Veľký Sokol

Akú roklinu vybrať, keď vám je jasné, že Suchá Belá bude plná a už ste tam niekoľko razy boli? Hm, brala by som Sokoliu dolinu, ale tá má relatívne dlhý nástup a celkový počet nachodených kilometrov aj s návratom nazad k autu po túre z predchádzajúceho dňa veľmi v jej prospech nehovorí. Okrem toho sme boli vo Veľkom Kyseli inými turistami upozornení na to, že rebrík pri Závojovom vodopáde je na spodnej strane uvoľnený a keď po ňom človek ide, celý sa kýva (pozn. – od 12.5.2025 je kvôli tomuto rebríku roklina až do odvolania uzavretá). Možno by najlepšou voľbou bol Veľký Sokol. Keď ostatní účastníci zájazdu súhlasia, niet ďalej čo riešiť. Ráno vstávame a už pred ôsmou odchádzame z nášho ubytovania do dedinky Píla, kde je oveľa menšie parkovisko než to na Podlesku a kde sa mimo hlavnej turistickej sezóny autobusom nedostanete.

Trasa – Píla, parkovisko – Sokol, horáreň – Veľký Sokol – Glacká cesta – Glac bývalá horáreň – Malá poľana, rázcestie – Palc, rázcestie – Píla, Piecky – Píla, parkovisko

Akonáhle odbočíme na príjazdovú cestu, z drevenej búdky vychádza starší pán a hneď nás chce kasírovať za vstup do národného parku a za parkovné. Všetky tri máme peňaženky v batohoch v kufri, prosím ho preto, nech nás odnaviguje na parkovacie miesto a ja s ním všetko vybavím hneď, ako odstavím auto. V peňaženke mám od nášho ubytovateľa kartičky, ktoré by mali fungovať ako vstupenky do Slovenského raja a v rámci ktorých máme aj turistické poistenie (dostali sme ich po zaplatení miestnej turistickej dane v ubytovacom zariadení). Pán mi ich opečiatkuje dátumovkou a platím len parkovné. Upozorňuje nás, že kartičky musíme nosiť celú dobu so sebou, pretože slúžia ako vstupenka a tú môžu kedykoľvek pracovníci národného parku kontrolovať.

Z parkoviska v obci Píla nasleduje nezáživná cesta k ústiu rokliny Veľký Sokol, kde je ďalšia drevená búdka a ďalší pracovník národného parku. Ukazujem opečiatkované kartičky a pokračujeme ďalej. Predbieha nás párik poľských turistov, ktorí parkovali zároveň s nami, inak sme v lese sami. Od mojej prvej túry touto tiesňavou ubehlo zhruba pätnásť rokov, ale na miesto, kde som získala modifikáciu mojej pôvodnej prezývky nemám problém spomenúť si. Liesky ešte nie sú obsypané orieškami, je jar a zatiaľ sa na nich len nesmelo rozvíjajú jemné zelené lístky, ktoré na dotyk pripomínajú hodváb. Pamätám si však, ako kamarát našiel trojicu orieškov spadnutých na zemi a podal mi ich so slovami „tři oříšky pro kofelku“. Časom, kedy sme s partiou chodievali každý rok na dva týždne na turistickú septembrovú dovolenku do Tatier a Slovenského raja postupne odzvonilo v období, kedy sme si začali zakladať rodiny a narodili sa nám deti, ale spomienky na spoločne v horách strávený čas ostanú v zákutiach mojej mysle (dúfam) navždy – spolu s takýmito drobnosťami, ktoré mi aj dnes dokážu vykúzliť úsmev na tvári.

Veľký Sokol je všeobecne známy svojou divokosťou a prírodou nedotknutou človekom do maximálnej možnej miery. Svojej povesti dostáva od prvej lávky ponad momentálne vyschnutý potok, pri ktorej je tiež varovná značka informujúca, že vstupujeme do oblasti s výskytom medveďa hnedého. Nemáme na batohoch roľničky, nemáme ani žiadne iné hluk spôsobujúce vychytávky. Vystačíme si s tým, že neustále kecáme. Nech už by sa na dosluch dostalo akékoľvek zviera, neprekvapíme ho.

Machom obrastené kmene stromov, ktoré sme obdivovali počas predošlého dňa vo Veľkom Kyseli majú v tejto tiesňave slušnú konkurenciu. Vzhľadom na to, že sme v piatom stupni ochrany a bezzásahovej zóne, všetko je tu ponechávané tak, ako to popadá, poláme sa alebo ako je to natlačené vodou v čase jej zvýšenej hladiny a topiaceho sa snehu či ľadu. Jednoducho nádhera. A pre kamzíka o to väčšia zábava, pretože neustále musí hľadať svoju vlastnú cestu a to, čo je schodné pre nás dospelákov s dlhými nohami je pre neho miesto, ktoré musí zdolať iným spôsobom. V jednej chvíli šliape s Kikou strmo do kopca a odchyľuje sa od potoka. Samozrejme idem za nimi. Až Sylvia na nás kričí, že na strome vo svahu je síce žltá značka, ale tá ukazuje, aby sme sa držali potoka. Nie že by ním bolo kadiaľ ísť – ak si odmyslíme zablatený náznak úzkeho briežku. Kika brodí potok a na jeho druhej strane vidí vyšliapanú cestičku. Ja hľadám miesto, ktoré by bolo bezpečnejšie a schodnejšie aj pre Janina a vďaka tomu zisťujem, že vlastne potok vôbec brodiť netreba, pretože trasa pokračuje po strane, na ktorej sme s Janinom ostali – a pripája sa k nej aj ten strmý chodník, po ktorom sme sa vydali pôvodne – predpokladám, že v čase vyššej hladiny vody je jediným spôsobom, ako pokračovať ďalej. Sylvia s Kikou sa vracajú k nám. Che vi devo dire? Toto je Slovenský raj. Toto je divočina. Toto je to, prečo sa sem rada vraciam.

Ideme ďalej. Zatiaľ žiadne vodopády, zatiaľ žiadne lávky, rebríky, stúpačky. Zato nepreberné množstvo pováľaných stromov a kmeňov, ktoré napadané krížom krážom cez seba na mnohých miestach tvoria síce trošku šmykľavé, ale celkom pohodlné cestičky cez potok. Na jednom z takých miest v sekunde viem, že moje dieťa skončí vo vode. Je až príliš rozjašený a nadšený z toho, kadiaľ ide a ako si musí hľadať vlastné cesty. Čo je však podstatnejšie, začína sa predvádzať a venuje okoliu menej pozornosti. Pri jednej zo skalných stien, popod ktorú sa nedá prejsť, ale kde je potrebné cez naplavené drevo nejakým spôsobom prekľučkovať na druhú stranu potoka, ignoruje moje odporúčanie na bezpečný prechod a nasleduje dievčatá. V sekunde je po členky vo vode jedna noha a hneď ako ju vytiahne von, vo vode končí druhá. Goratexové terexy na šťastie väčšinu vody udržia vonku, do vnútra sa dostáva len to, čo natieklo zvrchu. Janino sa rýchlo vyzúva, dáva dole vlhké ponožky a Sylvia mu ponúka svoje nepremokavé, ktoré majú aj vo vlhkej či mokrej topánke byť schopné udržať nohy v suchu. (Udržali, hneď večer po návrate do ubytovania som Janinovi aj sebe objednala po dva páry.) Katastrofa zažehnaná, pokračujeme ďalej. A kamzík si jednak znova začína dávať pozor a jednak počúva, čo mu kto hovoríme a hľadá si bezpečnejšie prechody.

Postupne nás dobiehajú prví turisti, ktorí sa síce vydali do rokliny oveľa neskôr ako my, ale ktorí toľko nefotia a nezdržiavajú sa. Púšťame ich pred seba a opäť si tento úchvatný kus Slovenského raja kradneme pre seba. Obrovské skalné steny sa na nás lepia čoraz viac a my postupne zdolávame technické pomôcky vo forme lávok, rebríkov a stúpačiek. Všetko máme nádherne okorenené popadanými stromami, vetvami a spleťami koreňov, ktoré na cestičke vytvárajú bizarné útvary. Niekde musíme vyliezť po lesnej prti nad potok, aby sme sa vzápätí prudkým zostupom k vode vrátili. Kde tu je lesná pôda podmytá a odtrhnutá vďaka erózii zo svahu.

Turistov pribúda a my sa občas dostávame do situácie, kedy hľadáme neuveriteľné miesta na to, aby sme sa im vyhli a pustili ich pred seba. Keď takto skrčení pod skalným previsom, úporne sa vyhýbajúc blatu, nechávame prejsť väčšiu partiu, niekoľkí jej členovia sa medzi sebou dohadujú o tom, akú vzdialenosť už prešli. Moje hodinky mi hlásia takmer desať kilometrov, ale tomu sa mi veľmi nechce veriť. A to ani po započítaní všetkých tých krokov, ktoré robím navyše, keď fotím. (Po vzhliadnutí zaznamenanej trasy doma na počítači je mi jasné, že GPS malo problém ma v rokline bez signálu lokalizovať a robilo si vlastné výlety. Dokopy mi takto pridalo k reálne prejdenej vzdialenosti zhruba tri kilometre.)

Fotím, fotíš, fotíme. Fakt sa mi nestáva často, aby so mnou šiel na túru niekto, kto fotí aspoň toľko čo ja alebo ešte viac. Sylvia je jedným z tých mála ľudí, ktorí fotia viac. A tak občas nastávajú úsmevné situácie, kedy sa jedna z nás snaží niečo zachytiť objektívom a tá druhá to dokumentuje svojím vlastným zariadením. Janík s Kikou sú tým pádom ďaleko pred nami, ale to nám nijako neprekáža. Smejeme sa, navzájom si ukazujeme svoje výtvory a komentujeme okolie. Prípadne si radíme, z akého miesta by záber bol ešte lepší. Využívam jednu zo skál, aby som si na ňu položila moju zrkadlovku a zastabilizovala ju pri fotení s dlhšou uzávierkou a vôbec nepostrehnem, kedy sa Sylvia vzdialila a pridala ku zvyšku výpravy. Fotím, upravujem nastavenia, kontrolujem výsledky. Keď som spokojná, zdvihnem sa a chcem pokračovať, ale vidím, ako na mňa Sylvia gestikuluje, aby som sa vrátila do pôvodnej polohy. Nestihla ma odfotiť. A tak ako poslušná cvičená opička idem zase do podrepu, Nikoník ukladám na skalu a tvárim sa, že fotím. S výsledkom Sylviinej snahy som spokojná – a nie len s týmto jedným.

Hrnú sa na nás ďalší a ďalší turisti a keď pozriem na hodinky, ani sa nečudujem. Blíži sa poludnie, v rokline sme už viac ako štyri hodiny. Nie že by nám to vadilo, užívame si ju. Akurát vo vrchnej a relatívne úzkej časti začína byť problém púšťať ľudí pred seba. Chvála bohu je hladina potoka dostatočne nízka na to, aby sme sa so Sylviou dokázali „upratať“ na kraj v podstate na akomkoľvek mieste.

Za prítokom z Brestovej dolinky dávame definitívne zbohom Kamenným vrátam a lesom pomaly stúpame do sedla, kde končí žltá značka a kde sa napojíme na Glackú cestu. Dobiehame tých, ktorých sme v tiesňave púšťali pred seba a hore si dávame rýchly obed. Kým sedíme a fúka na nás vietor, je nám zima, preto na seba obliekame všetky vrstvy, ktoré sme si zobrali. Veľmi to nepomáha, a tak sa čo najskôr dávame na návrat k autu. Červená mierne stúpa až po rázcestie Glac, stará horáreň, ale aspoň sa vďaka tomu zahrievame. Vietor je neúprosný a chladný.

Po rázcestie Malá poľana, kde sa červená značka stretáva s návratovou trasou z rokliny Piecky, idem s ortézou a paličkami svižným krokom a väčšinu času nechávam zvyšok partie za sebou. Chápu. Idem tempom, akým sa mi dá, kým ma nebolí koleno. Ponad Veľký sokol je trasa ako na hojdačke – chvíľu prudko klesáme, aby sme vzápätí naklesané metre zase nastúpali. Aj by som sa sťažovala, že sa mi už nechce ísť do kopca, keby stúpanie neznamenalo oddych pre kolená. Hojdačka končí niekde v strede medzi rázcestím Malá poľana a Palc a potom už len nepríjemne klesáme po skalkách a kameňoch. So Sylviou, ktorá sa kolegiálne drží pri mne, si vymieňame skúsenosti s najnepríjemnejšími zostupmi, aké sme zatiaľ zažili a mne sa z pamäti vynára zostup od Roháčskych plies cez Roháčsky vodopád. Tvrdé žulové stupne boli v tak zlých rozostupoch, že na Adamculi som mala chuť bozkávať zem.

V Píle sa zastavujeme pri otvorenom bufete a rozhodujeme sa, čo ďalej. Janino sa chce okamžite najesť a už sa mu nechce nikam ísť. Po dvoch dňoch a dvoch túrach o dĺžke zhruba dvadsať kilometrov (po započítaní všetkých zachádzok, prechádzok, obchádzok a potuliek popri hlavnej trase) by sa najradšej už len zvalil do postele a nepohol sa. Kika so Sylviou chcú ísť ku gejzíru Sivá brada a najesť sa v Spišskej kolibe. Nakoniec Janina prehlasujú a vydávame sa smer gejzír, ktorý sa údajne po veľmi dlhej dobe zase prebudil a strieka do výšky.

Gejzír nie že nestrieka, on ani len nebuble. Obsluhujúca čašníčka v Spišskej kolibe sa síce snaží byť milá a príjemná, ale veľmi jej to nejde a tento nedostatok nevyrovnáva ani jedlo. Cesnačka a bryndzové halušky ma nenadchli a keď vidím, ako sa Janino piple vo svojich bryndzových pirohoch, je mi jasné, že tie tiež nebudú gurmánskym zážitkom. Jeden ochutnávam a nedivím sa mu, že to do neho nejde (inokedy pirohy zblajzne rýchlosťou blesku). Cesto rozvarené a vodnaté, plnka okolo bryndze možno zľahka prešla, ale veľmi to necítiť. Keď kolibu po zaplatení účtu opúšťame, dohadujeme sa, že na ceste nazad do Bratislavy si urobíme zachádzku na Spišský hrad. A ja musím Janinovi sľúbiť, že v tejto kolibe obedovať nebudeme.