Táto Béčková ferata sa nachádza za mestečkom Mezzocorona, na pravej strane cesty smerujúcej k jazeru Val di Non. Je veľmi dobre značená a osobne mi pripomína naše rokliny v Slovenskom raji – charakterom výstupu aj chodníkom, kde si doslovne treba popri potoku hľadať svoju vlastnú cestu. Ak je v tiesňave veľa vody, na viacerých miestach musí človek potok brodiť a prekračovať ho po kameňoch, ktoré sú z časti pod hladinou. Nepremokavé topánky alebo náhradná obuv sú preto nutnosťou. Čo nie je nutnosťou je feratový výstroj – celá trasa sa dá bez problémov zvládnuť bez neho, stačí mať dobrú obuv a pevný krok.
V mestečku Mezzocorona pokračujeme akoby smerom na Mezzolombardo, ale pred mostom Ponte della Fusina odbočujeme do prava medzi vinice. Auto nechávame na nespevnenej parkovacej ploche kúsok od jazierka Laghetoo di Ischia. Začiatok trasy vedie cez hustý listnatý les. Pri rázcestníku ciesť 505 a 505A sa držíme vpravo a pokračujeme strmo hore. Napriek tomu, že je polovica novembra, je mimoriadne teplo. Zimnú bundu aj mikinu odkladám do batoha. Ako naberáme výškové metre, vľavo od nás sa nám začína odhaľovať horské pásmo nad mestečkami Sporminore, Campodenno a Cavedago. Vysokohorské štíty sú v kontraste s okolitou prírodou. Kým v bezprostrednej blízkosti vidíme husto zalesnené príkre svahy nad Mezzolombardom sfarbené jeseňou, tam vzadu vidieť len skalné hrebene pokryté snehom.
Vychádzame z lesa a dostávame sa do skalnatého terénu, ktorý je takmer všade istený oceľovým lanom. Nič, kvôli čomu by sa človek musel pútať feratovým úväzom. Chodník je bez problémov schodný aj pre bežných turistov. Predbiehajú nás dvaja Taliani a na niekoľko nabližších hodín sú jedinými ľuďmi, ktorých stretávame.
Po štyridsiatich minútach nás víta chladný vzduch vanúci z úzkej diery v skale. Všetci sme viac alebo menej spotení, takže sa obliekame, aby sme neprechladli. Zvyšky lesa nechávame za sebou a vstupujeme do rokliny. Prvé oceľové stúpačky a laná zaisťujú pohodlný prechod k potoku. Pozor musíme dávať len na to, aby sa nám na vlhkých skalách nešmýkalo. Brodíme vodu a stojíme pod strmou skalnou stienkou. Prechod hore opäť umožňujú stúpačky a laná. Prvá ide Zuzka a keď je na konci úseku, vydávam sa po jej stopách aj ja. Spomínajúc na G´Hackte a rokliny Slovenského raja prekonávam tento úsek ľavou zadnou, s rešpektom dodržiavajúc pravidlo troch pevných bodov.
Za drevenou lávkou pokračujeme popri koryte potoka, ktoré musíme podchvíľou brodiť a prekračovať. Okolo nás sa týčia obrovské skalné steny a ledva vidíme oblohu nad hlavami. Iba tušíme, že je stále modrá. Moje goretexové merelly dostávajú poriadne zabrať. Predná časť topánok je už po prvej pol hodine premočená, ale vnútri mám sucho a teplo. Trasa sa mi viac než len páči. Skutočne sa cítim ako doma na Slovensku.
Na chvíľu spomedzi skalných stien vyliezame, aby sme na niečom, čo pripomína križovatku chodníkov, odbočili vľavo (správny smer je značený aj skalným mužíkom, klasické turistické značky v tiesňave nenájdete) a pokračovali popri potoku a potokom. Hukot vody sa na chvíľu zmierňuje, rozostup skál je väčší a nad sebou konečne vidíme blankytné nebo.
O nejakom klasickom turistickom chodníku tu môžete iba snívať, ale o to je trasa zábavnejšia a krajšia. Štveráme sa po skalách a kameňoch, jeden úsek prekonávame po mokrom pni padnutého stromu. A nad ním – krásny 80m vysoký vodopád. Cesta od neho pokračuje vľavo, najskôr lesným úbočím a potom sa vraciame k potoku.
Opäť na nás čakajú rebríky, stúpačky a oceľové laná. A okrem nich dychberúci pohľad na záver rokliny. Vodopády si razia svoju cestu dole z väčšej alebo menšej výšky a ja mám pocit, že som sa ocitla v Tolkienovej Roklinke. Chýbajú mi tu už iba elfovia a Frodo nesúci presteň moci. S otvorenými ústami sa pozeráme okolo seba a doslova hltáme svoje bezprostredné okolie. Toto je niečo, čo si chceme pamätať. Toto je niečo, čomu sa nevyrovná ani ten vysoký vodopád, ktorý sme videli pred pár minútami.
Lezieme rebríkmi pomaly hore a lúčime sa s tiesňavou a divadlom, ktoré si pre nás pripravila. Máme veľké šťastie, že sme tu teraz v polovici novembra a nie počas letnej sezóny. Môžeme si všetko vychutnávať nerušení ostatnými turistami. Keď si odmyslím tých dvoch Talianov, ktorí nás predbiehali v stúpaní do skál, nestretli sme živú dušu.
Trasa číslo 505 pokračuje nad potokom ďalej lesom na križovatku s cestou Strada forestale delle Longhe. Mohli by sme odbočiť do ľava a ponad roklinu sa vrátiť veľkým oblúkom nazad k parkovisku, my ale chceme ísť do horskej dedinky Monte di Mezzocorona. Odbočujeme preto do prava a sledujeme turistické značenie chodníka 505. To nás vedie k miestu s názvom Bait dei Manzi, z ktorého začína „päťstošestka“. Vedie do sedla Baito Aiseli, kde sa napája na „päťstovku“ vedúcu popod Cima Monticello (1856 m) na vrchol Cima Rocapiana (1874 m) a ďalej celým pohorím.
„Päťstošestka“ nejde len hore. Vedie nás i ďalej širokou lesnou cestou plnou popadaného lístia. Každý strom je sfarbený inak a všetky dokopy nad nami vytvárajú dúhovú klenbu. Nad údolím Val della Villa je postavený vysutý kovový most. Z jednej aj druhej strany je okolo neho vysoký plot. Most ešte nie je dokončený a nie je prístupný verejnosti. Jedného dňa bude slúžiť ako skratka ponad kaňon, ktorý teraz musíme obchádzať.
Za poslednou zákrutou nás čaká malebná horská obec Monte di Mezzocorona. Naše plány najesť sa v miestnej reštaurácii troskotajú – buď je to tým, že sú len dve hodiny poobede a Taliani majú o tomto čase zavreté, alebo je reštaurácia otvorená len v sezóne. Vychutnávame si teda „aspoň“ výhliadku z plošiny Skywalk, ktorá bola dokončená len tento rok. Viditeľnosť je vďaka jasnej oblohe a chladnejšiemu vzduchu úchvatná. Tam niekde v diaľke vidíme pravdepodobne Fravort (2347 m), Monte Gronlait (2383 m) a možno aj Monte del Lago (2327 m).
O pol tretej sa tlačíme do maličkej kabínky lanovky, ktorá nás behom niekoľkých minút odvezie dole do Mezzocorony. V údolnej stanici platíme šesť eur za jazdu a pomedzi domy mierime nazad k autu, s malou zastávkou na pivo a croissant v miestnej kaviarni.
