Niekedy plány nevyjdú tak, ako sme si predstavovali a vtedy máme len dve možnosti. Buď sedieť na zadku a ľutovať sa, alebo sa prispôsobiť situácii a vytrieskať z nej aspoň toľko, koľko sa dá. Nejako takto by sa dalo opísať aj moje stroskotanie túry okolo Madriselly (2466 m).
Ráno sme sa rozbiehali pomalšie, pretože Janinovi bolo v noci zle. Čakala som, čo s jeho žalúdkom urobia raňajky a ako sa bude cítiť, aby sme sa rozhodli, či vôbec niekam ideme. Voľba padla na oddychovú variantu blúdenia okolo detských atrakcií a ihriska pod Hochjochom s obedom na Wormser Hütte (2305 m), o ktorej sme boli presvedčení, že ju všetci traja v pohode zvládneme.
Nezvládli sme. Kamzíkovi ostalo po prvom zhupnutí sa veľkej kabínky lanovky zle a kým sme došli k vrchnej stanici, ostal v panike. Samozrejme ísť s ním rovno dole bolo nemysliteľné, takže keď sa po niekoľkých minútach upokojil, trochu sme sa poprechádzali okolo reštaurácie a malého gazdovstva núkajúceho občerstvenie a vlastné syry.
Vrátili sme sa do apartmánu vo Vandanse a Janino mieril rovno do postele. Janko ostal s ním a ja som si s celodenným lístkom platným na všetky lanovky Montafonu spravila výlet do dedinky Gaschrun, z ktorej pod vrchol Versettla (2372 m) vedie rovnomenná lanovka. Parkovisko hneď pri hlavnej ceste bolo aj o pol tretej popoludní pomerne plné, ale po chvíli hľadania sa mi miesto nájsť podarilo.
Po vystúpení z kabínky som chvíľu študovala turistické smerovníky a hodnotila situáciu. Posledná jazda dole mala byť o piatej a boli tri. Na Madrisellu značka ukazovala jeden a pol hodiny, čo aj s návratom znamenalo, že by som to stíhala len tak tak. A mne sa po adrenalínovom predpoludní naháňať nechcelo.
Obišla som strmý chodník vedúci k zaistenej ceste na Burg (2247 m) a kamenistým terénom som začala pomaličky naberať výškové metre. Spolu s nimi sa mi stále viac a viac odhaľovali aj údolia a kopce pohoria Verwall, ktoré má status Natura 2000 a s rozlohou 120 štvorcových kilometrov je najväčším chráneným územím v spolkovej krajine Vorarlberg. Rakúšania si toto územie cenia nie len pre to, že sa tu vedľa seba nachádzajú biotopy, ktoré by ste inde našli vzájomne vzdialené celé kilometre, ale aj pre výskyt vzácneho tetrova hlucháňa či snehule horskej.
Verwall som po niekoľkých minútach nechala za sebou, aby sa mi na dohľad od sedla medzi Versetllou a Burgom otvoril výhľad na masívy ukrývajúce Silvrettu, horskú cestu križujúcu údolia Untervermunt, Groβer Vermunt a Kleiner Vermunt ozdobené dvoma vodnými nádržami.
Tá tretia, Stuasee Kops (1809 m), usadená pod Schrottenkopfom (2890 m) ako žaba na prameni, na mňa nenápadne hľadí a dotvára celkovú jedinečnosť môjho výhľadu. Znovu si sadám na skalu, vyberám z batoha kekse a premýšľam, ako si tu spraviť fotku. Statív som nechala v apartmáne. Rozhliadam sa vôkol a kúsok nad sebou vidím oblú skalu. Netrvá dlho a správny záber je na svete.
Od sedla sa mi už príliš stúpať nechce. Aj čas mojím flákavým tempom s foťákom v ruke pokročil. Ešte sa chvíľu kochám a vraciam sa nazad. Pôvodnú túru si nechávam na ďalekú budúcnosť. Myslím, že to najkrajšie z nej som už aj tak videla.
PS: Chlapcov som sem zobrala, keď bolo Janíkovi zase dobre.