Z Klausbergu na Klaussee

Po celodennom trmácaní sa autom z Bratislavy do dedinky Cadipietra (nem. Steinhaus) v doline Valle Aurina (nem. Ahrntal) sa mi počas prvých dovolenkových dní nechcelo nikam cestovať. Preto sme si ako „rozcvičku“ vybrali prechádzku z Klausbergu (na ktorý sme sa vyviezli lanovkou) ku horskému plesu Lago Chiusetta (nem. Klaussee).

Turistický chodník vedie od vrchnej stanice lanovky ku chate Kristalalm (1602 m) a ponad Dinopark a Family Park ďalej ku chate Bachmair (1882 m). Táto trasa však ide viac menej cez les a človek si tým odopiera nádherné výhľady na hraničný hrebeň Zillertalskych Álp, s Monte Lovello (nem. Groβer Lӧffler, 3378 m), P. del Conio (nem. Keilbachspitze, 3034 m) či Gfallenspitze (2966 m) ako, tento rok v júni stále zasneženými, majestátnymi strážcami údolia.

Keďže ja výhľady zbožňujem, od vrchnej stanice lanovky najskôr schádzame dolu ku Family Parku a Dinoparku, kde pokračujeme širokou štrkovou cestou pomedzi dva odstavené lyžiarske vleky. Je síce už pol desiatej, ale turistov tu veľa nie je. Kto ide iba po pleso, tomu stačí vyraziť takmer kedykoľvek počas dňa. Kto ide ďalej na hrebeň, prípadne Durreck Hӧhenweg, ten určite vyrazil buď s prvou lanovkou alebo peši ešte pred ňou (táto možnosť sa mi ale kvôli snehu veľmi pravdepodobná nezdá). Spomínanú Durreck Hӧhenweg som mala v predbežnom pláne aj ja, no vzdala som ju už v nedeľu, keď som sa s Janinom len tak vyviezla k Family Parku a videla som M. Fumo (nem. Rauchkofel, 2653 m) a kotol nad jazerom – všetko pod súvislou vrstvou snehu.

Cesta sa kľukatí v príjemnom sklone, výškové metre naberáme postupne a ja každú chvíľu stojím a kochám sa. Alebo škrabkám okolo stojace, okolo ležiace či okolo idúce kravy a teliatka. Aj keď slniečko začína intenzívne pripekať, nie je nám príliš horúco – zhora od plesa a horských vrcholov fúka studený vietor.

Pri chate Bachmair sa štrková cesta stretáva s turistickým chodníkom idúcim lesom. Turistov pribúda a chata je plná, na terase si ľudia vychutnávajú kávičku, chránení pred vetrom sklenenými stenami. My sa nezastavujeme, pokračujeme plynulo ďalej až ku snehovému poľu a snehuliakovi, kde sa opäť chodníky rozpájajú. Jeden ide strmo hore, znova lesom. Druhý pokračuje tiahlymi zákrutami cestou, po ktorej šliapeme od začiatku túry.

Kým si fotím jeden z potôčikov, počujem za chrbtom známy jazyk. Míňa nás väčšia partia Čechov. Zdravíme sa, chvíľu sa rozprávame a každý pokračujeme svojou cestou a svojím tempom hore. Čím sme vyššie, tým je chladnejšie. Naberané výškové metre ma ale zahrievajú dostatočne na to, aby som si vystačila s tielkom a legínami vyhrnutými pod kolená. Situácia sa veľmi rýchlo mení, keď dorazíme ku kamennému valu pod plesom. Stúpaniu dávame zbohom a ja z batoha vyťahujem tričko s dlhým rukávom a mikinu. Obliekajú sa aj moji chlapci.

Pri plese je plno. Väčšina ľudí šla pravdepodobne lesom. Alebo cez Breite Rast (2098 m). Alebo len vyrazili oveľa skôr ako my. Plocha okolo plesa je celá podmočená z topiaceho sa snehu, musíme preto dávať pozor, kam šliapeme. Po pár minútach sa nám darí nájsť lavičku, na ktorej si Janko môže oddýchnuť, kým sa ja vyjaším s foťákom a kým Janino preskúma drevené mólo a okolie jazera.

Priamo od Lago Chiusetta vedie trasa číslo 33 na M. Fumo, no je celá pod súvislou vrstvou snehu. Nech sa snažím ako sa snažím, chodník do sedla nevidím. Nevidím ani žiadneho dobrodruha, ktorý by sa rozhodol ho prešliapať. Turisti, ktorí nechcú ísť rovnakou cestou dole, pokračujú trasou 33B popod Sattelnock (2362 m). Chcela som ňou ísť aj ja, ale už sa mi nechce. Ostávam s mojimi chlapmi a vraciame sa ku lanovke. Na začiatok tohtoročnej sezóny, ktorú kvôli počasiu a boľavému kolenu v podstate otváram až touto menšou túričkou, stačí.