Vojenská cesta Strada delle 52 Gallerie bola vybudovaná počas prvej svetovej vojny tridsiatou treťou rotou prvej talianskej armády za účelom zásobovania vojakov brániacich vojnovú líniu v pohorí Pasubio pred rakúskymi cisárskymi vojskami. Je dlhá 6,3km a jej priemerný sklon je 12% (najväčší sklon je 22%). Päťdesiat dva tunelov zaberá celkovo 2,3km. Dnes je na niektorých miestach užšia, ale kedysi bola postavená tak, aby mala šírku 2,2m (v zákrutách 3m), aby sa po nej mohli bezpečne pohybovať ťažné zvieratá ťahajúce vozy so zásobami alebo dielmi delostreleckej techniky. Výstavba začala vo februári 1917 a bola ukončená v novembri toho istého roka. Keď si uvedomíme, s akou technikou vtedy mohli ľudia pracovať a v akých podmienkach sa stavba realizovala, išlo o skutočný vojenský unikát a majstrovské dielo dodnes hodné obdivu.
Po ceste SP 46 prichádzame k malej miestnej reštaurácii Trattoria Ponte Verde, aby sme si dali kávu a odskočili si na toaletu.
Odbočka na Passo Xomo, nad ktorým je parkovisko a kde sa začína samotná Strada delle 52 Gallerie, je plná ľudí v reflexných vestách, ktorí sa rozprávajú s policajtami. Nedá nám to a ideme sa opýtať, čo sa deje. Je to sedem kilometrov, ktoré by sme neradi šľapali po asfaltke. Od jedného staršieho Taliana sa dozvedáme, že sa tu konajú miestne preteky áut do kopca a preto je prístupová cesta k parkovisku Bocchetta Campiglia uzavretá.
A tak sa po káve a zážitkovom vyprázdnení močových mechúrov takpovediac „na lyžiara“ vydávame asflatkou hore. Nie sme jediní. Ostatní však, na rozdiel od nás, idú iba po rôzne stanovištia určené pre verejnosť, aby mohli fotiť a sledovať preteky. Pod Malga dei Busi nás z cesty vyháňa safety car. Rozkladáme sa na trávnatom svahu nad asfaltkou a čakáme na prvé autá. Je viac ako desať, už sme dávno mohli byť niekde medzi kopcami a tunelmi, ale holt človek mieni, život mení. Prvé autá popod nás presvištia s patričným hukotom a smradom a my sa rozhodneme pokračovať lesom popri ceste.
Jediné, čo sa nám podarí, je dostať sa strmákom hore a strmákom dole na organizátorské stanovište, ktoré je 800m od miesta, kde sme čakali na prvé autá. Miško sa ide porozprávať s mladým chlapcom vo výstražnej ceste. Vracia sa s pozitívnymi správami. Preteky by mali zhruba o pol hodinu končiť. A tak si sadáme do suchej trávy a vyťahujeme proviant. Ostatne, je pol dvanástej. Čas na obed.
Preteky úspešne končia pár minút po dvanástej. Asfaltkou nás čakajú viac ako štyri kilometre, preto sa nezdržiavame a okamžite začíname z tejto vzdialenosti ukrajovať. Spočiatku sa nám ide pohodlne, ale postupne sa situácia mierne komplikuje, pretože musíme dávať pozor na obnovenú automobilovú premávku. Nad Passo Xomo sa rozdeľujeme. Chlapci so Zuzkou sa vydávajú po turistickom chodníku strmo hore, ja si robím polkilometrovú zachádzku a pokračujem miernym kopcom po asfaltke. Stretávame sa pri spodnom parkovisku a spoločne pokračujeme k ústiu do vytunelovanej cesty. Je takmer pol druhej. Modrú oblohu krášli slniečko, ktoré aj teraz v novembri pripeká, a my sa vyzliekame do tričiek. Prvý tunel na seba nenechá dlho čakať a mne sa napriek únave začína vracať dobrá nálada. Jediné, čo ju mierne kazí je pomyslenie na to, že nazad k autu pôjdeme po tme.
Výškové metre nám v tuneloch ubiehajú ani nevieme ako, rovnako tak vzdialenosť. Najprudšie stúpanie trasy máme za sebou. A tunel číslo 19 pred sebou. Meria 318m a hrdí sa prívlastkom „najdlhší“. Z vnútra na nás vanie studený vetrík. Všetci štyria sa poctivo obliekame a dávame si čelovky. Ej veru, ani výklenky určené na umiestnenie trhacej želatiny, ktorá mala byť vojakmi odpálená v prípade, že by Taliani museli tunelmi ustupovať (aby tunely zasypali a skomplikovali nepriateľskej armáde postup), nepomáhajú. Čelovky sú nutné.
Viete čím je špecifický tunel číslo dvadsať? Vinie sa skalou ako vývrtka, doslova. Jeden má problém v tých štyroch otočkách udržať si čistú hlavu, aby sa mu nezačala motať. Korkenziehertunnels, ako tunel volajú Rakúšania, má pri spätnom pohľade aj famózne zakončenie. Doslova z ničoho sa tu týči skalná vežička. V hmle musí byť čarovná. Dieru za dierou pokračujeme ďalej a krajina okolo nás je stále zaujímavejšia a malebnejšia. A fotogenickejšia. Pomaly upíjam aj zo zásob vody a čaju, ktoré som si brala na pôvodnú, asi päťhodinovú túru.
Deň sa pomaličky chýli ku koncu. Svetlo začína byť príjemne mäkké a skaly okolo nás sfarbuje do zlata a neskôr do oranžova. Radosť pozerať sa okolo seba. Tunely už nie sú „nasekané“ jeden za druhým, ale je medzi nimi viac priestoru. Sme v nadmorskej výške okolo 1800 m a čím ďalej kráčame, tým krajšie výhľady na okolie sa nám odkrývajú. Od turistického rázcestníka pod Passo Val Fontana D´Oro skoro zabúdam zatvárať ústa. Mäkké svetlo robí skalné bralá a bizarné útvary ešte krajšími, spoločnosť nám začínajú robiť plaché kamzíky.
Blížime sa k chate Rifugio Achille Papa. Začína nepríjemne pofukovať a v posledných dvoch tuneloch nám od zimy krehnú prsty. Je takmer trištvrte na päť, západ slnka sa nezadržateľne blíži a my si na seba rýchlo obliekame všetky vrstvy, ktoré máme. Zuzka mi požičiava náhradné rukavice a tenkú čiapku, tie svoje som totiž nechala v Margreid. Ráno som si povedala, že na tejto túre ich potrebovať nebudem a vyložila som ich z batoha. V duchu si trieskam hlavu o stenu posledného tunela, prsty skrehnuté od studeného vetra. Čiapku a rukavice budem už asi nosiť aj v lete.
Rezkým krokom sa blížime k chate. Vpravo od nás je návratová cesta k parkovisku, ktorá vedie severnou stranou masívu. Keby sme auto nemali odparkované dole pri reštaurácii, išli by sme ňou a trvalo by nám to približne dve hodiny. Aj klesanie by bolo príjemné a tiahle. Pri myšlienke na to, kde máme auto a že by návrat tadiaľto trval tak štyri hodiny a na konto by sme si pripísali ďalších asi trinásť kilometrov, mi ostáva nejako chladno. A nie je to kvôli vetru.
Slniečko definitívne zaliezlo za skaly a na dolinu pod nami padá šero. Chata je na naše šťastie zatvorená. Aspoň nás to nezvádza k tomu, aby sme si tam na chvíľu sadli, najedli sa a doplnili tekutiny. Niečo ešte máme pre prípad núdze v batohoch, na zostup sa dávame s vidinou teplej večere v tratorii. Smerovník nám hlási, že k autu by nám to malo trvať hodinu a štyridsať minút. Píšem Jankovi do Bratislavy, že zahajujeme zostup a pridávam aj časový údaj.
Chodník sa kľukatí ako had, inak by klesal strmo dole. Vďaka častým zákrutám nie je padák až taká katastrofa.
Po dvesto výškových metroch už máme čelovky na hlave všetci štyria. Miško so Zuzkou sú hodný kus pred nami a ja viem, že niekde tam dole bude križovatka, na ktorej sa musíme držať vľavo, aby sme si nerobili zachádzku na parkovisko pri kostolíku Chiesa san Marco. Kričíme im, aby nás počkali – nevieme totiž, či bude odbočka značená alebo nie. Kým sa k nim pridávame, do údolia Val Canaie definitívne padá tma. Bez ohľadu na to, kto má aké tempo sa už snažíme držať pokope. Strmý zostup šotolinou a skalami pokračuje a na niektorých miestach musíme dávať veľký pozor, aby sme nestratili značku.
Približne od nadmorskej výšky 1500 m sa chodník mení na širokú lesnú cestu a my máme pocit, že ideme po rovine. S hviezdami nad hlavou pokračujeme tmou. Kým hore nepríjemne fúkalo, tu dole sa ani lístok nepohne. Pokiaľ ním na zemi nepohneme my. Po hodine od chaty sme pri smerovníku. Držíme sa vľavo a vchádzame do lesa. Relatívna rovinka sa opäť mení na prudké klesanie. Kým na skalách a štrku stačilo len dávať pozor, kam človek stúpa, tu už nám je všetka naša pozornosť zbytočná. Úzka lesná cestička je pokrytá hrubou vrstvou jesenného lístia a my netušíme, čo je pod ním. Podchvíľou nám so Zuzkou „utekajú“ nohy.
V rámci pudu sebazáchovy v tomto teréne spomaľujem. Zuzka sa drží pri mne a kontroluje ma. Už so mnou niekoľko túr rôznej náročnosti absolvovala a pozná moje obmedzenia.
Tri minúty po pol siedmej mi drnčia hodinky. Píše mi môj zlatý Janko a pýta sa, či už sme pri aute. Od rána so mnou prežíva pretekárske dobrodružstvo a čaká na každú správu odo mňa, aby vedel, že sa nič nestalo. Signál je tu veľmi slabý, takže rýchlo zastavujem, aby som mu odpísala, že nám ostáva ešte pár minút. V tej tme netuším, ako ďaleko sme od cieľa, ale dôležité je, že mu dávam o sebe vedieť.
Neviem, kto z nás zazrie svetlá tratorie ako prvý, ale v momente, ako si uvedomíme, že sme konečne dole, sa všetci štyria zborovo rozosmejeme a tešíme sa ako malé deti. Bágle hádžeme do kufra a prcháme do tepla malej reštaurácie. So Zuzkou nevieme po taliansky ani zaťať, ale sme tak hladné, že akonáhle počujeme z úst obsluhujúcej staršej pani slovo „pasta“, obe prikyvujeme a hovoríme Miškovi, že nech už je tá „pasta“ s čím chce, dáme si to, čo povedala v zozname rôznych cestovín ako prvé. Chalani si dávajú pizzu a kým čakáme na jedlo, spoločne sumarizujeme dnešný výlet.
Z pôvodných dvanásť kilometrov a piatich hodín s prevýšením približne 800 m sme sa dostali na dvadsať jeden kilometrov, viac ako deväť hodín a prevýšenie takmer 1300 m. Z Talianska budeme odchádzať s nezabudnuteľným zážitkom.
PS: Parkovné stojí 6,- eur na deň a platiť sa na hornom parkovisku dá v automate len mincami! Okolo parkoviska som nevidela žiadnu chatu, kde by ste si vedeli rozmeniť peniaze, najbližšia možnosť je preto asi len o kilometer nižšie v Passo Xomo – ale len v sezóne. Mimo sezónu je miestna chata zatvorená.
