To som tak pozerala, kadiaľ to vlastne pôjdeme do tej Roháčskej doliny, keď som pri Múzeu oravskej dediny uvidela značku jaskyne. Neváhala som a cez web som si zarezervovala vstup pre jedného dospelého a dieťa na čas 10:15 (ten o deviatej už bol plný). Plán na nedeľu sme teda mali jasný – najskôr jaskyňa, potom skanzen. A po ceste domov ešte Oravský hrad.
Všetkých pätnásť návštevníkov sa nás stretáva pri pokladni pár minút po desiatej. Po chvíli vyhrievania sa na slniečku si nás vyzdvihuje sprievodca, ktorý na chrbte nesie obrovský…batoh. Priamo pri vstupe nám z neho rozdáva prilby s čelovkami ako povinnú výbavu a upozorňuje nás, že terén v jaskyni je členitý, šmykľavý a na viacerých miestach sa dospelí ľudia budú musieť zohnúť, aby si neudreli hlavu.
Informuje nás tiež, že aj keď sa o sprístupnení jaskyne verejnosti uvažovalo už v osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia, splnilo sa to len pred ôsmymi. Nie je v nej žiadna elektroinštalácia ani umelo vytvorené koridory pre návštevníkov, čo z jej návštevy robí o to väčší zážitok – najmä pre deti (tu platí obmedzenie, že do jaskyne môžu len deti nad šesť rokov).
Pri druhej zastávke v jaskyni sa dozvedáme, že je súčasťou hydrologického systému Studeného potoka a jeho prítokov na vstupe a Brestovskou vyvieračkou na výstupe. (Vyvieračka sa nachádza len pár desiatok metrov od jaskyne a je k nej voľný prístup – stačí sledovať informačné tabule.) Obdivovať môžeme tiež ramsauský dolomit a zvyšky trilobitov viditeľné v skalách okolo nás.
Ďalej pokračujeme po kovovej lávke ponad hladinu vody, ktorej výška obvykle kopíruje výšku hladiny Studeného potoka a jeho prítokov. Ako hovorí sprievodca, už sa stalo, že ku sifónom na konci sprístupnenej časti jaskyne prešli suchou nohou a nazad sa vracali po tejto lávke s nohami po členky vo vode.
Kde tu môžeme pozorovať aj kvapľovú výzdobu, na jednom mieste zničenú vandalmi. Keď si uvedomíme, že jeden centimeter kubický vzniká storočia až tisícročia, škoda spôsobená tými, ktorí sa ulakomili na pár stalaktitov, je nevyčísliteľná.
Na konci prehliadkovej trasy sa dozvedáme, že jaskyňa patrí medzi druhovo najpestrejšie úkryty netopierov na Orave – v jaskyni a pri jej vstupe sa zatiaľ podarilo identifikovať celkovo deväť druhov a najčastejšie tu zimuje netopier veľký. Žijú tu i živočíchy viazané na vodu – kôrovec nifargus tatranský a hlbinovka slepá. Sú typické tým, že sú priesvitné a nemajú vyvinuté oči, pretože ich nepotrebujú.
Ako inak, vyskúšame si aj úplnú tmu. Všetci povypíname svoje čelovky a v absolútnej absencii svetla nás sprievodca upozorňuje, že človek v takomto prostredí stráca orientáciu už po devätnástich minútach. Myslím, že nikto z nás to nechce skúšať a tak si postupne čelovky opäť zapíname a vydávame sa na cestu späť.
