Keď sa povie Švajčiarsko, väčšina z nás si vybaví krásne modré jazerá obklopené vysokými horskými štítmi a Matternhorn. Poniektorým myseľ zablúdi k talianskym hraniciam a kamenným domčekom dediniek v oblasti Ticino. A mnohí si určite spomenú na kaplnku v malej jaskyni či chatu vtesnanú do skalného previsu. Práve tieto posledné sa mi do hľadáčika votreli v čase, keď sme si zarezervovali apartmán vo Vandans a Brande v rakúskej spolkovej krajine Vorarlberg. Len pár desiatok kilometrov od hraníc so Švajčiarskom.
Kaplnka Wildkirchli a chata Ascher sa nachádzajú vo švajčiarskom alpskom pohorí Alpstein, ktoré je súčasťou Apenzellských Álp. Prvé, čo vám zrejme udrie pri návšteve tohto klenotu do oka bude diametrálne odlišný charakter horského masívu (v porovnaní s okolím). Na rozdiel od centrálnych Álp je Alpstein vápencového pôvodu a je plný rozoklanín, puklín, jaskýň, prepadlísk a bizarných skalných útvarov.
Do auta sadáme niečo po šiestej a kľukatou horskou cestou mierime dole Brandentalom do Bludenzu a na diaľnicu. Nad Feldkirchom z nej zliezame a motáme sa malými rakúskymi dedinkami až na hranice so susedným Švajčiarskom. Motanica pokračuje a za Eichbergom naberá grády. Asfaltka sa nie len kľukatí horským priechodom, ale je tak úzka, že sa modlím, aby sme nestretli autobus.
Míňame niekoľko gazdovstiev a znovu sa napájame na niečo, čo by sa dalo nazvať hlavnou cestou. Pred mestom Apenzell odbočujeme do ľava a mierime k obciam Brulisau a Waseraun. Deti si vykračujú do školy a škôlky, ľudia do práce a my turisti prekonávame posledné kilometre k lanovke. Je približne pol ôsmej a parkovisko pri spodnej stanici je zatiaľ takmer prázdne. Odstavujem auto a kým sa Janino prezúva a berie si veci, hľadám parkovací automat. Volím angličtinu a snažím sa prísť na to, ako zaplatiť parkovné. Zadávam poznávaciu značku auta, volím celodenný lístok, hádžem päťfrankovku a čakám, že mi vypadne nejaký lístok, ktorý nechám za predným sklom. Z automatu však nič nelezie a ja som mierne zmätená. Turistka, ktorá ide tiež platiť parkovné, ma ukľudňuje, že stačilo zadať poznávaciu značku auta, systém je bezlístkový.
V budove lanovky kupujem obojsmerné lístky, hoci predpokladám, že dole pôjdeme pešo. Jeden nikdy nevie a rozdiel v cene nie je zas tak obrovský. Turistických trás je v tejto oblasti ako húb po daždi – prispôsobím sa Janinovi a teplote, ktorá nízka určite nebude.
Od vrchnej stanice lanovky ideme rovno k jaskyni. Na jej konci je malý drevený domček, ako ukážka života našich predkov živiacich sa pastierstvom a hospodárením v horskom prostredí. Kostolík je obkolesený dreveným lešením a práve prechádza rekonštrukciou, takže z neho veľa nevidieť, zato kaplnka nachádzajúca sa priamo v skale nám berie dych. Chvíľu ďalej klesáme po relatívne širokej štrkovej cestičke istenej oceľovým plotom a padajú nám sánky. Pred nami je chata Ascher. Trochu som sa bála, že bude beznádejne preplnená, ale takto pred pol deviatou ráno tu okrem nás je len obsluha, sliepka s kohútom a dvaja ďalší hostia.
Neponáhľame sa. Sadáme si na jednu z drevených lavíc a objednávame kávu a kolu. A ja niečo, čo majú v anglickom menu označené ako „homemade cheese tart“. Netuším, čo mi vo finále donesú, ale už som si zvykla na lokálne špecialitky a prekvapenia. O niekoľko minút predo mňa čašník kladie malý tanier so štvrtinou niečoho, čo mi pripomína našu omeletu. Stačí jediný väčší nádych a je mi jasné, že úžasne smradľavým syrom Apenzeller nešetrili. Dávam do úst prvé sústo a zmôžem sa len na dlhé „hmmmmmmmm“. V okamihu mi prestáva vadiť malá porcia v cene 12.9 CHF. Keď som asi v polovici, zvažujem, že si objednám ešte jeden kúsok. Ku koncu mením názor. Syrom nešetrili, takže aj tá štvrťka je nakoniec viac než dostatočne výdatným jedlom.
O deviatej, potiac sa pri teplote okolo 30°C, chatu opúšťame s plánom vrátiť sa k nej a v kiosku si kúpiť Apenzeller. Ukazujem Janinovi mapu a pýtam sa, kam by chcel ísť s tým, že určite nejdeme hneď dole k jazeru. Volíme teda zlatý stredný variant, na začiatku ktorého nás víta upozornenie, aby si rodičia deti uviazali na vodiaci postroj. A informácia, že postroje sú na prenájom na chate. Obaja hľadíme na chodník pred nami a usmievame sa. Po Garnitzenklamm, G´Hackte či iných našich „chuťovkách“ posledných rokov o postroji ani neuvažujeme. Nehovoriac o tom, že v jeho veku a s jeho aktuálnou váhou by postroj už bezpečný ani nebol.
Trávnatým svahom mierne stúpame a frfleme na pripekajúce slniečko. Nikde ani obláčika. Keď sa nám darí schovať aspoň na chvíľu v lese, ideme z nohy na nohu a užívame si vítaný tieň. Chcem ísť do sedla Schäffler (1925 m), ale tento nápad je jednohlasne zamietnutý. „Mamina, veď je strašne teplo.“ Súhlasím s kamzíkom a tak pokračujeme smerom k Altenalp (1595 m). Chodník sa vinie trávnatým úbočím, zráz nad nami, zráz pod nami a v protismere začíname stretávať prvých turistov. Bez problémov sa vyhýbame, zdvorilostné frázy v angličtine skracujeme na minimum a pokračujeme ďalej. Na dohľad údolia, v ktorých sú chaty Mesmer (1613 m) a Meglisalp (1517 m). Nad nimi sa ako zdvihnutý prst týči veža zdobiaca vrchol Säntis (2502 m). V kútiku duše dúfam, že sa mi podarí môjho spoločníka ukecať aspoň na Mesmer, no nevkladám do toho veľké nádeje. Je fakt horúco a celá trasa je na slnku.
V maličkom hospodárstve Altenalp si dávame misky kozieho mlieka a kocháme sa prírodou okolo seba. Vôkol šantia dve malé deti a to tretie sa štvornožky snaží batoliť priestorom, ktorým sa dokáže dostať. Je očividné, že toto miesto je živobytím troch generácií Švajčiarov. Turisti prichádzajú a odchádzajú a my stále sedíme a nevieme sa prestať kochať tou nádherou okolo nás. Platím za mlieko a nechávam definitívne rozhodnutie kadiaľ ísť na Jankovi. Nebudem ho v tom peklíčku nútiť pokračovať ďalej, ak nebude chcieť. Už dávno si vyzliekol tričko a je do pol pása nahý.
Ideme priamo dole. Na kolená dávam ortézy a nasledujem ho. To, čo na mape vyzerá ako riadna strmina, je spočiatku príjemné klesanie hlineným chodníkom uprostred pasienkov. Sranda končí, keď máme na dohľad les. Kúsok pred lesom, v ktorom sa hlina mení na skalky a kamene, je ostnatý drôt a kovová bránka. Aby sa dobytok nedostal, kam nemá. Dostať sa ďalej ale nevieme ani my – bránka sa nedá otvoriť, otočiť, nič. Jedine preliezť. Už je to nejaký ten rok, čo som naposledy preliezala ploty, ale holt nemám inú možnosť. V protismere ide starší manželský pár a tí tiež bránku preliezajú. Zároveň nás pán upozorňuje, že klesanie nie je veľmi bezpečné. Ďakujem mu a pokračujeme. Medzi stromami je teplota znesiteľnejšia. To je zároveň jediné, čo je v tomto teréne znesiteľné. Klesáme prudko dole po kameňoch, skalkách a skalách, viaceré úseky sú tu istené oceľovým lanom. Nie že by bol terén skutočne nebezpečný, je to skôr taká barlička pre menej zdatných návštevníkov. Kolená sa tvária, že si o mne myslia svoje, ale nebolia. Len musím dávať pozor kam a ako našľapujem.
Po hodine sme dole a obhliadame sa okolo seba, kde by sme si mohli dať teplý obed. Dreveníc je v údolí roztrúsených neúrekom, ale väčšina z nich slúži len miestnym, ktorí tu chovajú kravy. V jednej z nich si kupujeme syr vyrobený z ich mlieka. Nie je to síce Apenzeller, ale je tak správne smradľavý a chutný.
V jazere sa kúpe množstvo ľudí a ešte väčší počet okolo jazera piknikuje. Obchádzame ich a mierime do reštiky Forelle na obed. Tak ako som si pochutila na chate Ascher, tak tu zažívame presný opak. Hranolky sa nedajú jesť a ryba je rozkrájaná do niečoho, čo pripomína nugetky, obalená v nechutnom cestíčku a vypražená. Janík cestíčko oberá a vyjedá len pstruha lososového. Miesto hranoliek ho zajedá chlebom, ktorý som ja dostala ku svojmu malému syrovo-šunkovému tanieru. Za tento skvost spolu s nealko pivom a jednou kolou nechávam čašníčke presne 54,- CHF. Pomer cena výkon žalostný, ale o tom, že Švajčiarsko je drahé, sme vedeli.
Nazad k parkovisku vedie široká asfaltová cesta. A tak, ako som si pri jazere dala ortézy dole, si ich znovu dávam na kolená, pretože má veľmi nepríjemný sklon. Približne po hodine sme autu na dohľad. Pri stanici lanovky si kupujeme nanuky a ja neodolám ďalšiemu syru. Medzi parkoviskom a stanicou lanovky je potok, popri ktorom sú lavičky. Na jednu z nich si sadáme, vyzúvme tenisky a ponožky a s nanukmi v ruke vchádzame do vody. Je studená, až to po chvíli doslova bolí.
