Ako lepšie začať dopodrobna naplánovanú a dlho očakávanú dovolenku než výstrahami pred búrkami druhého stupňa a predpoveďou počasia, ktorá sľubuje, že od približne jedenástej bude pršať a neprestane kým nepôjdeme spať? V podstate by som asi mala jeden tip. Čakaním na spustenie lanovky, ktorá má technické problémy – pričom hore idete s tým, že budete mať možno dve hodiny, kým nebudete musieť utekať nazad. Na šťastie žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa navarí.
Ale poďme pekne po poriadku. Už pred pol deviatou ráno sme s Janinom v budove lanovky Boe a mierime k okienku. Chcem kúpiť Alta Badia Summer Card na tri dni, ktorá pre dospelého a dieťa stojí 116,- eur (68,- eur dospelý a 48,- eur dieťa do 16 rokov, je potrebné sa preukázať platnými dokladmi). Pani mi vysvetľuje podmienky, cenu a uisťuje sa, že karta má začať platiť dňom jej zakúpenia (karta platí tri dni počas štyroch dní, takže nemusíte tri dni po sebe využívať len lanovky v danej oblasti, môžete si jeden deň urobiť výlet inam). S kartami nám dáva aj potvrdenie o kúpe a upozorňuje nás, že si ho máme odložiť – ak by sme stratili karty, s týmto potvrdením nám vydajú nové (resp. nám umožnia jazdu lanovkou v mieste, kde sme ich stratili, aby sme si potom v údolnej stanici mohli vyžiadať nové karty).
Plní elánu sledujeme hmlu prevaľujúcu sa dolinou všade okolo nás a mierime k lanovke. Napriek tomu, že je viac ako pol deviatej, kabínky sa nehýbu a turnikety svietia na červeno. Zmätení postávame okolo nich a keď sa ukáže zamestnanec, pýtam sa, čo sa deje. Majú nejaký technický problém so zatváraním dverí na kabínkach a snažia sa ho vyriešiť. Musíme čakať. Prichádza manželský pár v stredných rokoch (OK, asi by som mohla povedať, že v mojom veku, ale takto sa od toho čísla môžem viac diferencovať 😀 ), nevediac čo sa deje. Upozorňujem ich, že musíme počkať a pani si všimne, že oni majú klasické papierové lístky, kým my s Janinom máme kartičky. Zaujíma ju prečo. Dávame sa do reči a minúty ubiehajú. Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia a zamestnanci taliansky niečo vysvetľujú. Keďže nerozumiem, snažím sa anglicky zistiť, či nastala zmena. Je trištvrte na deväť, keď sa dozvedám, že skôr ako o pol hodinku lanovka nezačne jazdiť.
Hmla sa postupne dvíha a my sa môžeme kochať aspoň pohľadom na Sassongher (2665 m) týčiacim sa nad mestečkom Corvara in Badia ako tichý strážca. Je približne štvrť na desať, keď turnikety svietia na zeleno a lanovka Boe sa definitívne spúšťa do prevádzky. Plán je jasný – najskôr ideme úplne hore a na chatu Franza Kostnera, potom sa vrátime do medzistanice a prejdeme sa k jazeru Lago di Boe. Janino nenamieta, chce vidieť „mesačnú krajinu“, ako nazývajú Gruppo del Sella s najvyšším vrcholom Piz Boé (3152 m), na ktorú hľadíme z balkóna nášho apartmánu v Mugun Residence.
Pár desiatok výškových metrov pod jazerom prestupujeme na sedačkovú lanovku Vallon, ktorá ide tesne popri jazere. Fotím ako keby ma za to platili – pre prípad, že by nás dostihol dážď a už by sme nikam nemohli ísť. Predsa len, stratili sme trištvrte hodinu čakaním v doline. Keď vystupujeme z lanovky, padajú nám sánky. Ono, fotiek je plný internet, ale je niečo iné, keď tú majestátnosť vidíte na vlastné oči. Kolmé steny sú osvietené slnkom a vytvárajú pred nami polkruhový amfiteáter pretkaný turistickými chodníkmi. Niektoré z nich vedú k chate a ďalej na Piz Boé, iné končia na začiatku zaistených feratových ciest. Rumunský párik sa rozdeľuje – pani ide na Piz Boé turistickým chodníkom, jej manžel cez feraty. My mierime k chate a je mi oznámené, že nemám na každom kroku fotiť (smola :-D). Oblaky postupne zahaľujú skaly okolo nás a kam oko dohliadne, tam je vidieť Dolomity trápené dažďom a búrkami. Na chatu to „dávame“ suchými nohami, sadáme si však do vnútra, pretože Janík je zimomravý a necíti sa vonku komfortne. Horúce kakao a kamilkový čaj nám obom spravia náladu a kým si ich vychutnávame s výhľadmi na Marmoladu a Sass Ciapel (2557 m) pred ňou, voláme babe. Má narodeniny. Janino jej počas toho mesiaca, čo u nej bol na prázdninách, farbisto porozprával, kam ideme na dovolenku, takže sa vypytuje, ako tu je a my jej sľubujeme poslať pár fotiek.
Janko mi píše cez whatsapp a pýta sa, či sa kocháme tou búrkou neďaleko od nás. Vychádzam von, ale nevidím a nepočujem nič. Búrka je z opačnej strany a k nám zrejme nepríde. Podľa mojej súkromnej rosničky máme dve tri hodinky, kým začne pršať aj tam, kde sa momentálne nachádzame. Usmievam sa, pretože to znamená, že sa predpoveď trošku sekla a hory okolo Bolzana k nám búrkové pásmo nepustia tak, ako som si myslela. Dopíjame čaj a kakavko a s tmavnúcimi oblakmi za nami schádzame nazad k vrchnej stanici lanovky Vallon. Ešte pár fotiek, ešte pár pohľadov a už sa vezieme dole. „Mne sa k tomu jazeru už nechce, odfoť si ho zhora a poďme do apartmánu,“ šveholí môj malý turista. Rozhodne nesúhlasím a nechcem o zmene plánov počuť nič viac. Nakoniec ho od plesa ani neviem dostať. Je plné malých rybyčiek, ktoré sú evidentne zvyknuté na to, že ich ľudia kŕmia. Je jedno, aký veľký kameň hodíte do vody, okamžite sa okolo neho „zbehne“ húf tých malých potvoriek a ďobú doňho kým nezistia, že nie je jedlý (alebo kým nepadne na dno). Okrem toho, na brehu je piesok, čo pre Janíka znamená raj. Posedávam na skalách, fotím, lozím, čakám. Oblačnosť nad nami a okolo nás nesľubuje nič dobré, niekde z diaľky počuť aj mrmlanie hromov. Viem, že pri lanovke Boe sme o niekoľko minút a v ruksaku mám pre nás oboch pršiplášť, takže kým neprší, nikam sa nenáhlim.
A ono neprší. Ani o pár minút, ani o pol hodinu. Čerti sa ženia všade naokolo, ale my sme v suchu. Pozerám na radar a musím sa smiať. V každom smere je búrka – len nie nad nami. Ešte aj na opačnej strane pohoria blesky podľa búrkového radaru pretínajú oblohu (pravdepodobne odtiaľ počujem to „mrmlanie“), ale my sme stále v suchu. Asi po hodine sa Janík konečne rozhoduje, že dosť bolo „džabania“ sa vo vode, môžeme sa vrátiť do Corvary. Na pol ceste k apartmánu začína pršať. Akonáhle sa za nami zavrú dvere na dome, púšťa sa väčší dážď. Ale viete čo? Netrvá dlho. O druhej po ňom už nie je ani pamiatka a o tretej je tak krásne jasno, že sa znovu obliekam a mierim k lanovke Col Alt. Bola by škoda nevyužiť Alta Badia kartu naplno v takom nádhernom počasí. Ale o tom, ako som sa poprechádzala miestom, ktoré získalo prezývku „amfiteáter Dolomitov“ vám porozprávam niekedy inokedy.
