Po tom, ako sme sa dosýtosti poprechádzali úchvatnými ruinami hradu Aggstein, vyliezli do hradnej veže a preskúmali všetky zákutia, ktoré sa preskúmať dali, vrátili sme sa do auta a zadala som do navigácie ďalšiu adresu – Ottenschlägerstraße, Spitz. Navigácia mi napísala vzdialenosť len desať kilometrov a trvanie cesty pár minút. Tento údaj sa mi veľmi nepozdával. Hrad sme síce videli z cesty, keď sme mierili k zrúcanine Aggsteinu (a vedeli sme, že je naozaj neďaleko), čo sme ale nevideli bol most, ktorým by sme sa dostali na druhú stranu Dunaja. Najbližší je v Melku – no cesta do tohto mesta bola v čase našej návštevy uzavretá kvôli zosuvu pôdy z mája 2024.
Neostávalo mi iné ako nasledovať navigáciu a uvidieť, čo z toho vylezie. Na prvotné zdesenie Janina a mojej netere Sofie z toho vyliezla kompa. Obe decká vehementne protestovali a o takomto prevoze cez Dunaj nechceli ani počuť.
Pri odbočke za vinárskou dedinkou Oberarnsdorf som si povedala, že to skúsim a ak budú protesty pokračovať, neostane mi iné, ako ísť ďalších zhruba dvadsať kilometrov k mostu v Mautern an der Donau. Kompa práve odchádzala z maličkého prístaviska a karta sa obrátila. Protestovať som začala ja – kvôli čakaniu na jej návrat, a deti ma začali prehovárať, že času máme predsa dosť.
Vypla som motor, zatiahla ručnú brzdu a prešla som sa pár metrov k pojazdnej kaviarničke. Chlapec, ktorý tu turistom a čakateľom na kompu robí kávu a iné podobné nápoje, mi povedal, že kompa premáva kyvadlovo a nemá momentálne žiadny presne stanovený harmonogram. Nuž, vrátila som sa do auta, posunula získané informácie ďalej a stretla som sa s nadšeným dvojhlasným „počkáme“.
Medzičasom prišlo ku prístavisku ďalšie auto a niekoľko cyklistov. Čím dlhšie som v aute sedela, čakala, a pozorovala nie zrovna najmasívnejšie vyzerajúcu kompu, tým menej odhodlania ísť autom na ňu som mala. Po dvadsiatich minútach som bola pripravená naštartovať a absolvovať obchádzku. Tento nápad sa stretol s jednoznačným odporom a mne došiel aj posledný argument – však na kompe prievozník ešte ani závory nezavrel. V momente, ako som to chcela povedať, šli závory dole a kompa sa pohla.
Cyklisti šli prví, po nich som na palube odparkovala auto ja a po mne pán, ktorý tam čakal s nami. Nechala som ostatných, nech zaplatia za prevoz, a šla som k okienku posledná. Vypadla zo mňa prvá anglická veta a prievozník sa ozval po slovensky. Neubránila som sa smiechu. Zaplatila som osem eur za auto, seba a dve deti (vo veku deväť a jedenásť rokov) a pridala som sa k Janinovi a Sofii v pozorovaní toho, či Dunaj tečie alebo netečie rýchlo. V prístave dedinky Spitz práve odchádzala jedna výletná loď a iná pristávala hneď vedľa pontónu, kam mierila naša kompa – museli sme čakať.
Využila som čas (a to, že prievozník je Slovák) a opýtala sa ho na parkovanie v obci. Vraj bez problémov a parkovanie nie je spoplatnené, akurát na nábreží a v centre si musím za okno dať hodiny s časom, kedy som prišla. Týmto spôsobom môžem parkovať 90 minút. Ak chceme ísť na hrad, lepšie bude ísť na kruhový objazd a odtiaľ do úzkej bočnej dolinky, ktorá sa tiahne popod hrad. Tam sa podľa neho dá parkovať popri ceste. (To bola aj adresa, ktorú som si ja zadala do navigácie.)
Čas na kompe nám ušiel ako voda a nebyť otázky zo strany Sofie, prečo sa tomu druhému autu hýbu kolesá a zo strany Janina, či som zatiahla ručnú brzdu, bol by uplynul aj bez stresu. Samozrejme, ručnú som zatiahla, keď som vypínala motor. Ale urobila som to tak automaticky, že som to šla s malou dušičkou skontrolovať. :)))))
Hinterhaus nie je oficiálnym múzeom, neplatí sa tu preto žiadne vstupné. Človek môže prísť a odísť ako sa mu zachce. Z jednej strany je zrúcanina obklopená lesom, z druhej vinicami. Keď sme odchádzali, v jednej vinici práve pripravovali večernú ochutnávku vína. „Mamina, ostaňme!“ nadšene na mňa zvolal Janino, zvedavý, ako taká ochutnávka prebieha. „A kto bude to víno koštovať?“ opýtala som sa ho pobavene a jemu chvíľu trvalo, kým mu došlo, že oni dvaja určite nie a ja šoférujem.
