Tento fešák pôvodne v pláne nebol. Keď som pár kilometrov za Viedňou uvidela na kopci krásny zámoček, povedala som si, že na parkovisku pri Aggsteine skúsim „vygúgliť“, čo je zač. „Vygúglila“ som, zistila, že je otvorený do štvrtej a ukázala som deckám fotky. Ak by nechceli, previezla by som sa tam niektorý iný víkend a spojila by som to s návštevou ďalších zaujímavostí pozdĺž Dunaja. Ale decká chceli. 🙂
Z Hinterhausu vyrážame okolo štvrť na dve, na tú chvíľu odhodlaní navštíviť Dürnstein. Ostatne, nachádza sa len niekoľko kilometrov od obce Spitz a chceme – nechceme, máme ho po ceste. Parkoviská pod hradom sú beznádejne plné. Jediné, na ktorom sa dá zaparkovať, je P7 za okrajom obce. Kým k nemu ale prídeme, obe deti mi zozadu oznamujú, že oni vlastne už ďalšie ruiny vidieť nechcú, oni chcú ísť na ten zámoček, ktorý som im ukazovala v mobile (v duchu si trieskam hlavu načo som to robila 😀 ). Odbočujem na parkovisko P7, ale neprechádzam cez rampu. Odstavujem auto na blikačkách a snažím sa vypátrať adresu, ktorú by som mohla zadať do mojej staručkej Garmin navigácie. „Niečo“ sa mi s pomocou mobilu darí a my vyrážame.
Teoreticky by nám to malo trvať do pol hodinky. Prakticky nás zastavuje zápcha pred nájazdom na diaľnicu A22 pred mestom Stockerau. Niekoľko minút stojíme, aby sme sa potom pohli doslova o pár desiatok metrov a znovu sa zastavili. Jediný dôvod, prečo sa aspoň trochu hýbeme je ten, že viaceré autá to postupne vzdávajú a preraďujú sa do ľavého pruhu vedúceho do Stockerau. Odparkovaná viac menej za krajnicou (keďže všetci poctivo nechávame voľnú záchranársku uličku) pátram v mapách v mobile. Diaľnica je červená a podľa všetkého stojí na úseku o dĺžke minimálne piatich kilometrov. Dojazd do cieľa mi ukazuje o hodinu, pritom vzdialenosťou je to dvanásť kilometrov. Okreska cez Stockerau je oranžová, ale dojazd mi navigácia v mobile hlási pred treťou (o takmer pol hodinu skôr ako keby sme pokračovali po diaľnici). Ešte chvíľu váham a posúvam sa spolu s ostatnými v odbočovacom pruhu.
„Vieš kto mi tu teraz chýba?“ pýtam sa dozadu Janina. Ten okamžite vie, na čo narážam.“Tatino by ťa navigoval obchádzkou,“ odpovedá mi a ja súhlasne kývam hlavou. Garmin má obmedzené možnosti a ja som si do dnešného dňa nebola schopná kúpiť do auta držiak na mobil. (Robím tak práve keď píšem tento článok :-D.) Keď vidím, že sme sa v priebehu dvadsiatich minút posunuli presne o tristo metrov, vzdávam to. Preraďujem sa do ľavého pruhu a nasledujem ostatných šoférov. Sez Stockerau síce ideme v plynulej zápche, ale IDEME. V priebehu ďalších dvadsiatich minút prekonávam niekoľkonásobnú vzdialenosť oproti tomu, čo sa mi „darilo“ v zápche pod diaľnicou A22.
O trištvrte na tri konečne parkujeme na stále relatívne plnom parkovisku pod zámkom. Vediac, že otvorený je len do štvrtej predpokladám, že posledný vstup je o tretej a preto decká poháňam hore kopcom. Na šťastie ideme okolo informačnej tabule a nemecky viem dosť na to, aby som si preložila, že posledný vstup je až o štvrtej. Času máme dosť, spomaľujeme a tempom závodného slimáka sa rútime k hlavnej vstupnej bráne. Tu ma prekvapuje prečiarknutý fotoaparát. Platím vstupné (31,- eur za dospelého a dve deti vo veku deväť a jedenásť rokov) a pýtam sa predavača, ako je to s fotením. Exteriér môžem fotiť koľko chcem. V interiéri sa fotiť nesmie (žeby bol zámok v súkromnom vlastníctve?). Ďakujem za vysvetlenie a nie veľmi nadšená pokračujem nádvorím k ďalšej bráne. Sú skoro tri hodiny, brána je zavretá a pred ňou sa zhromažďujú návštevníci. Začínam šípiť nepríjemnosť, o ktorej viem, že nad ňou obe decká ohrnú nos. Do zámku pôjdeme so sprievodcom.
Úvodné slová síce slečna prekladá do angličtiny (mám podozrenie, že to robí jedine preto, aby nás znovu upozornila, že sa vnútri nesmie fotografovať, lebo inak sa nič užitočné nedozvedáme), ale všetky ďalšie informácie sú podávané v nemčine. Akokoľvek je tento zámok nádherný, decká sú mierne zduté. Nedivím sa im, uprednostňujú objavovanie zákutí bez sprievodcu a navyše aj tak nerozumejú výkladu. Mne sa čo to darí porozumieť a niektoré veci chápem v interiéri aj z logiky veci, takže im potichu vysvetľujem, kde sme a čo vidíme. Odutosť poľavuje, nadšenie sa ale nedostavuje – minimálne nie v miere porovnateľnej s predchádzajúcimi dvoma hradmi.
Doma trápim internetový prehliadač a dozvedám sa, že Kreuzstein v dnešnej podobe vznikol v devätnástom storočí, kedy bol postavený na pôvodných stredovekých základoch grófom Johannom Nepomukom Wilczekom zo sliezskeho rodu Wilczekovcov. Tento známy mecenáš umenia skúpil celé architektonické bloky pochádzajúce zo stredoveku z rôznych kútov Európy a doslova „vyskladal“ Kreuzstein tak, aby vyzeral autenticky. (Skúsené oko vraj pri pohľade na zámoček presne vie, ktoré časti sú pôvodné a ktoré boli dostavané v devätnástom storočí.)
Počiatky existencie pôvodného stredovekého hradu sa datujú, tak ako u väčšiny hradov v rakúskom povodí Dunaja, do dvanásteho storočia. V roku 1278 prešiel sobášom do vlastníctva rodu Habsburgovcov a až do 30-ročnej vojny nebol nikdy dobytý. V tomto období bohužiaľ padol do rúk švédskeho poľného maršála Lennarta Torstenssona, ktorý ho pri svojom odchode v roku 1645 celý vypálil.
Moje predpoklady, vyplývajúce z obmedzení fotografovania, že zámok je vo vlastníctve súkromnej osoby, sa ukazujú ako správne. Podľa dostupných zdrojov je majiteľom tohto zámku stále rod Wilczekovcov.
