Keď už je človek v Roháčskej doline, bola by škoda nenavštíviť Múzeum oravskej dediny v Zuberci, navyše ak sa nachádza na rovnakom mieste ako Brestovská jaskyňa. Viac ako päťdesiat stavieb ľudovej architektúry typickej pre Oravu, krčma v starom mlyne, hrnčiarska dielňa s predajňou či goralské lazy – to nie je ani zďaleka všetko, čo tu môžete absolvovať. My zo skanzenu odchádzame plní pozitívnej energie a dobre naladení aj vďaka niečom inému než len vďaka rozšíreniu obzorov.
Pri dome, v ktorom je expozícia miestnej školy, vidíme na strome povešané rôzne keramické ozdoby a prívesky (anjelikov, zvonce, srdiečka…) a hneď vedľa staršiu pani, ktorá má na drevenom stole pred sebou porozkladané ďalšie výrobky. Keďže máme s Janíkom tradíciu raz ročne si niekde kúpiť nejakú špeciálnu vianočnú ozdobu, zelené zvonce zdobené zlatým vzorom okamžite pútajú moju pozornosť. Kým ich obdivujem a rozhodujem sa, ktorý by sme si kúpili, pani k nám pristupuje a kamzíka sa pýta, ako sa volá. Reakcia na jeho typické slovenské meno je nefalšovane srdečná a krásna, až tak, že Janík má v očiach slzy. Jej vnuk sa tiež volá Janko. Chvíľu sa spolu rozprávajú a my okrem zvonca, ktorý kupujeme, odchádzame so štvorlístkom, ktorý Janino dostáva ako darček.
Doslova nabití pozitívnou energiou pani Antónie pokračujeme v prehliadke. Krásne drevenice mi pripomínajú moju starú mamu, ktorá pochádzala z Oravskej Polhory. Janinovej pozornosti neuniká, že niektoré domy sú väčšie, majú viac miestností a aj lepšie vybavenie. Ako správny zvedavec sa na všetko vypytuje a ja mu všetko vysvetľujem.
Najviac času trávim pri domoch z goralských lazov. Z Oravskej Polhory tu síce nevidím žiaden, ale architektúra je typická pre celú oblasť. Janino sa začína nudiť a obzerá sa okolo seba. Z vysokej trávy pri lese vychádza ryšavá mačka. „Aha mamina, Garfield kým ešte nepoznal lasagne!“ skríkne na mňa a už láka mačku (kocúra) k sebe. „Aké má chlpaté guľky,“ konštatuje popri tom, ako ho hladká, a ja sa neubránim výbuchu smiechu. Hej, presne to je obvykle prvé, čo si deti a dospeláci na kocúroch všímajú.
V jednej z dreveníc je predajňa s výrobkami z včelieho vosku a medu. Vyberáme si sviečku na vianočný stôl a Janino si pýta aj medovník v tvare slimáka. Je čas obeda, predpokladám, že ho chce hneď zjesť. Už nám neostáva na prezeranie veľa a zo skanzenu chcem ísť rovno na obed, takže kamzíka upozorňujem, aby si medovník nechal na neskôr. „To je pre pani Antóniu,“ prekvapuje ma svojou odpoveďou.
Babičku stretávame na ceste k potoku. Hneď sa s nami dáva do reči a medovník od Janka si berie s tým, že mu musí ukázať, kde bude jeho čestné miesto. Z kabely vyberá pár kúskov od iných detí a ku každému vie presne povedať, od koho ho dostala. Medovník ukladá do kabely k ostatným svojim malým pokladom a svoju pozornosť zameriava na mňa. Jej dcéra sa volá rovnako ako ja. Áno, aj ja od pani Antónie odchádzam nie len so slzami v očiach pre čistú dobrosrdečnosť tejto dámy, ale aj s príveskom na krk v tvare srdiečka. S láskou robený, s láskou darovaný.
Nezvykneme sa vracať na rovnaké miesta a navštevovať prírodné či kultúrne pamiatky viackrát. Múzeum oravskej dediny bude určite výnimkou a vždy, keď zavítame do okolia Zuberca, zastavíme sa tu v nádeji, že budeme môcť stráviť pár vzácnych chvíľ v prítomnosti dobra, ktoré pani Antónia predstavuje. V dnešnej dobe sú ľudia ako ona veľkou vzácnosťou a ja by som si priala, aby sme všetci k sebe boli aspoň spolovice tak milí a srdeční ako je Antónia k úplne neznámym ľuďom, ktorí prechádzajú okolo stolíka a stromu s jej výrobkami.
