane, kde vyzliekam pršiplášť, vytriasam z neho vodu a najsuchšou časťou ho zastrkávam do prednej sieťky na batohu, aby preschol. Tričko strkám na vrch batoha, aj keď je mokré. Za chvíľu by mi zavadzalo, vysušiť ho nechám keď sa vrátime k prvej kaskáde.
Chodník sa rozdvojuje – jedna jeho časť pokračuje hore kopcom k zrúcaninám hradu Tobl a druhá mieri k vrchnému parkovisku a autobusovej zastávke pri hostinci Toblhof. K zrúcaninám hradu sa nám ísť nechce, nehovoriac o tom, že Janino sa už nevie dočkať momentu, kedy „nasadne“ na Fly-line – niečoho, čo kombinuje prvky zipline, horskej dráhy a toboganu. Platíme poplatok za jazdu (12,- eur za osobu, deti nemajú žiadnu zľavu) a jedného po druhom nás slečny navlečú do postrojov, v ktorých nás tesne pred odchodom pohodlne usadia a vysvetlia nám, že ten kovový držiak nad našimi hlavami slúži na spomalenie jazdy a na to, aby sme sa netočili.
S Janíkom sme na dohľad a občas na seba kričíme a smejeme sa tak nahlas, že nás musí byť počuť až dolu na parkovisku. Občas sa otáčam, či uvidím Janka seniora, ale pustili ho za nami s väčším odstupom. Púšťam držiak a sedačka s postrojom sa so mnou okamžite začnú (takmer) nekontrolovane točiť do prava a do ľava, na chvíľu sa dokonca ocitnem chrbtom k smeru jazdy.
Kvôli zoskrutkovanému chrbtu na atrakcie typu zipline nechodím -to zhupnutie na konci by mi dobre neurobilo. Toto je však niečo celkom iné, spomaľovať začínam ešte pred tým, ako presvištím ponad rieku a v cieli čakajú dvaja chalani, ktorí mi pomáhajú bezpečne dobrzdiť a vyvliecť sa z postroja. Janino už na mňa čaká a celý natešený ma oboznamuje s tým, ako neuveriteľne si to užil. Keď za nami dorazí tatík, mierime k stánku so suvenírmi – v spodnej časti dráhy je foťák, takže si kupujeme fotky s našimi vyrehotanými ksichtíkmi a po chvíli sa plní energie a eufórie vraciame k autu, aby sme deň zakončili pri mini ZOO pod Speikbodenom.
