Na posledný deň našej júlovej dovolenky predpovede hlásia vo Valle Aurina dážď a dokonca sú vydané výstrahy pred búrkami. Ráno sa preto budíme zavčasu a na raňajky odchádzame hneď na ich začiatku, aby sme sa čo najskôr presunuli do Dolomitov. Naším cieľom je dvojvrchol Monte Piana a Monte Piano vedľa známych Tre Cime.
Parkovisko pre osobné autá pri spodnej zastávke kyvadlovej prepravy k chate Rifugio Angelo Bosi je o pol desiatej ráno beznádejne plné a nechávať auto vedľa na parkovisku pre karavany nechcem (najmä nie po tom, čo si všimneme, že jednému takémuto odvážlivcovi ľudia zo zaparkovaných vanov auto doslova obložili sáčkami so smeťami). Točím to preto nazad na hlavnú cestu a spolu s posádkou pokračujem k jazeru Lago di Misurina. Minulý rok som si tu parkovacie možnosti obhliadla na ceste do Corvary a teraz už mi ostáva len dúfať, že nebude plné úplne všetko. Nakoniec sa mi bez problémov darí nechať auto na južnom konci jazera. Nie je veľké a nám sa nič nestane, keď sa trochu prejdeme. Parkovné neplatím v automate, ale pomocou aplikácie EasyPark, pretože neviem, ako dlho budeme preč. Jediné, na čo si musíme dať pozor je, aby sme neparkovali dlhšie ako do ôsmej večer – to sa tu totiž nesmie. (Hodina parkovania stojí dve euríčka a celodenné parkovanie od ôsmej ráno do ôsmej večer štrnásť eur.)
Trvá nám niekoľko minút vrátiť sa do bodu, z ktorého chceme vyrážať, ale prechádzka je to príjemná a pekná, ani sa nenazdám a už sme pri drevenej búdke označenej veľkým nápisom Shuttle Monte Piana. „Vorrei tre biglietti, per favore,“ hovorím pani a dodávam, že chceme cestu hore aj dole. Nie je to lacné, ale po štvrtku sa moje kolená začali intenzívne pretekať s pravým členkom o to, čo ma bude bolieť viac. Ani Jankovi seniorovi sa pri návrate nechce stráviť dve hodiny miestami celkom prudkým klesaním. Radšej si to v pohode o to dlhšie užijeme hore. (Cesta len hore stojí 15,- eur na osobu, cesta tam a späť 23,- eur na osobu. Deti berú ako dospelých, nemajú žiadnu zľavu. Lístky sa vopred kúpiť nedajú a džípy premávajú každých 20 minút, v prípade potreby častejšie.)
Po chvíli postávania s lístkami v ruke nás k sebe volá starší pán. Z lístkov nám odtrháva časť „Andata“ a otvára dvere na džípe. Všetci traja si sadáme dozadu, Janino v strede, aby videl dopredu a nebolo mu zle. Za našimi sedadlami je džíp vybavený dvoma lavicami, takže sa tam vo väčšom alebo menšom pohodlí môže odviezť ďalších šesť osôb. My ideme sami. Šofér si púšťa rádio, jednou rukou drží volant a v druhej vysielačku. Kým ideme pásmom lesa a okolo nás vidím zelené svahy a pasúce sa kravy, všetko je v pohodičke. Situácia sa začína meniť pod sedlom Forcella Bassa (1880 m), keď sa pod nami objavuje na jednej strane slušný strmák, a od sedla Forcella Alta (1980 m) už rúčku nad hlavou držím tak pevne, až mi belejú hánky a bolí ma ruka. To, čo sa vyhlasuje za cestu, je úzke a pod nami je strmý zráz. Džíp má samozrejme úplne iný polomer otáčania ako naše Hyundai, takže v tých pár ostrých zákrutách mám pocit, že musíme zletieť dole. Adrenalín drží na uzde len vedomie, že pán, ktorý sedí za volantom, absolvuje túto trasu počas sezóny niekoľko razy denne a pozná ju určite ako svoje vlastné topánky.
Z džípu mieri náš tatík rovno do chaty a ja s Janinom k malej kaplnke, aby som zahriala moju mašinku prvými fotkami. Všade naokolo sa prevaľujú biele, sivé a takmer čierne mraky. Podľa záberov zo satelitu a predpovedných modelov ale viem, že pršať nám tu nebude, nech už by oblačnosť naokolo vyzerala akokoľvek hrozivo. Po chvíli vchádzame do chaty aj my a Janko mi oznamuje, že pán za barom nehovorí anglicky. Taliansky si pýtam kávu a pre Janina kolu, vymeníme si pár zdvorilostných fráz a ja si popri popíjaní tej ich minikávičky obzerám knihy o mieste, ktoré sa chystáme preskúmať. Vraciam sa k pánovi a pýtam sa ho, ktorá kniha je najlepšia ako sprievodca – aby sme si v nej mohli čítať o tom, čo práve vidíme a kadiaľ ideme. „La lingua?“ pýta sa ma, aby zúžil výber.. „Inglese o italiano,“ odpovedám a tak mi pán podáva dve útle knižočky v angličtine s poznámkou, že si ich pokojne môžem zobrať ku stolu a prezrieť. Nakoniec vyhráva síce drahší, ale lepšie spracovaný sprievodca, v ktorom sú aj dobré mapky.
Od chaty kopíruje hlavná trasa niekoľkodňový prechod Dolomitmi Alta Via 3 a vedie príjemnou trávnatou planinou plnou kvetov. Po prvých pár metroch sa od nej oddeľuje alternatívna trasa 6A. Tá vedie úbočím strmej strany Monte Piana a na viacerých miestach je zaistená oceľovými lanami. Chodník je úzky a v exponovanom teréne. Aj by som tadiaľ šla, ale nechcem, aby sme sa rozdeľovali, preto pokračujem s tatíkom ďalej po hlavnej cestičke. Pri ďalšej odbočke podrobne skúmame mapu a zisťujeme, že je tu ešte jedna alternatívna trasa vedúca priamo k vrcholovému krížu Monte Piana a je príjemným kompromisom medzi exponovaným „steigom“ a turistickou „diaľnicou“. Konečne stretávame prvé zákopy. Sú nižšie, zarastenejšie, ale kľukatia sa všade naokolo. Čím bližšie k vrcholovému krížu sme, tým je zákopov viac a sú hlbšie. Na chvíľu sa v nich s Janinom doslovne strácame, kráčame históriou a tipujeme, čo kde bolo. Tatík nás čaká niekde na dohľad vrcholu a nám zo zákopov trčia len hlavy, prípadne nás nie je vidieť vôbec. Keď pozerám na tie kamenné steny obrastené trávou a rôznofarebnými kvetmi, až sa mi nechce veriť, že počas prvej svetovej vojny tu zúrili kruté boje medzi talianskou a rakúskou armádou, pri ktorých zahynulo 14 000 – aj keď pravdou je, že viac životov si zobrali kruté zimné podmienky, lavíny a strmé úbočia klesajúce k Lago di Landro než bitky. Bojovalo sa tu dva roky (1915 – 1917) a boje, ktoré sa na týchto dvoch kopcoch odohrali, sa dodnes považujú za najurputnejšie a najkrvavejšie v celej prvej svetovej vojne. Talianska kráľovská armáda mala síce zjavnú prevahu čo do techniky aj počtov, no aj tak nebola schopná dobyť dôležité body okupované Rakúšanmi. História z toho viní najmä nekompetentnosť vo velení a fakt, že sa boje odohrávali na dovtedy neznámom teritóriu, s ktorým vojaci nemali skúsenosti – vysoko v horách.
Pod vrcholom Monte Piana (2324 m) nás čaká prekvapenie. Najskôr lezieme rebríkom dole do malej jaskynky, aby sme z nej na inom konci vyliezli v úzkom kotli. Na náprotivnej stene je vchod do ďalšej jaskyne. Akurát z nej vylieza otec so synom a s nadšením nám hovoria, že to nie je len jaskynka či skalný previs, ale hotový labyrint chodieb. Zapínam baterku na mobile (čelovku som so sebou nebrala, vôbec mi to nenapadlo – ale určite by sa mi na tejto túre nie jedenkrát zišla), dávam ho do ruky Janinovi a idem za ním dnu. Hneď za vstupom sa chodba rozdvojuje – jedna ide mierne hore a druhá doľava a mierne dole. Zahneme do ľava a onedlho sme na ďalšej križovatke. Takto to pokračuje ešte niekoľko minút, kedy sú jednotlivé chodby popretkávané strieľňami a dierami v skalách, z ktorých sa dá nádherne pozorovať okolie. Začínam sa pomaly strácať a tak velím návrat, kým sa ešte ako tak dokážem orientovať a som schopná s istotou určiť, kde sme odbočili do akej chodby. Pomocou oceľového lana sa šplháme hore krátkym úsekom komínu a pridávame sa k tatíkovi, ktorý nás netrpezlivo čaká pod vrcholovým krížom.
Mračná sa okolo nás nepríjemne sťahujú, ale na rozdiel od mojej osobnej rosničky si z nich ťažkú hlavu nerobím. Som si istá tým, že nad nami pršať nebude. Janko má na to iný názor a okrem toho začíname byť všetci traja hladní. Kamzík dostáva energetický gél, rosnička končí s proteínovou tyčinkou a ja zdlabnem pár gumených cukríkov. Svižným tempom pokračujeme do sedla Forcella dei castrati (2201 m) medzi Monte Piana a Monte Piano a kým nám nikto do cesty nestavia žiadne zákopy, zo vzdialenosti od druhého vrcholového kríža ukrajujeme celkom rýchlo. Náš postup zastavuje zákop s vykopanou a vymurovanou dierou do skaly. „Taliani len kopali, ale Rakúšania aj betónovali,“ poznamenáva Janko senior pri pohľade na kolmé steny vchodu. Kamzík opäť pýta môj mobil, na ktorom zapínam baterku a ideme dnu. Kúsok za vstupom pokračuje tunel mierne dole a druhý naň nadväzuje vľavo. Ideme (znova) vľavo a dostávame sa k napoly zasypanému východu. Janino sa cezeň bez problémov dostane, no mne neostáva iné ako vrátiť sa s mobilom v ruke nazad rovnakou cestou.
Kríž je na dohľad. Janino tiež. Chvíľu. A potom zrazu zmizne. Keď vkročím na skalnú platňu, ktorá je okolo kríža, pochopím. Nie je platňa ako platňa. Táto je popretkávaná úzkymi kanálikmi (nie, toto nevytvoril človek, toto vytvorila príroda), do ktorých sa môj malý kamzík bez problémov zmestí a patrične si to vychutnáva. S pohľadom upretým na Monte Specie (2204 m), Picco di Vallandro (2839 m) a Croda Rossa D´Ampezzo (3140 m) sa blížim k priepasti pod nami. Dole v značnej hĺbke vidieť krásnu zeleno-modrú hladinu Lago di Landro a mierne vpravo od nás sa kľukatí výstupový turistický chodník vedúci od tohto jazera. Kedysi som práve ním chcela ísť hore, ale akonáhle som vlani zistila, že sa to dá aj v relatívnom pohodlí džípu, strmé steny a úzky chodník v exponovanom teréne ma prestal lákať.
Chodníkom a zákopmi sa vraciame nazad do sedla. Jankovi sa medzi tým podarilo chytiť signál a overiť si na radare, že tá oblačnosť nad nami naozaj nie je dažďová a mierne spomalil. Kým cestou ku krížu Monte Piano som si vychutnávala výhľady na Croda Rossa D´Ampezzo, Monte Cristallo di Misurina (2768 m), La Cesta (2768 m), Punto Sorapis (3205 m) či Punte Tre Sorelle (3005 m), teraz sa kochám pohľadmi na Monte Rudo Grande (2818 m), Torre dei Scarperi (2674 m), Sasso di Sesto (2539 m), Monte Paterno (2744 m), Tre Cime a Cadini di Misurina. Je to celkom vtipné. Všetci sa chcú dostať na Tre Cime. Pritom tu hneď vedľa sú dve nenápadné hory oddelené malým sedlom, z ktorých je ďaleko krajší výhľad na všetky svetové strany a kde je len zopár turistických nadšencov. Žiadna hlava na hlave, žiadni „lapači fotiek“, žiadne nevesty v svadobných šatách z Ázie, ktoré sa chcú na instagrame chváliť fotkami z Cadini di Misurina. Pripúšťam, že za tých 79,- eur za cestu džípom by sme pomaly mohli byť na Tre Cime 24 hodín, ale tento výlet si užívam ďaleko viac ako pondelkový okruh okolo susedných veží.
Zo sedla Forcella dei castrati sa držíme viac vľavo. Nechceme sa vracať tou istou cestou, ktorou sme šli z hory Monte Piana. Hrebeň Sorapisu poctivo drží búrku a lejak na svojich južných svahoch a len pár obláčikom dovolí pobozkať ostré vrcholky. Pri pohľade viac na západ je jasné, že v mestečku Cortina D´Ampezzo leje ako z krhly. Nad nami sa oblačnosť trhá a dáva nádej na trochu slniečka. Janík si poskakuje po úzkom hlinenom chodníčku uprostred lúky plnej bielych, žltých, modrých a fialových kvetov a teší sa na obed na chate. Do tej sa vraciame o druhej, kuchyňa je otvorená do pol tretej. Starého pána za barom sa pýtam, či ešte majú niečo na jedenie a keď mu potvrdzujem, že chceme niečo teplé, posiela nás k stolu číslo šesť. Onedlho je pri nás staršia pani, ktorá nám podáva jedálne lístky s vysvetlením, kde je menu v akom jazyku. Nechcem si nechať ujsť ďalšiu príležitosť pracovať na mojich jazykových schopnostiach a tak sa s ňou púšťam do debaty po taliansky.
Posilnení cestovinami a polievkou si pred cestou ešte prezeráme exponáty v malom súkromnom múzeu, ktoré je priamo tu na chate. Pred treťou sa lúčime aj so starým pánom aj s čašníčkou, ktorá nám doniesla jedlo a ideme von. Akurát prichádza džíp. Tešíme sa, že nemusíme dlho čakať, ale šofér nás rýchlo schladí oznamom, že dole ide o pätnásť minút. Spolu s nami sa v džípe vezie aj rodinka, čo obedovala na chate pri vedľajšom stole. Na spodnom parkovisku sa všetci lúčime, šoférovi ďakujeme za bezpečnú jazdu a my sa okolo Lago di Misurina vraciame nazad k autu. Je takmer pol piatej, keď odchádzame a nechávame východné Dolomity za sebou.
