Popod Sass di Ciampac na chatu Puez a späť do Corvary

Počasie v stredu konečne vyzerá na to, že by sme mohli v Dolomitoch absolvovať aj nejakú tú ozajstnú túru, a tak voľba padá na Národný park Puez – Odles, ktorého okraj je priamo nad nami. Netreba nikam chodiť autom, od pondelka máme trojdňovú Alta Badia Summer Card platnú pre všetky lanovky v okolí, a tak okolo deviatej sadáme do kabínky lanovky Borest, aby sme sa potom za zhruba dvadsať minút peši presunuli k lanovkám Plans a Frara.

Keď vystúpim z lanovky a kochám sa kolmými stenami pohoria Gruppo del Sella s najvyšším vrcholom Piz Boé (3152 m), Janino na mňa hodí značne skeptický pohľad. Akože – toto nebude extrémne náročná túra? Priznávam, že som ho vopred neinformovala o tom, že do prvého sedla Furcela de Cir (2469 m) to bude strmák. Na šťastie je ráno, túra začína a dieťa má dostatok energie. Navyše je nabitý pozitívnou energiou z predošlých dvoch dní a je doslova a do písmena zamilovaný do Dolomitov. Skacká po kameňoch a skalách ako kamzík a podchvíľou mi hovorí, kde a ako ho mám odfotiť. Ani nevie, ako naberá výškové metre.

„Mamina aha, už sme v sedle,“ hovorí mi môj kamzík asi po trištvrte hodine. Údaj pri lanovke hovoril o päťdesiatich minútach, takže si celkom gratulujem, že máme také dobré tempo – aj napriek množstvu zastávok na fotenie a púšťania ostatných turistov. Prichádzame na miesto, ktoré Janino označil ako sedlo, a zisťujeme, že do toho skutočného máme ešte pekných strmých pár desiatok metrov navyše. Ocitáme sa v skalnatom kotli lemovanom útvarmi tak bizarnými, že fantáziu môjho dieťaťa radšej nejdem citovať. Nohy dve tri minútky oddychujú pri prechode z jednej strany kotla na druhú, aby sme ich znovu vytrápili na hadiacom sa štrkovom a mierne suťovom chodníku v záverečnom stúpaní do sedla Cir. Akonáhle sme hore, Janík si sadá do závetria a otvára batoh. Je hladný. Využívam čas na to, aby som si spravila niekoľko záberov okolia a nohy ma nesú aj k drevenému oploteniu pri turistickej značke. Padá mi sánka. Val de Chedul pod nami je na náprotivnej strane olemovaná dokonale kolmými skalnými stenami, ktoré mi pripomínajú amfiteáter pri vrchnej stanici lanovky Vallon. Žiadna fotka nedokáže zachytiť nádheru, na ktorú sa pozerám.

Janino dojedá, dvíha sa a nasleduje ma k otvoru v drevenom plote, ktorým musíme prejsť, aby sme mohli pokračovať v túre. A sánka padá aj jemu. „Mamina, to je nádhera,“ šveholí mi a pomaly zostupuje nepríjemným suťovo – kamenným chodníkom dole. Dávam naňho pozor, terén je zradný. Nie je to síce nič, čo by nepoznal a na čo by nebol zvyknutý, ale materinský pud mi velí držať nad ním ochrannú ruku nech sa deje čo sa deje. O pár výškových metrov nižšie klesanie končí a my prechádzame ponad túto malebnú dolinu k stúpaniu do sedla Crespeina (2528 m), ktoré by malo byť v podstate posledným prudším výstupom na celej trase. Začínam počúvať, ako kamzíka bolia nožičky a ako potrebuje oddychovať. Ako je hladný. Ako sa mu nechce. Darmo, tento rok nebol na túry bohatý a Janík nemá takú kondičku ako v predošlom období.

Hore nám opäť padá sánka. Kolmé steny Val de Chedul blednú v porovnaní s tým, čo vidíme teraz. Hrebeň nad dolinou Vallunga oproti nám je úchvatný. Rovnako „mesačná krajina“ s dominujúcim Col de la Soné (2633 m) v smere našej trasy. Sass di Ciampac je oproti tomu len väčšia kopa kamenia. Zo sedla naň vedie na pohľad vcelku pohodlný tiahly chodník, ale vzhľadom na výstrahy pred búrkami na popoludnie nevyslovujem svoje myšlienky nahlas. Nechávam krpca, nech sa naje, potom ho prosím o nejakú tú fotku (učí sa chlapec, a celkom mu to ide), a začíname zostup. S ortézou na kolene je to pre mňa jednoznačne pohodlnejšie ako to bolo ten kúsok zo sedla Cir.

Pri jazere Crespeina si robíme menšiu pauzu. V porovnaní s fotkami z internetu je jasné, že tohto roku asi nemalo dostatočné vodné zdroje. Je relatívne malé a my na oboch jeho koncoch chodíme po pomyselnom dne, ktoré by bolo zaliate vodu, keby bolo viac zrážok. Dlhodobo, nie len v posledných dňoch. Prejsť ho dookola nám trvá len pár minút, keď si odmyslím, že Janino ochotne pózuje a zaoberá sa geológiu okolia. Vraciame sa na hlavnú turistickú trasu a opäť chvíľu stúpame, aby sme potom jemne klesali až do sedla Furcela de Ciampei (2366 m). Všade naokolo sa zbierajú dažďové oblaky a spoza Col de la Soné ide čierňava. Alebo skôr – vidím čierňavu, ktorú horské štíty držia, aby sa neprevalila aj nad nás. Nemám žiaden signál, takže sa môžem spoliehať len na to, čo som kontrolovala ráno – že ak prídu búrky, tak až okolo piatej poobede.

V sedle sa konečne môj mobil spamätáva a prijíma aspoň správy vo whatsappe, v ktorom mi Janko píše vývin dažďa a oblačnosti. Podľa neho máme tak dve hodiny. Keď mi nabehne radar, vidím, že času budeme mať zrejme viac, ale aj tak mlaďasa naháňam, aby pokračoval „schodmi do neba“ ku chate Puez. Od sedla by to malo byť štyridsať minút relatívne pohodlným terénom s miernym stúpaním. Do dažďa vybavení sme, ale búrku by som v tejto nadmorskej výške nerada zažila, preto už Janina nenechávam podchvíľou obdivovať miestnu flóru a šutre, ale náhlim ho ďalej a ďalej. Ak sa dostaneme na chatu v predpokladanom čase a nebudeme sa príliš babrať s jedením, do tretej sme nazad v sedle a zahájime záverečný zostup k lanovke Colfosco. Suchou nohou, bez búrok a dažďa.

Som hladná a som nervózna. A keďže som nervózna ja, je nepríjemný aj Janino. Cestu k chate si neužíva ani jeden z nás a je úplne jedno, aké nádherné výhľady máme a aký neopakovateľný je NP Puez-Odles. Ale – cieľ splnený. Rifugio Puez dávame za sľubovaných štyridsať minút. Sadáme si do vnútra, otvárame jedálny lístok a premýšľame, čo si dáme. Kamzík nie je veľmi hladný, no niečo by zďobol. Ja som hladná asi aj za neho, ale je mi jasné, že ak si objednáme každý vlastné jedlo, budem po ňom musieť dojedať. Nakoniec voľba padá na syrovo-mäsovú misu za 15,- eur – košík s chlebom je potrebné si k nej doobjednať za ďalšie štyri eurá. Pred očami mám Rifugio Averau, kde sme košík s chlebom a pečivom dostali na stôl automaticky ešte pred tým, ako sme si vôbec objednali jedlo.

Päť minút, obsluha nikde. Desať minút, obsluha nikde. Prechádzam k baru, na ktorom je veľký nápis, že objednávky berú výhradne pri stoloch. Vraciam sa teda k stolu. Okolo nás sú ďalšie tri – pri ktorých ľudia, rovnako ako my, čakajú na niekoho, kto by zobral objednávku. Po pätnástich minútach k tomu baru idem znova – s otázkou, či skutočne berú objednávky pri stoloch, pretože za štvrť hodinu sa u nás nikto nezastavil. Iste, niekoho pošlú. Ani si nestihnem poriadne sadnúť nazad a už je pri nás obsluha a berie od všetkých objednávky. Okolie chaty je síce plné – ale turisti jedia svoj vlastný proviant, nesedia medzi zákazníkmi. Priestory, kde sa obsluhuje a nosí jedlo sú poloprázdne. Priniesť nám spomínanú syrovo – mäsovú misu trvá ďalších desať minút. Bez chleba. S láskou opäť spomínam na Rifugio Averau. A nie, nepýtam si ten chlieb znovu. Obávam sa, že by sme na chate Puez strávili aj noc, kým by sme sa naozaj najedli. Miesto toho využívam prvú príležitosť zaplatiť, aj keď máme jedlo ešte pred sebou, aby sme potom mohli čo najskôr vyraziť nazad. Správy od Janka z domu hovoria to, čo ja vidím aj cez okná chaty – opäť (tak ako dva predošlé dni) všade naokolo prší. My sme v slniečku. A ja verím, že to tak aj ostane.

Okolo štvrť na tri vychádzame z chaty do slnečného počasia. Sassolungo poriadne ani nevidieť vďaka tomu, aký lejak sa tam spustil. Smerom na Secedu je situácia rovnaká. Mračná sa prevaľujú aj nad Gruppo del Sella. A nad nami? Svieti slniečko. Pohodovým tempom sa vraciame k sedlu Ciampei a ja sa kochám nádherou okolo nás. Minúty ubiehajú, počasie naokolo zúri a nad nami stále svieti slnko. Aj s prestávkami na fotenie sme v sedle približne o tretej a tu už si hovorím, že aj keby prišla búrka, nevadí. Už nebudeme v otvorenej krajine, pršiplášte máme a lanovky nás odvezú priamo do Corvary. Klesanie je síce nepríjemné a nekonečne dlhé, ale s ortézou na kolene sa dá zvládnuť. Janino skacká rovnako ako ráno pri výstupe a predbieha ostatných turistov. O pol piatej, plní dojmov, sadáme do lanovky a ja píšem domov tatíkovi, že predpovede počasia sa zase raz zmýlili – minimálne tam, kde sme boli my. Nepadla ani kvapka.