Prielom Hornádu – Kláštorská roklina – Veľký Kyseľ

Čo s chladným a zamračeným počasím? Predsa Slovenský raj! Tak znelo naše heslo, keď sme sa pred víkendom postupne nakladali do auta a vyrážali do Hrabušíc. Plány sme mali nejasné, ale času na ich doladenie bolo dosť. Nakoniec na prvý výlet padla voľba na jednu z roklín, ktorá je tak trochu od ruky a do ktorej tým pádom nechodí toľko turistov ako do Suchej Belej.

Trasa – Podlesok – Prielom Hornádu – Kláštorská roklina – chata Kláštorisko – Nad Kyseľom – Kyseľ rázcestie – Veľký Kyseľ – Pod Biskupskými Chyžkami – Glac, Malá Poľana – Suchá Belá, záver – Pod Vtáčím Hrbom – Nad Podleskom – Podlesok

Hoci by sme z Hrabušíc mohli ísť do Hrdla Hornádu peši, zhodujeme sa na tom, že si tie tri kilometre radšej ušetríme – najmä preto, že aj ja aj Janino sme v zime prekonávali čierny kašeľ a toto je naša prvá tohtoročná túra. Ja stále pokašliavam a v hre je tiež variant, že sa vrátime nazad do Podlesku už z chaty Kláštorisko – v prípade, že moje ešte stále naplno a poriadne neslúžiace pľúca budú príliš protestovať.

Parkujeme na takmer prázdnom parkovisku, prezúvame sa do turistických topánok a keďže je (pekne a slušne napísané) svieže ráno, obliekame na seba väčšinu vrstiev, čo sme si zobrali. Do Hrdla Hornádu mierime po modrej svižným tempom, prestávky si robíme len na fotenie (Podlesok bez živej duše? To sa nevidí každý deň, to jednoznačne pýta fotku!). V drevenej búdke za mostom ponad Hornád sedí pracovník národného parku. Zdravíme sa, pýta sa, či máme lístky. Nemáme. Na Podlesku nebolo živej duše a všetko bolo ešte zatvorené. Vraj je tam automat. V mysli si vybavujem jeden malý pri mapách Slovenského raja. Považovala som ho za automat, v ktorom sa dá platiť parkovné (ako sa ukazuje, moje predpoklady boli mylné). Do budúcna budeme vedieť, že vstupné do parku vieme zaplatiť týmto spôsobom (v automate sa dá platiť hotovosťou alebo kartou, v búdke len hotovosťou).

Nie je to tak dávno, čo sme v Prielome Hornádu boli s Janinom naposledy (február pred dvoma rokmi), kamzík sa vytešuje a nevie sa dočkať stúpačiek. Kika so Sylviou si užívajú krásnu zelenú prírodu a ako slniečko pripeká, vyzliekame prvé vrstvy oblečenia. Ako sa na jar patrí, v momente, ako sa vyzlečieme, začne fúkať studený vietor a nám sa žiada vyzlečené opäť obliekať. Náš prechod Prielomom mi vďaka tomu pripomína jeden diel zo sitcomu Krok za Krokom (Step by step), ktorý bežal v našich televíziách v deväťdesiatych rokoch. Pamätáte si, keď prišla krásna Karen za múdrou Danou a pýtala „s kloboukem nebo bez klobouku?“ ? U nás to je „s bundou alebo bez bundy“, prípadne „s mikinou alebo bez mikiny“.

Sme približne v tretine, keď stretávame prvých turistov (a na dlho aj posledných). Mladý párik, ktorý ide viac menej našou cestou, ale z chaty Kláštorisko chcú zbehnúť po žltej dole do doliny Bieleho potoka a ďalej plánujú pokračovať Sokoliou dolinou hore. Chvíľu sa rozprávame, zvažujeme všetky možnosti a nakoniec sa rozdeľujeme s tým, že sa v tento deň možno ešte stretneme. I keď máme relatívne svižné tempo, vďaka foto-zastávkam si čas strávený v Prielome predlžujeme – ono, načo sa ponáhľať len preto, aby sme toho v jeden deň prešli čo najviac? Nie je lepšie ísť pomalšie a všetko si patrične vychutnať? Od Toboganu nás obieha čoraz viac ľudí. Čas pokročil, doháňajú nás tí, ktorí prišli na Podlesok neskôr. Na exponovaných miestach a stúpačkách ich púšťame pred seba. V protismere na šťastie nejde nikto – podľa množstva ľudí v ústí Kláštorskej rokliny zisťujeme, že druhá vlna výletníkov vyrážala z Čingova a tu sa delia na tých, čo pokračujú prielomom do Hrdla Hornádu a na tých, čo idú na Kláštorisko. Niektorí turisti idú po žltej ponad roklinu, niektorí idú roklinou po zelenej, vďaka čomu sa tak nejak primerane a znesiteľne rozdeľujeme a vzájomne si v rokline nezavadziame.

Vo februári pred dvoma rokmi sme mali problém prejsť roklinu suchou nohou. Na viacerých miestach sme museli hľadať aspoň ako tak schodné balvany a drevené brvná, aby sme neskončili po členky vo vode. A brvná sme bezpečne a bez šmýkania sa prechádzali len vďaka tomu, že sme na nohách mali mačky, ktoré sa ostňami dobre zasekávali do zľadovateného dreva. Teraz? Po vode takmer ani pamiatky. Teším sa, ako si doma porovnám fotky z oboch výletov. Aj toto je dôvod, prečo zbožňujem tiesňavy Slovenského raja – pri každej návšteve vyzerajú inak. Výnimkou je možno len najnavštevovanejšia Suchá Belá, ktorá kvôli davom turistov nemá veľa šancí na divokosť a rozmanitosť tak ako jej menej navštevované sestry.

Na chate si dávame teplý obed, posilňujeme sa kávou a po modrej s červenou sa vydávame ďalej. Kým modrá kopíruje červenú, stretávame množstvo ľudí. Buď mieria na chatu Kláštorisko alebo z nej idú nazad na Podlesok. Akonáhle sa z červenej odkláňame a pokračujeme iba po modrej, ostávame v lese sami štyria. Poviem vám, je to nádherný pocit – vedieť, že ste niekde mimo hlavné trasy a zástupy ľudí (v súvislosti so Suchou Belou už dlho kolujú vtipy o tom, ako tam treba postaviť semafory). Míňame záver Ferraty HZS Kyseľ a z modrej odbočujeme na zelenú turistickú značku – do Veľkého Kyseľa, kde nás víta úplná divočina. Netuším, kedy tadiaľto naposledy išli nejakí turisti, niečo ako chodník by tu človek hľadal márne. Orientujeme sa viac menej len podľa schodnosti potoka (vody je tu oveľa viacej ako v Kláštorskej rokline) a podľa zelených značiek na stromoch.

Popadané kmene stromov sú porastené hrubými vrstvami machu a inými rastlinkami, ktorým sa v práchnivejúcom dreve podarilo zakoreniť. Niekde potok preskakujeme, niekde preliezame po popadaných stromoch a pred Pawlasovým vodopádom nás vítajú prvé technické pomôcky – súdiac podľa bledej farby dreva sú rebríky a schody nové. Tie staré sú tu ponechané napospas prírodným živlom. Široké úsmevy na tvárach by nám v týchto chvíľach asi nezmazal nikto. Rokliny v rakúskych Alpách, Vintgar či Pokljuka suteska v Slovinsku sú nezabudnuteľným zážitkom. Ale na divočinu tiesňav Slovenského raja sa nechytajú. Najmä z takého Vintgaru sme doslovne utekali, pretože ich regulované vstupy každú pol hodinu vo výsledku znamenajú, že ste s desiatkami ďalších ľudí vpustení do relatívne malého priestoru umelo vytvorených chodníkov a o nejakej kráse divokej prírody si môžete nechať tak akurát zdať. Najkrajšia časť Lichtensteinklamm neďaleko Kaprunu je po závale spred niekoľkých rokov turistom neprístupná a znovu spriechodnené miesto sa obchádza kovovou opachou pripomínajúcou vývrtku. Nechcem tým povedať, že nestoja za návštevu alebo že nie sú krásne. Akurát sú neporovnateľné s tým, čo máme k dispozícii v našej domovine a kým do roklín, ktoré som v Rakúsku a Slovinsku už navštívila, nemám potrebu sa vracať, do Slovenského raja budem pokojne chodiť aj niekoľko razy do roka.

Zovretí skalnými stenami sa predierame ďalej, aby sme ostali uchvátení stáť pred Vodopádom ochrancov prírody. Jéééj, kovový rebrík. A Kika s Janinom už aj šplhajú hore. My so Sylviou tak naponáhlo nemáme. Nikde ani živej duše, postávame pred vodopádom, prechádzame sa okolo neho a hľadáme všetky možné aj menej možné uhly, z ktorých si ho fotíme. Nakoniec aj my zdolávame kovový rebrík a divočinou pokračujeme ďalej. Keď občas vidím kamzíka balansovať na kameňoch a brvnách, uzatváram stávky sama so sebou, ako dlho bude trvať, kým „džabne“ do vody. Na šťastie tá časť mňa, ktorá stavila na to, že Janino do vody naozaj padne prehráva.

Za Vodopádom v barikáde sa pomaličky lúčime s preliezaním, preskakovaním a lozením a dostávame sa do záveru rokliny. Pri slabučkom prameni vody si na chvíľu dávame pauzu, dopĺňame tekutiny a energiu a opäť stretávame párik, ktorý nás míňal v Prielome Hornádu a ktorý mieril do Sokolej doliny. Už ju zdolali a teraz idú Veľkým Kyseľom dole (nie že by bola roklina jednosmerná a nie že by to pre nich bola neznáma informácia…). A nás mierne prehovárajú, aby sme to nazad na Podlesok prešli dolu Suchou Belou. Pomyselne si klopkám na čelo a predstavujem si sama seba, ako idem dolu takým Okienkovým vodopádom. Aj keby som si odmyslela fakt, že je tiesňava jednosmerná, toto je zážitok, ktorý by som si s radosťou nechala ujsť i v prípade, že by v Slovenskom raji nebola ani noha (a že prázdno tu dnes nie je sme sa presvedčili na chate Kláštorisko). Lúčime sa a každý si ideme svojou cestou. My strmo hore na rázcestie Pod Biskupskými Chyžkami, oni menej strmo dole Veľkým Kyseľom.

Spiatočná cesta je čo? Nudná. Ale tak to už v Slovenskom raji býva. Najskôr zábava v tiesňavách, potom nuda lesom. Na koleno dávam ortézu, vyťahujem paličky a modlím sa, aby som to nazad na Podlesok prešla bez problémov. Moje modlitby vyslyšané nie sú. Koleno ma začína omínať už pred rázcestím Suchá Belá, záver. A tak si Kika svižným krokom hopsá s Janíkom vpredu a Sylvia sa kolegiálne drží pri mne. Ako taká úľava prichádza po tom, čo opúšťame nepríjemnú štrkovú cestu, ktorá je zároveň cyklochodníkom, a prechádzame síce na strmšiu, ale zato príjemne mäkkú lesnú cestičku popretkávanú koreňmi stromov a vystlanú hlinou. Akonáhle sa dostávam pri Podlesku na rovinu, koleno prestáva bolieť a k autu je to opäť ťažká pohoda.

Deň končíme nákupom v popradskom Tescu a večerou v našej obľúbenej pizzerii Utopia.