Táto dvadsať tri kilometrov dlhá „alpská cesta snov pre fajnšmekrov“, ako hlásajú propagačné materiály, má celkovo tridsať štyri stoosemdesiat stupňových zákrut a najvyšší bod je v nadmorskej výške 2032 m. Sklon sa pohybuje medzi desiatimi až dvanástimi percentami, v zákrutách je to okolo piatich percent. (Môj súkromný názor – Grossglockner Hochalpenstrasse ostáva pre mňa aj naďalej „najkrajší kút v šírej zemi“.)
O deviatej ráno odovzdávame majiteľke domu kľúče od nášho apartmánu a sadáme do plne naloženého auta. Vyrážame z Vandansu dobre naladení a plní očakávania smerom na Gaschrun a cesty sú zatiaľ takmer prázdne. Za obcou Partenen (1051 m) sa tá naša ale veľmi rýchlo zapĺňa. Napriek tomu, že je sobota a sú letné prázdniny, z dvoch mýtnic je otvorená len jedna. Stojíme v rade ako také kačičky a čakáme, kým nás pustia ďalej. Asi po piatich autách sa objavuje mladá slečna a na naše potešenie si sadá do búdky druhej mýtnice. Jeden rad sa plynule rozdeľuje na dva a začínajúca zápcha sa zmenšuje.
Vo štvrtok sme si kúpili Montafon Multiday Wildpass, s ktorým máme teraz v sobotu prejazd inak spoplatnenou cestou zadarmo. Pani si pýta karty od všetkých troch, načítava ich do systému a keď nám ich vracia, otvára závoru. Zaraďujem jednotku, rozbieham sa, zaraďujem dvojku, registrujem dopravnú značku informujúcu o sklone cesty, radím trojku a mám pocit, že tá naša atmosférická benzínová i30tka začne cúvať. Jaj, sme plní. A tak to znovu dávam do dvojky a pokračujeme ďalej. Na menšom úseku bez zákrut znovu skúšam trojku, ale výsledok je rovnaký. 13% je holt 13% a v aute veziem približne o 140kg viac ako som zvyknutá (musím prestať nosiť na dovolenky knihy.)
Ostávame so zaradenou dvoječkou a jemným ťukaním na plynový pedál držím auto niekde nad tritisíc otáčkami, aby to neskapalo, ale aby som zároveň motor príliš netýrala. Tento raz sa kolóna robí za mnou a Janko sa smeje, že sme ako safety car vo formule jeden. Všade, kde je to možné, odstavujem auto na bok a púšťam hadíka, ktorý sa medzi zákrutami za nami vytvoril. Len raz tento manéver urobím na štrku a v kopci. Na prvom väčšom parkovisku zastavujem a všetci traja vystupujeme. Kúsok od nás je vstup do tunela a moji chlapci hádajú, kam asi vedie a kde končí. A či sa vôbec používa.
Až doma na mape kompass.de vidím informáciu „im Winter Tunnelbus zur Silvretta – Bielerhӧhe“ a rozmýšľam, či naozaj alebo je to len starý údaj. A ono naozaj. Na youtube sú dokonca dostupné videá z trasy tunelom. Kto chce tento krásny kút sveta navštíviť zasypaný snehom, má možnosť vyviezť sa lanovkou Vermunthbahn (jazdí iba v zime, počas leta len vo vybraných dňoch) a pri vrchnej stanici sadnúť do „tunelového taxíka“. Pokračujeme ďalej. Za ďalšou zákrutou sa terén takmer zrovnáva a ja môžem smelo zaradiť nie len trojku, ale dokonca aj štvorku. Obchádzame vodnú nádrž Vermuntsee (1743 m) a hľadáme zjazd na parkovisko. Omylom to najskôr otáčam na odstavnú plochu pred budovou (asi) elektrárne, ale hneď sa zase vraciam na cestu. Parkovisko je až za ňou.
Janino sa nevie dočkať, kedy sa bude môcť hrať v blízkom potoku. Rozdeľujeme sa. Chlapci ostávajú pri nádrži, ja sa vydávam skúmať okolie. Chcem vystúpať aspoň pár desiatok výškových metrov, aby som mala na tú nádheru lepší výhľad. Nakoniec som preč celú hodinu, nazad sa otáčam s chatou Saarbrücker hütte (2538 m) v dohľade, na križovatke so zostupovou cestou z Hochmadereru (2823 m). Keďže Janko ma nemá v dohľade, píšem mu správu kde som a že sa vraciam.
Pár minút pokračujeme v ceste autom, zákrut už tu nie je veľa a aj sklon je v pohode na to, aby som nemusela trénovať jazdu na nižšom prevodovom stupni. Na dohľad máme najvyššie položený bod Silvretty – Bielerhӧhe. Parkoviská sú takmer beznádejne plné, ale nakoniec sa mi darí nájsť jedno z posledných voľných miest. Je tu fakt horúco. Prechádzku som pôvodne plánovala aj na tomto mieste, ale nakoniec sa len pomotáme po priehradnom múre a „zakotvujeme“ v obchode so suvenírmi. Kým sa s Janinom motáme pomedzi magnetky, poháre, fľašky, ponožky, tričká, mikiny a ďalšie turistické atrakcie, Janko vo vedľajšom stánku plní žalúdok.
Z Bielerhӧhe nás čaká už iba zostupová cesta k mýtnici nad turistickým strediskom Galtür (1584 m). Je čas obeda a mne s Janinom už poriadne škvŕka v bruchách. Auto nechávame v dedinke na bezplatnom záchytnom parkovisku a premýšľame nad lanovkou. Nevieme, či nám náš Montafon Wildpass platí aj tu, alebo sa vzťahuje len na lanovky v Ischgly.
Prichádzame k turniketom a skúšame karty. Nefungujú. Trochu sklamane sa otáčame nazad k hlavnej ceste a dohadujeme sa, v ktorej reštaurácii sa najeme. Neprejdeme ani desať metrov, keď za nami niečo nemecky kričí obsluha lanovky. Vysvetľujeme mu, že máme viacdenné lístky a mysleli sme si, že fungujú aj tu na Alpkogelbahn. Pán si pýta karty a prosí o chvíľku strpenia. Vzápätí je nazad nie len s našimi kartičkami, ale aj s lístkami na lanovku. Prikladáme ich k turniketu a už sa vezieme hore.
Teším sa, že uvidím Stausee Kops. Dalo by sa k nej ísť aj autom, ale nechce sa mi toho nášho belasého tátoša trápiť ďalšími zákrutami a stúpaním a vzápätí brzdením v klesaní počas návratu do Galtüru. Lanovka končí na lúke niekoľko minút chôdze od výhľadu na jazero. Napriek hladu mierime priamo k nemu. Chvíľu obdivujeme modrú vodnú plochu a horské masívy okolo nej a kŕmime sa čučoriedkami. Takmer tu niet živej duše.
Kráčajúc späť k lanovke hľadáme znaky horskej chaty alebo stánku s občerstvením. Faulbrunn Alm je jediné miesto široko ďaleko, kde sa môžeme najesť. S nádhernými výhľadmi na dolinu a hrebene okolitých horstiev si sadáme na terasu a objednávame jedlo. Poviem vám, lepší burger som ešte nejedla. Po zaplatení sa vraciame dole. Čakajú nás ešte minimálne dve hodiny cesty – cez Ischgl a Arlbergpass nazad do okolia Bludenzu.
