V jedno mrazivé januárové ráno sa s Janinom zhodneme na tom, že si od jazera Lago di Braies urobíme výlet do vedľajšej doliny a hore na planinu Prato Piazza. Teplomer v aute ukazuje krátko po desiatej ráno -14°C. Okamžite púšťam vyhrievanie sedadla a kúrenie dávam naplno, aby sa auto čo najskôr rozohrialo, no ilúzie si pri tejto teplote nerobím. Kým ja škrabem zo skiel tenkú vrstvu ľadu, Janino sedí vnútri a ani sa nerozopína. Po pár minútach si sadám k nemu, motor ešte stále studený, ale aspoň sedadlo už ako tak hreje. A volant tiež.
Väčšina áut mieri opačným smerom – k jazeru. V našom smere nestretávame ani živáčika. V duchu si hovorím ako dobre, aspoň nebude tam hore tak veľa turistov. Prichádzame ku koncu bežnej cesty a k parkoviskám na mieste Brückele – Ponticello. Asfaltka síce pokračuje, ale je prehradená značkou so zákazom vjazdu v čase 10:00 – 15:00. Je takmer pol jedenástej. Parkovisko pred zákazom vjazdu je skoro plné, nachádzam jedno z posledných miest, obliekam na seba všetko, čo som v aute nepotrebovala, a idem k parkovaciemu automatu. Ten ma už z diaľky upozorňuje, že platiť sa dá len v hotovosti (mince alebo bankovky) a že za prvé dve hodiny parkovania sa platí dve eurá. Dve a viac hodín – šesť eur. V parkomate volím angličtinu a celodenné parkovanie, do spodného priečinku vkladám desaťeurovku a keď mi mašinka vydá mince a parkovací lístok, ten strkám na viditeľné miesto za predné sklo.
Naobliekaní ako cibule sa rýchlym krokom blížime ku kiosku s veľkým nápisom „shuttle bus cassa“ a od pani si pýtam dva lístky. Deti do desať rokov cestujú zdarma, nad desať rokov sa za ne platí rovnako ako za dospelých – 5.50 na osobu (jedným smerom – v smere dole sa lístky kupujú u vodiča). Hneď vedľa je zastávka, na ktorej stojí mikrobus. Pred ním sa šofér rozpráva s troma Taliankami a hovorí im niečo, z čoho zachytím len „a piedi“ – voľne preložené „na stojáka“. „Aspettiamo,“ odvetia Talianky a ešte sa s ním chvíľu rozprávajú. Po necelých štyroch mesiacoch nie je moja taliančina natoľko dobrá, aby som im poriadne všetko rozumela, preto sa ich po anglicky pýtam „wo co gow“. Ako som predpokladala, dá sa ísť už len na stojáka – ale za pár minút príde ďalší mikrobus. Preto Talianky hovorili „aspettiamo“ (počkáme). Janino chce tiež počkať. Nie je nás veľa a tak si naivne hovorím dobre, počkáme aj my. Kým však príde ďalší mikrobus, zastávka sa viac než len slušne zaplní a my máme čo robiť, aby sme sa dostali dnu a aby sme sedeli.
Pri vrchnej zastávke Prato Piazza sme asi za desať minút. A obaja sa zhodujeme na tom, že v lete jednoznačne musíme na toto miesto prísť a ubytovať sa v hoteli Hohe Geisl (je otvorený aj v zime, zvažovala som ho miesto hotela Pragser Wildsee pri Lago di Braies, ale Janino ma prehlasoval). Je tu ako v rozprávke a okolitú nádheru len podčiarkuje všadeprítomný sneh. Nie je ho síce viac ako dákych 30 – 40 cm, ale túto zimu je to jednoznačne najviac snehu, čo sme zažili.
Nemáme žiaden konkrétny cieľ ani plán, chceme si len užiť výhľady a pokochať sa krajinou okolo nás. V kútiku duše dúfam, že sa mi podarí kamzíka presvedčiť na Monte Specie (2307 m), z ktorého je výhľad na Tre Cime, ale keď sa začne sťažovať, že mu je zima na prsty na nohách, nádeje pohasínajú. Nakoniec sa prejdeme len po chatu Rifugio di Vallandro, kde mu skontrolujem nohy a dám druhé ponožky, a ideme nazad. Na chate Rifugio Prato Piazza si Janík dáva spaghetti bolognese a ja niečo, čoho meno si nepamätám, ale viem, že mi to neskutočne chutilo už v lete na jednej chate pri Sassolungo.
Pár minút po pol tretej sme na zastávke mikrobusu, kde už čaká asi desať ďalších ľudí. Najbližší spoj má odchod 14:50, čo znamená, že si v tieni postojíme dobrú štvrťhodinku. Keď sa nehýbeme, mráz sa doslova zažiera pod kožu, a je jedno, koľko vrstiev oblečenia, a akého dobrého, na sebe máme. Janino by aj šiel na slniečko, ale bezo mňa nechce a ja zase odmietam s pribúdajúcim množstvom turistov opustiť strategické miesto na zastávke. Nakoniec sa aj tak musíme lakťami a inými „zbraňami“ prebíjať do dverí mikrobusu, aby sme neostali medzi nešťastníkmi, ktorí musia čakať na ďalší. Tento raz nie je s Janinom žiadna diskusia o tom, či ideme „a piedi“ alebo počkáme. Situácia bude (vzhľadom na davy ľudí, ktoré sme za tie cca tri hodiny stretli) už len horšia. Natlačení jeden na druhého sa v mikrobuse držíme všetkého, čoho sa dá – a nie je tu toho veľa. Vozidlo nie je uspôsobené na prevážanie cestujúcich, ktorí nesedia. Na šťastie sme všetci tak blízko seba, že keby aj niekto padal, zachytia ho telá ďalších ľudí.
Suma sumárum je Prato Piazza nádherným miestom, z ktorého je v lete možné robiť množstvo výletov do bezprostredného okolia a kde je v zime možné nie len sa prechádzať, ale aj bežkovať. Dopravu je lepšie zorganizovať si tak, aby sa človek ráno dostal hore na parkovisko vlastným autom a vyhol sa tak tlačenici a strkanici na zastávke shuttle busu a v ňom. Za nás – ako som písala na začiatku, určite na jar alebo v lete prídeme do hotela Hohe Geisl, ktorý má vlastné parkovisko, a z ktorého môžeme robiť výpravy kedykoľvek budeme chcieť.
